DOBŠINÁ od Dobšinčana

Nebýva každodennou skutočnosťou, že niekto strávi celú časť svojho profesionálneho života na jednom mieste a v jednom pracovnom obore. Jednou z takýchto osobností v regionálnych dejinách nášho baníctva bol aj môj otec – Ing. Dezider Rozložník. Narodil sa 27. 3. 1899 v Smolníckej Hute. Po ukončení Uhorskej kráľovskej  vysokej školy banského a lesníckeho inžinierstva v Soproni získal vysokoškolské vzdelanie v obore a zapojil sa do činnosti banských subjektov v Dobšinej a v jej okolí. V tomto prostredí strávil prakticky celý ostatok svojho života. Podarilo sa mu prekonať všetky nástrahy vtedajšej doby a to nielen v baníctve, ale aj spoločenského života vtedajšej doby, či nadchádzajúcich vojnových období. Bol aj svedkom vyťaženia posledného vozíka železnej rudy z historickej Dedičnej štôlne v roku 1969, pred jej úplným uzavretím. Jeho život vyhasol 29. 11. 1989, pochovaný je v Dobšinej.

Skupina banských hodnostárov po slávnostnej bohoslužbe na Banícky deň v roku 1938 (mestský sekretár Gábor Nikl, mešťanosta Aladár Ruffinyi, Dezider Rozlozsnik a Andor Fábry – banskí inžinieri)

S kolektívom pracovníkov správy závodu Železorudných baní v roku 1951 a v roku 1958 na nádvorí novo postavenej účelovej budovy v Dobšinej

Pred vstupným objektom do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne v roku 1965

Spomienky Ing. Dezidera Rozložníka o dobšinskom baníctve napísané v rokoch 1973-1974

Ukážka dvoch strán rukopisu jeho spomienok

Spomienka prvá (doslovný prepis slovenského textu vrátane dobového pravopisu)

Dejiny železorudného baníctva v Dobšinej siahajú až do začiatkov železnej doby.  Tunajšie záznamy svedčia o tom, že zbrane Mateja Korvína boly zhotovované v Dobšinej a tieto užívali i Árpádovci pred tatárskym vpádom. 

Už v roku 1680 bola na okolí Dobšinej vystavená prvá vysoká pec a v tejto dobe povzniesol sa železný priemysel na vysoký stupeň úrovne. Pozdejšie a to  v roku 1710 vystavil Pavel Lányi i druhú vysokú pec. Avšak spôsob vtedajšieho priemyselného spracovania železnej rudy nevedel udržať kroky so spôsobmi spracovávania v druhých krajinách a preto upadol. O niekoľko rokov neskoršie bola však znovu vystavená vysoká pec v Stratenej, kde sa spracovávala všetká železná ruda vydolovaná na okolí. V rokoch 1918 – 1936 vlivom hospodárskej krízy nastal však úpadok železného priemyslu v Dobšinej a z toho dôvodu bola vysoká pec v Stratenej v r. 1922 odmontovaná. Gemerské Rudohorie na železnú rudu bohaté, utrpelo tým veľkú škodu, že sa jeho bohatstvo nemôže spracovávať v blízkom okolí.

V okolí Dobšinej nachádza sa celkom 50 druhov rôznych nerastov, z ktorých najstarší je kobalt a nikel, najstálejší však železná ruda, ktorý je i do dnešnej doby najhlavnejším predmetom. Ťažbu železnej rudy v okolí Dobšinej prevádzaly v predošlej dobe tri banské podniky a to Rimamuránska spoločnosť, Cobugovská spoločnosť a mesto Dobšiná. V roku 1945 boly všetky tieto podniky znárodnené a prosperujú ako jeden závod pod názvom Železorudné bane.

