Choď na obsah Choď na menu
 


Náš pán farár Kasanický

Spomienka na otca a detstvo v Dobšinej

 

Obrázok Bedrich Jozef Kasanický sa narodil 23. januára 1919 v Bobrovníku na Liptove. Formovalo  ho prostredie rodnej dediny vzdialenej od hlavných komunikácií, ktoré posilňovalo spolupatričnosť dedinského spoločenstva a udržiavanie si zvykov a tradícií.  Maturoval v Liptovskom Mikuláši, teológiu študoval v Bratislave v rokoch  1937 až 1941. Po ordinácii sa stal pomocným farárom v Dobšinej. Venoval sa štúdiu systematickej teológie. Bol priamym účastníkom SNP a podpredsedom  Revolučného národného výboru v Dobšinej. Po vojne bol za protifašistický odboj vyznamenaný. V roku 1947 si ho dobšinský evanjelický cirkevný zbor zvolil za svojho farára. Súčasne si v Dobšinej založil aj rodinu. Oženil sa  Klárou  Baffyovou. Narodili sa im dvaja synovia Karol (1949) a Juraj (1954).

 

Otec pochádzal z roľníckej rodiny, takže ovládal všetky bežné práce okolo domu:  štiepanie dreva, kosenie trávy na záhrade, rýľovanie... Žiadna manuálna práca mu nebola cudzia. Bol vášnivým rybárom. Často ma brával na rybačky so sebou.  Viezli sme sa tam na motorke. To bol zážitok! V zime ma učil prvé kroky na lyžiach. Tiež ma priviedol k amatérskej fotografii. Spomínam si, že aj k svojim žiakom, ktorých učil náboženstvo, mal taký istý kamarátsky prístup. Obrázok Chlapci chodili i k nám na faru. Občas nám pomáhali pri oberaní jabĺk na jeseň, lebo v záhrade boli vysoké stromy. Spomínam si na turičné sviatky, spojené so zdobením kostola a konfirmáciami.

Otec bol zo stredného Slovenska. Nevedel po maďarsky, a  tak ho moja stará mama občas priučovala, aby sa mohol veriacim prihovoriť okrem slovenčiny a nemčiny aj po maďarsky. Svoje kázne si  zvykol písať v lete vo“ filagórii“ na záhrade. Bol tam aj biliardový stôl, na ktorom sme potom začínali s pingpongom.  

Ešte si spomínam, že priatelia oslovovali otca Frico, asi familiárne od mena Fridrich. Viem, že to bolo nejako  domotané pri krste. Presne si to nepamätám, ale údajne  mu zmenili meno a zapísali jeho českú podobu. V niektorých dokumentoch mal zapísané meno Bedrich, niekde Fridrich alebo Jozef. 

 

V roku 1954 prišiel na faru do  Čiernej Lehoty evanjelický kňaz Jozef Juráš, ktorý mal kontakt na Svetový luteránsky zväz. Okolo neho sa začali združovať evanjelickí kňazi Bedrich Kasanický z Dobšinej, Samuel Velebný z Vlachova, Ján Antal z Betliara a Ján Paulov z Gemerskej Polomy. Skupina dostáva krycie meno KVAP. Spoločne sledujú ohrozenie cirkvi a zostavujú obranné kázne, v ktorých poukazovali na neslobodu cirkvi.  Pracovali  s mládežou i s dospelými organizovaním tzv. biblických hodín, na ktorých otvorene diskutovali o problémoch a postavení cirkvi. Pomerne vysoká návštevnosť evanjelických kostolov v Gemeri a najmä vplyv na mládež boli štátnymi orgánmi považované za brzdenie stranou vytýčenej kultúrnej revolúcie zo strany farárov. Štátne orgány začali nátlak na cirkev. Zasahovali do života kňazov a ich rodín prehliadkami a vypočúvaním. Tu nastal rozpad manželstva pána farára Kasanického s jeho oveľa mladšou  manželkou Klárou. Možno bolo jeho úmyslom ochrániť týmto spôsobom rodinu pred perzekúciou. Možno to malo aj hlbšie príčiny než tie, o ktorých sa dozvedela verejnosť. Pre všetkých to však bolo smutné a bolestné. Po rozvode sa pán farár Kasanický  vzdal miesta kňaza a odsťahoval sa do Liptovského Mikuláša. Dobšiná stratila svojho obľúbeného farára.

