Dobšinské baníctvo a Samuel Tomášik

               Samuel Tomášik, autor hymnickej piesne „Hej Slováci!“, sa narodil roku 1831 v Jelšavskej Teplici. Školu navštevoval v Jelšave, v Rožňave a potom v Kežmarku. Žil v Poľsku, bol vychovávateľom pri Bánréve v Maďarsku, neskôr bol v Nemecku aj v Prahe. Po návrate pôsobil ako farár v Chyžnom, kde vznikla podstatná časť jeho prác z mnohých oborov, medzi nimi aj: „Pamätnosti Gemersko-Malohontské“ vydané v letopise Matice Slovenskej, ročník IX, zväzok 1 a 2 v roku 1872. Tieto boli opakovane vydané aj miestnym odborom Matice Slovenskej v Rimavskej Sobote v roku 1921.

               Akú to má súvislosť s baníctvom v Dobšinej možno pochopiť po prečítaní nasledovného textu:

               V stati „Staré baníctvo v Gemeri“  Samuel Tomášik doslova píše:

(zámerne sme ponechali text v pôvodnom stave, kde sú použité niektoré zastarané výrazy a slovosled a to v snahe čo najlepšie pochopiť jeho význam).

Na dosvedčenie toho, že Slovania vôbec už v prastarej dobe, buď jednoho času s Nemci, buď ešte skôr od nich baníctvo pilňovali, uvádza Bartol. v diele „Provincia Csetnek“ svedectvá nemeckých spisovateľov, k pr. Gottlieb Hencze „Versuch über die ältere Geschichte des Fränkischen Kreises“ píše: „Frühzeitig legten sih die Slaven auf den Bergbau. Die ergiebigen ungarischen Bergwerke wurden von ihnen erfunden — und unsere Voralters in ausnehmender Blüthe gestandenen Bergwerke, welche mehreren Orten bei uns Ursprung geben, stammen wahrscheinlich von ihnen her. Weil die Slaven die ersten waren, welche sich mit dem Bergbau vorzüglich beschäftigten, sind noch so viele slavische Wörter im Bergwesen gebrauchlich, als Flotz, Kuks, Kisz, Kipricht, Schacht, Schwaden, Kobold, Schicht, Seiffen, Spath, Hollen Meiter u. s. w.

(Poznámky:

Bartol. – zrejme  Ladislav Bartholomeides (1754 – 1825), ktorého dielo má v origináli názov: Memorabilia provinciae Csetnek, vyd. Neosolii (Banská Bystrica), Johannes Stephani, 1799

Gottlieb Hencze v práci  „Výskum starých dejín Frakských krajov“ uvádza:

V ranných dobách sa Slovania začali venovať baníctvu. Boli nimi objavené výnosné bane v Uhorsku – a starodávny významný rozvoj baníctva, ktorý má na viacerých miestach pôvod u nás, pochádza pravdepodobne od nich. Pretože Slovania boli prví, ktorí sa zvlášť zamestnávali baníctvom, pochádzajú od nich ešte aj mnohé slovanské slová používané v baníctve, ako: Flotz, Kuks, Kisz, Kipricht, Schacht, Schwaden, Kobold, Schicht, Seiffen, Spath, Hollen Meiter atď.)

Že i vrchy a bane gemerské za starých čias boly na striebro a zlato bohaté, tak svedčia dejepisci: Bonfín, Ranzanus a druhí; a že pradávni predkovia naší tieto vzácne kovy, zo zeme pilne na svetlo vynášali, na to poukazujú mnohé od nepamäti ľudskej už zasypané bane na rožňavskej, štitníckej. muránskej, ratkovskej a rimavskej doline.

Ako to vôbec obyčaj býval pri najstarších

národoch sveta, tak i gemerskí Slováci za

prastarej doby dolovali zlato z piesku, by

strých riekach a potokoch, čoho znaky a

povesti sú i posial ešte na rožňavskej, štit

níckej, muránskej a rimavskej doline; ačkoľ

vek v Gemeri tak dlhočizné vodovody a

prieplavy sa nenachodily, ako vo zvolenskej

stolici a v Tatrách sa ony až posial rozoznať

dajú, ktoré patrne niekdy ku premývaniu

zlatého piesku slúžily; za to ale mnohé po

vesti ľudu na pr. pod starým hradom jelšav

ským po dnes pripomínajú, ako tam niekdy

z piesku zlatý prach vymývali.

