Dňa 4.10.2008 som obdržal od Mikuláša Rozložníka, pôvodom z Dobšinej, t.č. bytom v Košiciach, zaujímavé dokumety týkajúce sa histórie baníctva v Dobšinej, ktoré s vďakou, na tomto mieste uverejňujem.
Na snímke je časť úvodnej strany originálu z archívneho fondu - Poriadok pre bane a hámre z roku 1683 v Dobšinej. Fotka je v originálnej velkosti uvedená vo fotoalbume " Historická Dobšiná". Po druhom kliknutí vo fotoalbume na samotný obrázok sa objaví na celej obrazovke. ( Len pre zaujímavosť upozorňujem na fakt, že v roku 1683 sa názov mesta Dobšiná písalo ako vidno na dokumente Topschau - čítaj Topšau, čo je v doslovnom preklade pozri do hrnca.)
Poriadok pre bane a hámre z roku 1683 a vznik baníckeho podporného združenia
Za búrlivý rozvoj baníctva a železiarskeho priemyslu na okolí Dobšinej možno bezo sporu vďačiť aj vyhovujúcim banskoprávnym pomerom v podnikaní. Nemožno nespomenúť udelenie Krupinského práva mestu v roku 1328, i keď s určitými obmedzeniami a zavedenie všeobecne platného Maximiliánovho banského zákonníka v roku 1573 (Wenzel 1880). Podmienky v jednotlivých banských strediskách boli ovšem rôzne, čo vyvolalo potrebu miestnych pravidiel a poriadkov. Tak tomu bolo aj v Dobšinej, keď 21. 9. 1683 mestská rada potvrdila poriadok pre miestne bane a hámre, ktorý je dobrým prameňom umožňujúcim charakterizovať banský a železiarsky priemysel vtedajšej doby (Mikulik 1881). Tento sa okrem čisto pracovných oblastí zaoberá aj vzájomnými vzťahmi medzi obyvateľstvom. Podnet k prijatiu tohto poriadku dalo niekoľko popredných najstarších baníkov a hutníkov požívajúcich všeobecnú úctu, ktorí predstúpili pred mestský súd a požiadali v mene všetkých o dovolenie založiť „čestné združenie“ pod názvom „Bratstvo“ (Ehrbare Brűderschaft). Bratstvo malo za cieľ predovšetkým zabezpečiť dodržovanie pracovnej morálky a finančne podporovať svojich členov v prípade neočakávanej udalosti. Keďže tento poriadok je ojedinelým obrazom o tom, aké vzťahy a pomery boli v tejto dobe v baníctve a hutníctve, rozoberieme niektoré jeho ustanovenia podrobnejšie.
Celý poriadok má okrem úvodnej a záverečnej časti 31 ustanovení. V úvodnej časti sudcovia, banskí majstri a rada mesta na základe predloženej žiadosti udeľuje súhlas na ustanovenie Bratstva, dovoľuje mu používať banícky znak a ustanovuje, že priestupky proti jednotlivým ustanoveniam posudzuje a trestá toto združenie. Obsahom prvých ustanovení je nabádanie k pravej bohabojnosti, k prejavom pobožnosti, k pravidelnej účasti na bohoslužbách, k prijímaniu oltárnej sviatosti, ako aj poslušnosti vôbec a podľa majetkových pomerov i k podporovaniu farára, kazateľa a kostolníka. Každý baník, hutník a uhliar bol povinný na veľké sviatky (Vianoce, Nový rok, Veľká noc, Turice) chodiť na oferu a podľa svojich možností venovať príslušnú sumu. Pri tom sa všetci musia zdržať pitia pálenky, nezmyselného zaprisahávania sa a hrešenia. Za nedodržanie tohto príkazu bol stanovený trest odovzdať funt loja.
Všetci baníci, hutníci a uhliari boli povinní vo všetkom poslúchať aj „svetskú“ vrchnosť banského mesta (richtára, banského majstra a radu), pokorne ich zdraviť a v závažných problémoch sa s nimi poradiť. Iba v takom prípade bolo možné očakávať ochranu. V prípade, keď niekto akokoľvek zneuctil vrchnosť, neminul ho trest. Pretože sa majitelia musia starať o svojich zamestnancov, sú baníci, hutníci a uhliari, ako aj ich ženy s deťmi, povinní týchto milovať a ctiť si ich. Keď hámre zamrznú, musia hutníci majiteľovi poďakovať, čím dajú podnet k tomu, aby aj ďalej konal v ich prospech.