 Obrázok

Rodičia sa rozviedli keď som mal asi 10 rokov, v roku 1960. To bol zrejme jeden z dôvodov ukončenia otcovej kňazskej činnosti v Dobšinej. Odsťahoval sa  späť na Liptov. Po určitom čase som sa z rozhovorov dospelých dopočul o vyšetrovaní a odsúdení. Pokiaľ viem, po prepustení  z väzenia sa už kňazskej činnosti nevenoval.

My s mamou sme ostali žiť v Dobšinej u starých rodičov Baffyovcov na námestí. Starý otec pochádzal z Rejdovej. Stará mama sa narodila a vyrástla na píle pri Ľudovej záhrade (potom tam vzniklo JRD).  Jej otec bol správcom na tej píle. Starý otec celý život pracoval v reštaurácii. Mali vo dvore aj mäsiarske vybavenie - ľadnicu, do ktorej sa v zime navozil ľad z jazierka v Ľudovej záhrade a potom sa tam celé leto skladovalo mäso. Mali tam aj udiareň a pomerne veľkú dielňu na spracovanie mäsa. Samozrejme, že po vojne už nemohol v odbore podnikať a tieto priestory boli prakticky prázdne. Občas zaúdil klobásky pre vlastnú potrebu, prípadne spravil bryndzu zo syra, čo doviezol zo salaša. Za socializmu tam už bola vlastne len krčma „Pod Lipou“, v ktorej pracoval ako zamestnanec. Neskôr ako dôchodca brigádoval v bufete pri Ľadovej jaskyni. Každý deň chodil do Ľadovej a späť povestnou čiernou motorkou Zetkou s nošou na chrbte.

 

Po  odchode z Dobšinej sa Jozef Kasanický vzdal všetkých verejných funkcií a na základe vlastného rozhodnutia zanechal aj kňažskú činnosť. Začal pracovať ako úradník v Mäsopriemsle v Liptovskom Mikuláši. Vyšetrovanie podozrenia z protištátnej činnosti voči nemu však naďalej pokračovalo. V roku 1962 bol zatknutý a nespravodlivo obvinený za ilegálnu cirkevnú prácu. Členov skupiny kňazov KVAP (Kasanický, Velebný, Antal, Paulov) Krajský súd v Košiciach uznal vinnými a odsúdil ich.

 

V Dobšinej som prežil vlastne celú mladosť. Býval som tam do mojich šestnástich rokov, potom sme sa odsťahovali   do Rožňavy. Na Dobšinú si spomínam ako na krásne mesto, kde som mal vynikajúce možnosti na šport a turistiku. Keď som bol menší, hrávali sme futbal pri kostole. Priamo na jeho múroch sme mali nakreslené futbalové bránky. Obľúbené boli aj naháňačky okolo kostola. Dvere kostola  v letných dňoch otvárali, aby sa vetralo. Boli na nich iba sieťky proti hmyzu. Krížom cez kostol sme videli až na druhú stranu, keď tam niekto bežal. Keď som bol väčší chodievali sme hrať futbal už na ozajstné ihrisko. Bola tam vynikajúca atmosféra. Správca ihriska (myslím, že sme ho volali Klemo báči) nám rád požičal futbalovú loptu, alebo aj tenisové rakety. Občas nám robil trénera, rozhodcu, alebo si s nami aj zahral. Dvere na ihrisko boli pre nás stále otvorené, mohli sme športovať denne.

Spomínam tiež na staré dobšinské kúpalisko, kde som sa naučil plávať. Napĺňali ho vodou z Dobšinského potoka pod roľníckym družstvom, takže voda v ňom bola riadne studená a asi aj hygienicky nevyhovujúca. Nám to však vtedy nevadilo. Neskôr, už ako väčší, som sa chodil kúpať k vodnej nádrži nad elektrárňou. A samozrejme zážitkom bola priehrada Dedinky, kde sme zažívali dobrodružstvá aj pri potápaní. Nádherné jazierko bolo aj nad autobusovou zastávkou Roveň, vzniklo zrejme zatopením starých baní. 

