Choď na obsah Choď na menu
 


Dušičkové zamyslenie

 

   

 

     Sviatok všetkých svätých 1. novembra a pamiatka zosnulých dňa 2. novembra , boli a sú v mojom živote v takom zvláštnom postavení. Pamätám sa ako dieťa, keď sme bývali ešte v Čechách  v Ústí nad Labem, ďaleko od hrobov svojich predkov  a príbuzných, moja mama v tieto dni ku fotkám mojich prastarých rodičov dala zopár ihličnatých vetvičiek a zapálila pri každej fotke jednu sviečku.

     Vyvolávalo to vo mne taký zvláštny slávnostný pocit. Ku prastarým rodičom som vlastne nič necítil, nepoznal som ich , iba matne som si pamätal  na  starého otca mojej mamky, ale okrem jeho ohromných fúzov mne jeho osobnosť nič nehovorila. Napriek tomu tento akt, u mňa vyvolával skôr radostné pocity, pretože som to považoval za znamenie, že za chvíľu príde advent a s ním znovu zapaľovanie  sviečok  a nakoniec za tým detsky túžobne očakávané Vianoce.

 

     Až keď sme sa v roku 1954 znovu presťahovali do Dobšinej, vtedy vlastne ako štvrták základnej školy, som s rodičmi prvý raz šiel na prvého novembra na cintorín a spoznal pravý význam týchto smutných sviatočných dní. V tej dobe dospelí ľudia  zásadne v tento deň chodievali na cintorín oblečení v slávnostnom čiernom obleku. Sviečky sa chodili zapaľovať výhradne iba večer, keď sa úplne zotmelo.  Ako deti sme  takmer pobehovali od hrobu k hrobu a s takou skoro zábavou sme pripaľovali prípadné vyhasnuté  sviece. Plápolajúce sviečky osvetľovali  postávajúce postavy a to zvláštne pološero pôsobilo na mňa určitým romantickým dojmom.

     V tom období, teda v rokoch 1950 až 1960, bolo takmer pravidlom, že  prvého novembra boli také mrazy v Dobšinej, že zem bola premrznutá na kosť a chúďatá živé kvietky chryzantémy, ktoré  sa privádzali do kvetu v teplých miestnostiach  dva týždne vopred  ( umelé vtedy vlastne ešte prakticky neexistovali ) vlastne za jedinú noc zamrzli a sčerneli. Ich slávnostná chvíľa trvala v kráse iba zopár hodín. Bolo mi ľúto skôr kvetov ako zosnulých  a detsky som vlastne tento sviatok nechápal. Mal som vôkol seba všetkých svojich blízkych , rodičov, súrodencov a ďalších príbuzných a nevedel som si ani pripustiť, že by to mohlo byť aj nejako inakšie.

 

     Roky sa míňali a zrazu sa míňali aj ľudia aj z môjho života, ľudia, ktorých som ľúbil a mal ich zo srdca úprimne rád. Najprv to boli starí rodičia,, tety, strýkovia, sesternice,  dokonca aj mladší brat, ďalej niektorí kamaráti a kamarátky napokon aj dosť spolužiakov je už na onom svete a zrazu tento sviatok na mňa dolieha deprimujúco a keď odchádzam z cintorína  je mi ťažko pri spomienkach , čo všetko z môjho života odišlo. Napriek tomu si však na svojich blízkych spomínam s láskou, spomínam na pekné chvíle , ktoré sme spolu prežili. Ešte jedna zvláštna vec je pri tom sviatku , že práve na cintoríne človek  postretá ľudí, ktorých už roky nevidel. Napríklad  na Dobšinský cintorín  prichádzajú vozidlá všetkých možných značiek miest ako Poprad, Spišská Nová Ves, Banská Bystrica, Bratislava, a ďalších slovenských miest,  mnoho ŠPZ aj z Čiech a iného zahraničia.  Prichádzajú sem ľudia, ktorí tu, v tomto meste – teda v Dobšinej majú svoje korene.  

 

     Život však beží ďalej, staršiu generáciu nahradzuje mladšia, to je zákon prírody. Aj z týchto dôvodov je potrebné sa tešiť zo svojich detí a vnukov, teda mladšej generácie, ktorá je pokračovateľom  rodu ľudstva a zmyslu života.

      Plynie čas a každému z nás kdesi dohorieva svieca života a nevieme kedy zrazu zhasne. Takže aj tento sviatok  - pamiatka zosnulých, by mal byť zamyslením nad spôsobom svojho ( nášho ) života, váženia si mladosti, zdravia, životného šťastia a lásky. Váženia si svojich blízkych, ľudí s ktorými žiješ, ale aj s ľuďmi s ktorými sa hoc len bežne , alebo náhodne stretávaš, pretože život je ako hovoria Česi  „ pomýjivý“,  často prchavý  ako život vážky na krehkých , krásnych krídlach života.

 

     Nedá mi však záverom odsúdiť komercionalizáciu  a vytĺkanie peňazí zo samotnej smrti. Nebolo to v minulosti tak ! Nehorázne drahé hrobové miesta  v mestách, ďalej napríklad vetvička smrečiny predávajúca sa na tento sviatok napríklad v Košiciach za 250.-Sk, živý kvietok za 75.-Sk  a mohlo by sa uvádzať množstvo ďalších príkladov. Zdá sa mi to hnusné , vytĺkať ešte aj zo smrti kapitál.

      Preto keď sa raz pominiem, prial by som  si, aby môj popol bol v prudkom vetre   rozsypaný tam horeObrázok  na dobšinských kopcoch  podľa možnosti na Gúgli, na tej lúke niekde na vrchu, ako je to tu vedľa na obrázku. Prečo to píšem na záver? Veď človek nikdy nevie, kedy mu svieca zhasne.

 

 

 

V Košiciach 3.11.2007  Rudolf Pellionis        

 

Obrázok

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

súhlas

(Kristína, 2. 1. 2012 19:32)

Už dávno nežijem v Dobšinej, a nie vždy mi to vyjde na Dušičky tam zájsť, ale hroby zakaždým, keď som v Dobšinej, navštívim .Dávno zvykol byť sneh, alebo aspoň mrzlo, bol problém vyjsť k hrobom v hornom rade, teraz je to akosi ináč, počasie je krásne ale ....Keď raz moja svieca dohorí, určite nechcem zanechat svojim deťom starosti s platbami za hrobové miesto, starosť aby na hrob odniesli kvety, lebo čo povedia ludia, nie . Tiež chcem aby moj popol rozsypali tam doma.......