Každoročne, v prvý deň roka, sa musí v dome starého cechmajstra konať všeobecné zhromaždenie, na ktorom sa pri otvorenej pokladnici zvolí nový cechmajster. Súčasne každý podľa svojich možností odovzdal banskému majstrovi v mene váženého Bratstva novoročný dar. Ak sa niekto zdráhal, bol vykázaný z Bratstva dovtedy, kým svoj priestupok neodprosil a nezložil dve holby vína. Zhromaždenie všetkých baníkov, hutníkov a uhliarov sa konalo aj na Turice a bolo spojené s oslavami i pretekmi v streľbe. Mládenci a tovariši, po predchádzajúcom zvolení mestskej vrchnosti, predvádzali banícky pochod a tanec.
Pre dodržiavanie poriadku sa „bratia“ rozdeľovali do týchto kategórií: baníci -haviari, kováči, lejári, kuriči (pomocníci kováča), obsluhovači pecí (pomocníci hutníka) a uhliari (Berg-Häwer, Hammer-Schmiede, Die Eysenbläser, Heitzer, Zuwarter, Kőler). V prípade, ak by sa jeden nad druhým nadraďoval, bol potrestaný podľa uváženia predstaveného majstra. V Bratstve sa nestrpel zneuctený člen, preto ak niekto hanobil iného, nadával mu a postihnutý to dokázal prostredníctvom dvoch svedkov, musel ho verejne odprosiť a takto mu „vrátiť česť“ (Mikulik 1881).
Pravidelne, mesačne raz, sa zvolávalo zhromaždenie všetkých členov, na ktorom pri otvorenej pokladnici každý baník, hutník a uhliar zložil 12 denárov. Z takto získaných prostriedkov sa v nutných prípadoch podporoval nehodou postihnutý a biedou trpiaci „brat“ a poskytovala sa výpomoc pri výdavkoch na dôstojné pochovanie zosnulého. Poplatok sa mohol požadovať v niektorých prípadoch i štvrťročne odrazu. Ak sa niekto úmyselne oneskoril s platením, musel zaplatiť dvojnásobok, pretože v opačnom prípade bol zavrhnutý. Svoju nespokojnosť a sťažnosti členovia predostierali tiež pri otvorenej bratskej pokladnici. Každá tragická udalosť, najmä smrť „brata“ alebo jeho rodinného príslušníka, sa musela oznámiť cechmajstrovi, prostredníctvom erbu sa pozvalo celé Bratstvo a zložilo sa na žajtlík vína, čo zaväzovalo k pomoci i účasti na pohrebe.
Závažné sú ustanovenia o možnostiach banského podnikania. Každý jednotlivec, ktorý mal záujem dolovať, ohlásil svoj úmysel banskému majstrovi a to najmenej 8 dní vopred. Potom mal možnosť vykonávať banské práce počas 14. dní. Po ich uplynutí bol povinný baňu presne vytýčiť a nechať si ju zaevidovať. Ak sa tak nestalo ani v počas 6. týždňov, bola baňa považovaná za opustenú. Ohraničovanie územia, na ktorom sa vykonávali banské práce , sa konalo raz ročne po Michalovi. Za nesplnenie evidenčných povinností hrozilo majiteľovi prepadnutie bane v prospech iného záujemcu. V prípade, že niekto svoju baňu nechal tri roky mimo prevádzky, bola považovaná za opustenú i vtedy, ak bola správne prihlásená, zaplatená i vytýčená. V prípade, že ju chcel pôvodný majiteľ znovu získať, musel zaplatiť poplatok rovnako ako predtým. Sporné prípady riešilo niekoľko skúsených baníkov, ktorí sa schádzali s dovolením banského majstra a cechmajstra. Baníci museli pre svojich majiteľov verne pracovať. Ak by baník zistil, že v poli jeho majiteľa pracuje niekto zo susedného poľa, alebo niekto iný, musel to ohlásiť. V prípade, že tak neurobil, bol potrestaný. Ruda sa nakladala debien o veľkosti 9. vedier a museli sa raz ročne za prítomnosti banského majstra a cechmajstra odmerať. Debna musela byť úplne naložená dobrou železnou rudou.