Spomienka druhá (preklad  textu z maďarského jazyka)

V Dobšinej boli od roku 1914 v prevádzke tieto banské prevádzky a železiarske pece:

1. Dobšinské mestské bane
2. Účastinná spoločnosť Filipa Gotthai Szász Coburga
3. Militar Bergbauleitung Hirschkohlung a Gápel
4. Mestská železiarenská pec Vyšná Maša
5. Železiareň Coburg v Stratenej

Dobšinské mestské bane: Michaeli, Biengarten, Maasörter, Steiberg v Dedičnej štôlni a Bonaventúrra

Povrchová ťažba sideritu v bani Michaeli bola ukončená v roku 1931, pretože ložisko bolo úplne vyťažené, a tak dnes geológovia zbierajú na lokalite iba skameneliny. Ťažobné práce boli realizované tak, že bloky sideritu boli vyťažené a bloky ankeritu zanechané a aj dnes ich možno  vidieť. Vŕtacie práce boli vykonávané ručnými vrtákmi a ťažkým  kladivom (bakó).  Vyťaženú rudu ukladali do „postelí“ – Better (pozn.: Bett = podložka, podklad, lôžko), jeden metrák bol odmeraný a objem tzv. postele bol vypočítaný podľa m³.  Rudu odvážali vozmi s konským pohonom a to do roku 1918 do mestskej vysokej pece vo Vyšnej Maši a po roku 1918 rudu preberala Rimamuránska spoločnosť a prepravovala ju do Vlachova. Rudu z baní v Biengartene, Massörteri, Steibergu a Bonaventúry vozmi prepravovali do vysokej pece vo Vyšnej Maši, kde bola zhutňovaná.

Spôsob ťažby v lokalitách Biengarten a Maasörter bol rovnaký ako v prípade bane Michaeli. Dobývanie v lokalitách Steiberg a Bonaventúra bolo vykonávané podzemne. Používalo sa ručné vŕtanie a doprava vyťaženej rudy sa vykonávala povozmi do vysokej pece vo Vyšnej Maši. V období rokov 1918 až 1936 boli mestské bane viackrát mimo prevádzky (jednotlivé obdobia možno presnejšie stanoviť iba v archívnych dokladoch), a tak vyťaženú rudu preberala Rimavsko-muránska spoločnosť, rovnako ako aj z bane  Michaeli. Pri vykonávaní strelných prác bol používaný dynamit fy. Nobel. Sklad výbušnín bol v Dedičnej štôlni, rovnako ako aj sklad Coburgovského podniku, odkiaľ strelivo na jednotlivé povrchové dobývky, ale aj na Steinberg, prenášali baníci na chrbtoch v plechových kanvách.  V prevádzkach mestských baní sa používali domácky zhotovované banské vozíky z hrubých dosiek (foršty), odkiaľ však bola zabezpečovaná ich železná konštrukcia – neviem. Mesto predávalo iba surovú železnú rudu, pražiace pece nevlastnilo.

Keď 2. novembra 1936 začínala vojnová konjunktúra, mestské bane obnovili svoju prevádzku v lokalitách Biengarten, Massörter, Steiberg a Bonaventúra. Dobývanie na všetkých lokalitách bolo ručné, vŕtacie práce pomocou vrtáka a kladiva (bakó) rovnako ako v bani Michaeli. Vyťaženú rudu predávali v surovom stave prevádzkam Coburga. V Biengartene vyťaženú rudu po určení množstva presypali resp. pregúľali do pingy, z ktorej už rudu predtým Coburgovci vyťažili. Ruda z lokality Massörter pomocou vozíkov na koľajniciach, o úzkom rozchode, ovládaných ručne, bola prepravovaná na vrchol vyššieho kopca. Tam bola stanovená jej hmotnosť  a prostredníctvom Coburgovskej zvážnej spustená na úroveň Biengartenu. Odtiaľ bola prepravovaná do malých pražiacich pecí, ktorých bolo 12 vo vlastníctve Coburgovskej firmy.  Na praženie používali drevené uhlie a obsluha  pri vyťahovaní praženej rudy bola ručná. Odtiaľ sa ruda nasypávala na autá a prepravovala na úroveň lanovkovej stanice.

