Banícka práca bola ťažká a zodpovedná. Zaúčanie dobšinského baníka do svojej profesie bolo za čias cechov prísne určené. Začínal ako 10 – 12 ročný chlapec, a to ako pomocný učeň (Bergknabe, Bergknappe). Jeho prvou prácou bolo zbieranie vyťaženej rudy. Po jednom až dvoch rokoch začal ako učeň (Scheeden) a učňom ostal 3 – 4 roky. Do bane smel sfárať až ako 16 ročný a jeho práca pozostávala z tlačenia vozíkov (hunt). Ak 18 ročný sa mohol stať pomocným lámačom (haviarom). Pri tejto práci ostal po boku starých baníkov do 22 – 23 rokov. Až vtedy sa mohol stať samostatným baníkom a mohol pracovať aj s jedným učňom. Začal sa tiež od starších baníkov zaúčať tesárčine, aby vedel kvalitne zabezpečovať štôlne výdrevou. Baník bol teda veľmi dobre pripraveným odborníkom. Napriek znalostiam a zručnostiam, ktoré znižovali riziká baníckej práce, nad baníkmi visela neustále hrozba úrazu alebo aj úmrtia. O jednej takejto udalosti sa môžeme dočítať i v dobovej tlači.
Šesťdesiat hodín v podzemí
Vasárnapi Ujság zo dňa 8. mája 1859
O Dobšinej, prastarom gemerskom baníckom meste, sme sa dozvedeli nasledovný dojímavý príbeh. Neďaleko tohto mestečka v chotári obce Vlachovo, ktorá je majetkom grófa Emanuela Andrássyho, pracovali v železorudných baniach traja dobšinskí baníci. V stredu pred Veľkou nocou (20. apríla) vošli za svojou ťažkou každodennou prácou do bane. Ani jeden z nich ešte netušil, aké nebezpečenstvo im v ten deň hrozí. Nebezpečenstvo, ktoré sa pri baníckej práci stáva a zostáva naň vždy smutná spomienka. Len pár hodín po začiatku zmeny sa štôlňa, v ktorej pracovali, v dĺžke asi 10 siah prepadla a obrovský balvan ich v okamihu odrezal od sveta a života. V štôlni síce zostal asi 30 siah veľký priestor, kde sa mohli pohybovať, ale to len zväčšovalo ich muky, a tí traja nešťastníci by si boli vybrali radšej okamžitú smrť ako tento hrob, kde zaživa zahrabaní mohli len čakať na najhorší koniec – smrť hladom. Viery v oslobodenie sa v tmavom podzemí však nevzdali ani na minútu a bdela nad nimi Prozreteľnosť.
Všetci traja baníci sú ženatí a majú rodiny. To, že po zmene sa prvých 24 hodín nevrátili domov, nikomu nepripadalo čudné. Manželky si mysleli, že ich zdržala práca, alebo zablúdili do niektorej krčmy pri ceste. Až na druhý deň sa začali o svojich mužov obávať a pátrať po nich. Pred vchodom do bane našli nedotknutú stravu, ktorú deň predtým pripravili svojim mužom do kapsy, ale mužov nikde. Pribehli ku vchodu do štôlne a s hrôzou uvideli niekoľko siah dlhý zával, ktorý zavliekol tri rodiny do víru najväčšieho nešťastia. Zabil zával tých troch nešťastníkov alebo sú zamurovaní v rozsiahlom banskom podzemí? Bola to otázka, na ktorú bola každá odpoveď smutná.