Mojim najobľúbenejším športom však bolo zjazdové lyžovanie. Začínal som vo farskej záhrade, kde Jano Lipták staval moje prvé slalomové trate pomedzi stromy. Stará mama ma sledovala oknom z kuchyne. Neskôr mi už dovolili ísť na lúku nad záhradou (farárska lúčka), kde sme mali zjazdovú trať od kameňolomu až dole na cestu pod kostolom. Športovým vrcholom však bola trať, nazývaná "Od Buka", naľavo od dnešného lyžiarskeho vleku. Viedla od lesa, kde stál starý buk, cez celý svah, kde sa aj teraz lyžuje. V našich časoch bol svah prerušovaný príkrymi brázdami (pozostatkami poľnohospodárstva). Tie brázdy boli také strmé, že sa tam prakticky nedalo lyžovať. Na našej trati pri buku sa však brázdy postupne strácali v záreze, ktorý vyhĺbili prívalové dažde, takže tam sa lyžovať dalo.

Ako som rástol, rástli aj moje lyžiarske schopnosti a dostal som sa postupne aj na  Gugel. Chodili sme hore autobusom alebo sme si stopli nákladné autá, ktoré vozili azbest smerom na Poprad. Mali sme trať z vrcholu Gugla až dole do Dobšinej. Trať len raz križovala hradskú, a tak sme pri nej museli zastaviť, i keď Jano Lipták, občas, keď bolo dosť snehu, cestu aj preskočil. Na dlhšie trasy nás brával aj pán Šarkány. Bol som spolužiakom jeho syna. Spolu sme trénovali a chodili na preteky po východoslovenskom kraji. Absolútne vrcholným zážitkom  bolo pre mňa, keď som sa dostal prvýkrát na Mlynky a mohol som sa lyžovať na vleku. Tam som si aj zlomil nohu.Obrázok  Skúšali sme aj skoky na lyžiach podľa vzoru, ktorý sme videli na skokanskom mostíku pri Ľadovej jaskyni. Pamätám sa, ako tam skokani mali problém zastaviť po doskoku.  Niektorí končili až v potoku pri hoteli.

 

Odvolací súd sa konal v Prahe 3. júla 1962. Na súd ich predviedli z väznice na Pankráci. Na  najvyššom súde v Prahe mali možnosť pocítiť ešte nenávistnejšiu atmosféru ako v Košiciach. Zdôvodnenie súdneho rozhodnutia tam nadobúdalo priam inkvizítorský charakter. Súd kládol väčší dôraz na spojenie so zahraničím, a to najmä v súvislosti s návštevou reprezentantov Svetového luteránskeho zväzu. Konečný verdikt znel: podľa § 98 odseku 2 trestného zákona... odsudzujú sa obžalovaní k trestom odňatia slobody takto: Jozef Kasanický na dva roky, Ján Antal na dva a pol roka, Samuel Velebný na tri roky. Kasanický si dva roky trestu odsedel vo Valdiciach. Po návrate z väzenia pracoval na viacerých miestach. Neskôr našiel svoje nové poslanie v múzejníctve.

 

Pri kostole som začínal aj s hokejom. Každú zimu spravili Haakovci klzisko pri ich dome na briežku od schodov až ku „četerni“. Takže som to mal od fary asi päťdesiat metrov. A samozrejme, ako väčší, som už hrával hokej aj na normálnom klzisku pod futbalovým štadiónom. Pamätám si, že sme ako ZDŠ vyhrali majstrovstvá okresu (ako jediná škola sme mali kompletnú hokejovú výstroj). Najlepším hokejistom v mojom veku bol spolužiak Peter Krajňák. Bývali kúsok pod hokejovým štadiónom.