Ďalšie ustanovenia sa dotýkajú práce v hámroch a vzťahov v pracovnom procese. Ak niekto pri práci v hámri zbadal neveru a nedisciplinovanosť svojich druhov, musel to oznámiť majiteľovi. Aj za ohováranie bol stanovený trest. Hutník musel ostať celé leto pracovať u toho majiteľa, ktorému sa predchádzajúcu jeseň prisľúbil. Ak svojvoľne prešiel pracovať k inému majiteľovi, mohol ho pôvodný majiteľ donútiť k návratu. V opačnom prípade bol robotník povinný uhradiť vzniklú stratu. Práca sa musela začať vždy v pondelok ráno. Svojvoľné záhaľky hutníkov boli zakázané. Kto bez závažného dôvodu nedodržal pracovnú disciplínu, bol na základe sťažnosti majiteľa potrestaný. Keď sa zamestnancovi vyskytol určitý problém so zamestnávateľom, ktorý sami neboli schopní vyriešiť, mal zamestnanec právo zavolať jedného alebo dvoch majstrov od iného podnikateľa. Na ich prípadnú neochotu sa mohol sťažovať u Bratstva. Cudzí zamestnanec, alebo nečlen Bratstva, musel ale najprv zložiť holbu vína. Opakujúca sa pomalá a neúspešná práca v hámri bez zjavnej príčiny, nemala byť ešte dôvodom na prepustenie z práce. Majiteľ musel najprv dovoliť dvakrát použiť iný pracovný postup. Týmto spôsobom sa najlepšie posúdilo, či je nesprávny postup, alebo zlí pracovníci. Každý čestný majster mal možnosť prijať učňa s podmienkou, že túto skutočnosť najprv ohlási Bratstvu, chlapca predstaví a zaplatí príslušný poplatok.
Pri práci si musel podriadený vždy ctiť nadriadeného a poslúchať ho. Nadriadení mali povinnosť s podriadenými jednať vždy ľudsky a to preto, že spolunažívajú v jednom zväzku. Nesmú opovrhovať ich prípadnou nevedomosťou alebo nešikovnosťou, podceňovať ich a vysmievať sa im, pretože si musia byť vedomí toho, že každý sa najprv musí učiť a nikto nemôže vedieť všetko. Mzda za celý týždeň bola vyplácaná vždy v sobotu poobede. Ak sa stalo, že majiteľ nemal pripravené peniaze, musel tak urobiť v nedeľu po kázni. Pracovať v nedeľu bolo zakázané. Výnimky v mimoriadnych prípadoch povoľoval cechmajster.
Ak sa niekto chcel stať cechmajstrom, zastávať jeho funkciu a mať jeho postavenie, alebo inak spoločensky postúpiť, musel sa vopred prihlásiť u Bratstva, požiadať o dovolenie a zložiť poplatok podľa príslušnosti: kováč a lejár 1 toliar, kurič, obsluhovač pecí ½ toliara, pomocník haviara ¼ toliara. Keď niekto ľahkomyseľne vystúpil z Bratstva a opovrhoval ním, bol potrestaný mestským súdom, pričom sa už nemohol viac stať jeho členom. Majiteľom bolo dovolené podľa vlastného uváženia prijímať do práce aj cudzích robotníkov. Títo boli však povinní vopred zložiť Bratstvu holbu vína. Uhliari, rovnako ako baníci, boli povinní nakladať plné koše. Šichtohaviarske groše museli byť odovzdané Bratstvu.
Záverečná stať tohto poriadku, ktorá je podpísaná sudcom, je vyhlásením mestskej rady o tom, že predmetný poriadok bol stanovený s jednoznačným súhlasom majiteľov s účelom upevnenia morálky a to na vlastnú žiadosť banských a hutných robotníkov. Mestská rada dovolila založiť Bratstvo, čo aj potvrdila mestskými insígniami.
Spoločný cech baníkov, hutníkov a uhliarov založený týmto poriadkom roku 1683 trval až do roku 1743, kedy sa baníci odčlenili a bol založený cech baníkov so svojimi pravidlami, upravenými neskôr v roku 1772. Samostatný cech uhliarov vznikol v roku 1808. Keďže už artikuly spoločného cechu hovoria o prispievaní určitou sumou do spoločnej pokladnice, oprávňuje to k tvrdeniu, že už v roku 1683 boli položené základy tzv. bratskej pokladnice, ktorá s určitými obmenami sprevádza baníctvo prakticky až do doby po svojom zániku. Pretože povolania združené v spoločnom cechu boli, ale aj sú dodnes, obzvlášť rizikové, jedným hlavným jeho účelom bolo odškodňovanie formou podpory.