Ženy s plačom obchádzali blízke bane a banských majstrov, na výzvu ktorých prišlo na pomoc už vo štvrtok večer množstvo baníkov, ale aj dav zvedavcov. Kvôli noci a priestorovým podmienkam začali záchranné práce s plnou silou až na svitaní vo Veľký piatok. Podľa odborníkov by si odpratávanie závalu vyžiadalo veľmi veľa času a hrozili by ďalšie závaly uvoľnenej horniny, čo by bola malá nádej na záchranu. Rozhodli sa teda, že prečistia jednu starú a nepoužívanú šachtu vedľa zavalenej štôlne a záchranné práce budú postupovať zvislo, zhora dole. Čas potvrdil, že to bolo najlepšie riešenie. Asi 300 ľudí s baníckymi nástrojmi začalo rýchlo a pravidelne odpratávať závaly. Keď sa jeden unavil, nastúpil na jeho miesto ďalší. Vykopanú zeminu si podávali ručne jeden druhému a prepracovávali sa do vnútra zeme plní nádeje dúfajúc v záchranu.
Potom na chvíľu práce zastavili. Chceli sa zavalených opýtať, či ešte žijú. Nastalo desivé ticho. Každé ucho počúvalo, každé srdce zamrelo. Zaznel známy banícky signál: jeden z baníkov udrel trikrát na skalu. Príde odpoveď? A hľa, spod zeme sa ozval presne ten istý počet klopaní. „Žijú, žijú“ kričia záchrancovia a ich radostné volanie sa odráža od okolitých skál. Prizerajúci sa dav, ženy a deti plakali aj sa zároveň smiali od radosti a baníci pokračovali v záchranných prácach s dvojnásobnou intenzitou. Teraz už nikto nepotreboval odpočinok, a predsa trvalo ešte 10 hodín, kým sa dostali do cieľa. Zhora sa už dostali do hĺbky 6 siah, čo bolo tak blízko, že sa so zavalenými mohli rozprávať aj napriek tomu, že ich nevideli. Vedeli, že sú všetci traja nažive. Potom vyvŕtali dieru, cez ktorú mohol jeden zvnútra prestrčiť ruku a podať ju svojim záchrancom. Na Veľký piatok večer dosiahli svoj cieľ. Vtedy vysvitlo, že aj zavalení baníci si zvolili tú istú cestu k úniku, ktorú volili ich záchrancovia. K starej šachte sa už prekopali do výšky 3 siah, takže záchrancovia ich dosiahli a vytiahli na povrch z výšky 9 siah. Stretnutie bolo také, ako si každý vie predstaviť. O tomto dni sa bude v baníckych kronikách hovoriť ešte dlho.
Ako neskôr rozprávali, zachránení ani minútu nestrácali nádej, hoci boli v podzemí dve noci a tri dni. Premočení, uzimení a hladní strávili vo vlhkom podzemí rovných 60 hodín. Len jeden z nich, trochu slabší, ktorému už jeden zával zlomil nohu, to znášal ťažšie. Ich najväčším šťastím bolo, že mali dostatok zápaliek, oleja a sviečok, no ako knôt do olejových lámp už začali používať šnúrky z gatí. Neboli teda v úplnej tme, mohli bez prestania pracovať pri svite olejových lámp a neuvedomovali si plnú hrôzu situácie, v ktorej boli. Najmladší z nich, keď vykukol na povrch, so zapálenou fajkou v ústach zvolal: „ Gligauf! Sme v poriadku!“ Ale všetci traja vyzerali, ako keby vystúpili z hrobu, do bledých tvárí im vyryl vrásky smrteľný strach. Do Dobšinej ich odviezli na voze a čoskoro sa zotavili. Na rýchlej a cieľavedomej záchrane mali najväčší podiel okrem neúnavných baníkov aj richtár Dobšinej Ján Gál, riaditeľ železiarne Samuel Ludmann, mestský banský majster Kamil Kauffmann a riaditeľ bane Samuel Hénel. Ich riadenie prinieslo do záchranných prác dôraz a poriadok.
Práca baníkov je zobrazená na tabuľovej maľbe z roku 1513, ktorá sa nachádza v Katedrálnom kostole v Rožňave.
Eva Šmelková, preklad Eva Tományová
p
(kristína, 18. 6. 2012 19:45)