Coburgovská prevádzka mala lanovky:

Dobšiná – železničná stanica                  Dobšiná – Roveň (Krištóf mező)

Roveň – Biengarten                                Roveň – Gugel

Roveň – Vlčia dolina (Farkas völgy)         Gugel – Mlynky (Hollópatak)

Gugel – Stratená

Existovala aj vetva Gugel – Dobšinská Maša, ale túto po ukončení prevádzky dobšinskej vysokej pece odmontovali.

Praženú rudu z Biengartenu prepravovali na dobšinskú železničnú stanicu a to tak, že sa v nakladacej stanici nasypávala do lanovkových vozíkov zavesených na železnej konštrukcii a po preprave na železničnú stanicu bol obsah lanovkových vozíkov presypávaný do pristavených nákladných vozňov štátnej železnice a ďalej  prepravovaný do Třinca.

Vyťaženú rudu z mestskej časti Steinberg väčším sklzovým žľabom presypávali a vodorovnou ručnou dopravou v banských vozíkoch dopravovali na povrch, kde bola odvážená a predávaná prevádzke Coburg.

Vlastní pracovníci Coburgovskej prevádzky na malej úzkokoľajnej trati prepravovali rudu do malého sklzu, ktorého spodná úroveň bola rovnaká ako úroveň pražiacich pecí vo Vlčej doline. Odtiaľ sa ručne na úzkokoľajke prepravovala do pražiacich pecí vo Vlčej doline  a pražená ruda sa prepravovala lanovkovou dráhou Vlčia dolina - Roveň a Roveň – dobšinská železničná stanica, kde sa prekladala do železničných vozňov a odvážala do Třinca.

Rudu z lokality Bonaventúra preberala Coburgovská prevádzka  iba v najmenších množstvách, pretože obsahovala veľa kremeňa. Vydobytá ruda bola prepravovaná cez dedičnú štôlňu ručne na úzkokoľajnej trati a vysypávaná do zásobníka, odkiaľ sa prepravovala autami na nakladaciu stanicu lanovky na železničnej stanici a do pražiacich pecí vo Vlčej doline. Pražená steinbergská ruda sa lanovkou prepravovala na dobšinskú železničnú stanicu. Surová ruda z mestských baní bola predávaná do roku 1942. Vtedy boli vyťažené zásoby sideritu v lokalitách Biengarten a Maasörter, kde ostali iba ankeritové bloky, ktoré buléneeri nazývali ako „Russ“ (ló – kôň).   

Pretože ruda, z ložísk v lokalitách Biengarten a Maasörter, bola vyťažená a baníci mestských baní tak ostali bez práce, po dlhých jednaniach Coburg súhlasil, že iba v malom množstve bude preberať rudu z Bonaventúry a Steinbergu, keďže ruda zo Steinbergu obsahovala veľa fosforu. Vyžadovala si iba malú spotrebu koksu. Tak prebiehali ťažobné práce na dvoch miestach až do jari 1943. Zjari sa v 41. kilometri zosunula cesta z Dobšinej do Stratenej. Zástupcovia rožňavského banského komisariátu po obhliadke územia prehlásili, že príčinou zosunu boli steinbergská baňa, kde okamžite zastavili všetky práce.  Baníci si prácu našli predovšetkým u Rimavsko-muránskej spoločnosti. Mesto vtedy dalo svoje bane do prenájmu, a to na základe výsledkov súťaže. Záujemcami boli Podbrezová, Coburg a Rimavsko-muránska spoločnosť.  Keďže najvyššiu sumu  ponúkla  Rimavsko-muránska spoločnosť, súťaž vyhrala. Ťažobné práce tak pokračovali najmä v lokalite Bonaventúra. Keďže, inžinier coburgovskej prevádzky neustále tvrdil, že rudné steinbergské ložisko musí byť prerušené a pokračovanie by mohlo byť na úrovni Dedičnej štôlne, razili z nej prekop, ktorý  i keď bol až neúmerne dlhý, pokračovanie ložiska nenašiel.  Teraz, pred niekoľkými rokmi, keď razili prekop pre základku na treťom obzore, narazili na pokračovanie steinbergského ložiska.