Krásne spomienky mám aj na putovný pioniersky tábor. Konal sa v Slovenskom raji. Spali sme v stanoch, každý deň na inom mieste. Bolo to moje prvé stretnutie s roklinami Slovenského raja. Spomínam si  tiež  aj na slávne majálesy v Ľudovej záhrade. S obľubou som chodievall do Kina čas, kde sa premietali rôzne zaujímavosti zo sveta. V čase, keď nebola televízia, to bol jediný zdroj našich informácií. Prvý televízor v Dobšinej bol v Osvetovej besede pri Haakovej píle. Chodili sme tam pozerať majstrovstvá v krasokorčuľovaní. Veľa sme toho na obrazovke nevideli, vysielač bol až na Kráľovej holi, ale bol to zážitok.

Zážitkom boli pre nás aj cirkusy. Postavili svoje stany na námestí. Občas používali priestory starého otca ako stajne pre zvieratá. Mali sme potom voľné lístky na  predstavenie. Udalosťou boli aj kolotoče so strelnicami, ktoré tiež zvykli využívať námestie.

 

Obrázok V Liptovskom Mikuláši začal Jozef Kasanický novú etapu svojho života. Znovu sa oženil. S manželkou Emíliou sa im narodili synovia Peter a Róbert. Bol vymenovaný za riaditeľa Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. Aktívne pracoval v muzeologických organizáciách, prednášal na vedeckých konferenciách doma i v zahraničí. Bol organizátorom viacerých výstav. Venoval sa aj literárnej činnosti. In memoriam vydali jeho knihu spomienok na rodný Liptov Zaplavený svet“. Medzi  siedmimi dedinami, zaliatymi v súvislosti s výstavbou Liptovskej Mary, bola i rodná obec Jozefa Kasanického Bobrovník. Bedrich Jozef Kasanický sa slobody nedožil. Zomrel 15. marca 1989 v Liptovskom Mikuláši, kde je aj pochovaný. V roku 1991 bol rehabilitovaný v rámci Rehabilitácie pracovníkov cirkvi za obdobie 1948 – 1989.

 

Náš pán Farár Kasanický, Dobšiná na Vás spomína a ďakuje!

 

 

 

 

 

Eva Šmelková, Karol Kasanický

spracované na základe dobovej tlače a spomienok viacerých dobrých ľudí

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Spomienka na Ujka Kasanického.

(Peter, 20. 1. 2015 20:18)

Ujo Kasanický bol vinikajúci rétor a bavič spoločnosti. Mal príjemný hlboký hlas a dokázal neuveriteľným spôsobom baviť spoločnosť.
Ja si ho pamätám takto.

Moja spomienka na p. farára

(Vlado Ďurovič, 18. 5. 2010 15:56)

Spomínam si najeho hlboký barytonový hlas, ktorý rozochvieval srdcia počas bohoslužieb.Aj mňa pokrstil. Často navštevoval školu, kde sme bývali,môj otec bol riaditeľom ,a veľakrát sa tam stretli aj s r- kat. farárom p.Kontrošom. Zvykli si posedieť pri kartách.Mali sme mnoho fotografií zo školského dvora,na ktorých boli často zachytení, ale žiaľ fotografie sú nenávratne preč.

Veľká noc

(Dobšinský rodák Laco, 29. 4. 2010 15:30)

S osobou pána farára B. Kasanického ma spája taká milá spomienka, na Veľkonočné sviatky niekedy okolo roku 1960. Ako malý chlapec som kráčal Kúpeľnou ulicou spolu s otcom. Voňavka vo vrecku, oproti mne kráčal Lajči Budínsky (určite to bol on). Chcel som sa pochváliť akú mám veľkú voňavku. Vyťahujúc z vrecka mi táto vypadla na dlažbu a rozbila sa na márne kúsky. S plačom som prišiel domov, že nemám s čím polievať. Práve bol u nás na polievačke pán farár Kasanický, ktorý ma zahriakol: "Čo reveš! Takto sa polieva!" Zobral pohár vody a vychrstol ho na moju mamu. Tento pre mňa dovtedy úplne neznámi spôsob oblievačky sa mi zapáčil a bolo po zlej nálade.