Vedľa zlata a striebra je v Gemeri i dobývanie železa prastarým; k čomu prirodzeným spôsobom podnes zavdať musel predkom naším povestný vrch „Železník“, toto nesmierne bohaté ložisko železnej rudy, z ktorého sa i po dnes rok po roku mnohé milliony centov rudy na železo dorobí. Okolo vrchu Železníka, po Horňom Gemeri na široko-ďaleko nachodily sa nie len v hornej vrstve zeme väčšie-menšie žily železnej rúdy, ale i v povrchu zeme, skrz plutonické prevraty kôry zemskej, nakopené jej hromady, ktoré keď za viacej storočí prevetraly, ľahko sa potom aj topiť daly. Tak tedy naši dávnovekí predkovia po všetkých okolo Železníka ležiacich dolinách, áno i pri tých najchatrnejších potôčkoch, na stranách a úbočiach vrchov nastavali malé, železo topiace piecky, a tak dorábali všeliaké železné domáce náradie a kovali meče. Hromady trosiek po našich dolinách a úbočinách sú toho po dnes istým dôkazom. Pamätno pri tom, že niet pamiatky, aby na vrchu Železníku a v celom

jeho okolí nemeckí osadníci s dobývaním železnej rudy boly sa zaoberali; tento priemysel od prastarej doby bol výlučne v rukách Slovákov.

Čo sa už nemeckých prisťahovalcov týče, známo je, že od času II. Gejzu +1161, Nemci, prilákaní povesťmi o bohatých baniach v Tatrách a okolitých vrchoch sa nachodiacich (tak ako terajší dobrodruhovia v zlatej Kalifornii), vo Spiši sa usadzovať začali. Jedna haluz z nich osadila sa v Gemeri na Dobšinej, ktorá istotne s Nemci v Smolníku, Gelnici, Wagendrüsslu z jednoho a toho istého kmeňa pochodí, a nie, ako daktorí myslia, žeby dobšinskí Nemci boli pozostatky Quadov, Gepídov, Markomanov lebo Gótov. Dobšinci títo sa potom rozliezali po celom Gemeri, hľadajúc vzácne kovy, a behom 13., 14. a 15. stol. osadili sa z nich četnejšie

rodiny i v Jelšave, Revúci, Plešivci, Štitníku a v okolí, ba i niektoré maličké obce založili, ako na pr. Petrmanovce (Petersmandorf), Markuška (Marksdorf), ktoré sa ale skoro poslovenčily; tak, že už teraz len niektoré rodinné nemecké mená, potom nemecké zápisnice v menovaných mestách z 15. a 16. stol. a prilepené im názvy nemecké ku pr. Eltsch (Jelšava), Rauschenbach (Revúca), Pleisnitz (Plešivec) na bývalých tam niekdy prisťahovalcov pripomínajú.

V XVI. stôl. mali tíže Nemci na Dobšinej, v Štitníku a Ochtinej rukodielne oceľové, v ktorých kovali meče pre vojsko Bočkayovo, Bethlenovo, Tökölyho a Rákócyho, ba v Štitníku bola aj cecha mečovnícka, ktorá mala svoju osobitnú lavicu v tamejšom kostole.

Medzi zásluhy prisťahovalých sa do Gemera Nemcov prípočítať sa musí hlavne to, že oni pre menované už mestá vymohli a nadobudli tak rečené krupinské právo, ako ho niekdy kráľ Bela IV. r. 1244 mešťanom krupinským bol udelil, a ktoré v tom záležalo, že si mešťania svojho rychtára slobodne volili, tak, že sa im do tejto voľby ani comes de Zolyom župan zvolenský miešať nesmel, a potom, že si vo svojom chotári mohli slobodne drevo rúbať i skáľa lámať, nasledovne mali svoju vlastnú právomocnosť a svoj trestný súd. Tak r. 1328 na prosbu pána Dominika Bebeka kráľ Karol vydal pre mestá Štitník a Plešivec diplom, v ktorom toto stojí:

„Quod duc ville ipsius, Pelesich et Csetnek vocate,

in his omnibus singulis literatibus, sen liber-

tatum prerogativis, quibus hospites nostri de

Carpona pratulantur, a modo in posterum,

cum suis hospitibus, perpetuo gaudeant et

fruantur".

(Aby jeho dve mestá, menom

Plešivec a Štitník vo všetkých týchto výho-

dách, alebo predprávach slobody, ktorých sa

tešia naši hostia v Krupine, od teraz na

vždy sa radovaly a prekvitaly i so svojimi

prisťahovalcí).

Dosial ešte dobšinskí Nemci majú v obyčají, temer rok po roku sa rozliezať a potulovať po vrchách Hornéh. Gemera, a otvárajú tu i tam staré i nové bane, vábiac na ne nových účastinárov, (v Chyžňom dolina Nemcová, potom mená obyvateľov: Hevär, Hevärik, Hauer, a bývalé ich Huty – Hütte, upomínajú na týchto baníkov nemeckých).

Slováci, ktorým takéto banícke dobrodružstvá neboly po vôli, pracovali a pracujú i dosial stále v železných baniach na vrchu Železníku, menovite obyvatelia Sirka, Turčoka, Rákoša a Nandráža, ako aj v početných železných mašách a lejárňach horného Gemera.

               Čo dodať na záver ? Možno iba toľko, že nech si každý utvorí svoj názor sám, pretože po uplynutí toľkého času už asi sotva niekto rozhodne o pravdivej skutočnosti.

Ing. Mikuláš Rozložník

Košice 10.9.2013