Re: Väzby na Dobšinú

(R.Pellionis, 21. 4. 2010 10:26)

Pán Robert Kasanický, ďakujem Vám za priblíženie nášho pána farára Kasanického, z Vášho pohľadu. Len ako poznámku ešte pridávam, že Váš otec konfirmoval aj mňa a do dnes si na to pamätám, akú som mal vtedy trému, ale skvelo nás na to pripravil.

Väzby na Dobšinú

(Robert Kasanicky, 20. 4. 2010 11:16)

Tu sú moje spomienky na otcove väzby na Dobšinú a Gemer z môjho detstva:

Bol z otcom a jedným jeho kamarátom v Dobšinej, veľmi hmlisto si pamätám kostol, bál so sa ísť dnu otec sa tam ale skvelo orientoval.
Vtedy ešte nebol tunel a išli sme cez Stratenú dookola, bola to pre mňa ako dieťa strašne dlhá cesta.

Ďalšia spomienka je na cestu do Dobšinej keď si otec vybavoval svedectvo, aby dostal 255ku (príplatok ku platu za účasť
v odboji). Mal som okolo 10 rokov a otec mi dovoli sedieť vpredu. Išli sme autom na otcovej starej MB 1000 cez tunel bolo sychravé počasie,
keď sme sa tam objavili, vyrývajú sa mi rozpačité reakcie ľudí, ktorí ho spoznali, ale nejako sa báli priblížiť. Viem, že nás potom niekto pozval na obed.
Z rozhovoru si veľa nepamätám, časť bola asi aj v nemčine, viem že v kuchyni bolo veľa predmetov z obdobia pre vojny s nemeckými slovami.
(Zucker, Salz ....).

Tretia spomienka sa viaže na Dobšinskú ľadovú jaskyňu, nechodili sme tadiaľ často, ale keď sme tadiaľ išli otec nechcel nikdy zastať
hoci my ako deti sme vždy chceli jaskyňu vidieť. Raz sme išlio okolo so zájazdom ROH a urobila sa tam krátka pauza, otec si išiel kúpiť
do krčmy cigarety resp. išiel sa niečo spýtať. Pamätám sa ako ho okamžite nejakí ľudia spoznali, musel si s nimi pripiť a vznikla tam spontáne
veselá situácia a otec mal veľký problém s krčmy vyjsť naša mama to riešila tak, že poslala myslí mňa z odkazom, že autobus už odchádza
a že sa čaká len na neho. Toto myslím zabralo, hoci aj ja ako dieťa som dostal nejakú malinovku a žuvačku.

Otec rád chodieval na Gemer, ale skoro vždy to boli prejazdy krajinou a málo kedy sme sa zastavovali. Raz nás zastavili cyklistické preteky,
neviem presne kde to bolo, otec v priebehu 10 minút nadviazal s miestnymi ľuďmi dialóg, bavili sa fundovane o miestnych zvykoch, úrode a
iných témach, ktoré mne boli vtedy cudzie.

Chodili k nám na návštevu ľudia, ktorých som nepoznal vždy sa srdečne zvitali a mali sa s otcom dlhé hodiny o čomsi rozprávať. Väzba na
Gemer a Dobšinú neprestala ani keď žil doma na Liptove a v týchto momentoch otec akokeby vystúpil z role kde som ho poznal stal sa tajomný
človek a ja ako dieťa som nechápal kto sú tí ľudia a o čom sa bavia.

Krátky komentár

(Jozef, 4. 4. 2010 22:56)

Pán farár Kasanický krstil aj mňa. Článok je veľmi dobrý a zaujal ma. Karol mi pripomenul detstvo, asi tak nejak sme ho prežívali aj my. Ľadová plocha pri kostole, hokej, lyže...

Významné osobnosti Dobšinej

(Rudolf Pellionis, 1. 4. 2010 8:59)

Na týchto stránkach chceme spolu s Ing.arch. Evou Šmelkovou poukázať na niektoré významné osobnosti Dobšinej, medzi ktoré určite patrí aj náš pán farár Bedrich Kasanický. Myslím, že to poteší jednak starších čitateľov, a mladým to pripomenie kus histórie. Touto cestou sa chcem poďakovať Evke, ako aj Ing. Karolovi Kasanickému, za ďalší pekný príspevok na týchto stránkach.