Prevádzky kniežaťa Coburga

Boli to - Mlynky (Hollópatak) a - Dobšiná

V Mlynkoch oddávna dobývali v oblasti Joneska (Prostredný Hámor). Vyskytoval sa tam siderit s množstvom chalkopyritu, miestami s čistou meďou. Predtým sa používalo ručné vŕtanie. V roku 1912 inžinier firmy Flottmann Elemér Csécs postavil v Mlynkoch a v Dobšinej (vo Vlčej doline) prvý kompresor a tak od roku 1912 v Mlynkoch zaviedli do užívania vŕtanie flotmannovým systémom. Vydobytá ruda bola ručne, pomocou nakúpených banských vozíkov, dopravovaná na povrch priamo na úroveň pražiacich pecí, do ktorých sa sypala. Pražiareň pozostávala z 12. malých pecí, rovnakých ako v Biengartene. Pražená ruda sa do roku 1924 dopravovala lanovkou Mlynky – Gugel – Stratená  do vysokej pece v Stratenej. Po roku 1924 sa pražená ruda dopravovala do Třinca. V roku 1928 na lokalite Lajoška (to je pred Dolinou) hlbokým vrtom objavili mohutný sideritový masív. Sprístupnený bol štôlňou razenou v podloží a dopravnou šachtou, prostredníctvom ktorých sa rúbanina dostávala na povrch. Všetky práce hradila už Banská a hutná spoločnosť, predtým Coburg. Bol tam postavený aj nový kompresor, nová budova ciachovne a nové kancelárie. Surová ruda bola dopravovaná  úzkokoľajnou železničkou lokomotívou Gebusska do pražiarne v Joneske (Prostredný Hámor).  Tam boli postavené dva nové pražiace pece a lanovka na stanicu Mlynky, kde sa presypávala do nákladných vozňov štátnej železnice a prevážala do Třinca.   

Závod v Mlynkoch bol v prevádzke asi do roku 1960, keď ložisko Lajoska bolo vydobyté, z pražiacich pecí a z nakladacieho zariadenie ostali iba betónové základy a z kancelárskej budovy sa stala dielňa, kde invalidi vyrábali mreže. Baníci boli preložení do závodu Nižná Slaná.

Prevádzka Coburg v Dobšinej

Coburg mal povrchové dobývanie v Biengartene. Banské polia v Biengartene boli rozdelené, polovica patrila Coburgovskej prevádzke a druhá mestu. V prevádzke  bol jeden malý kompresor. V baniach Coburgovskej prevádzky sa pri ťažbe používal dynamit firmy Nobel. Vyťažená ruda bola po malom skĺze samospádom presunutá do štôlne v rovnakej úrovni ako pražiace pece, po ktorej sa ručne v banských vozíkoch ruda dopravovala do pražiacich pecí. Do roku 1924 bola pražená ruda prepravovaná lanovkou do Stratenej, po roku 1924 do Třinca. Okolo roku 1930 bolo ložisko v Coburgovskej časti v Biengartene vyťažené a do pražiacich pecí sa dávala  ruda z mestských baní a ruda z Coburgovských baní vo Vlčej doline.  Vo Vlčej doline, v lokalite Lajoska, bol v roku 1912 postavený kompresor typu Flotmann a vŕtacie práce vykonávali flotmannovými vŕtačkami. V roku 1930 firma Coburg otvorila v lokalite Birkeln (Brezinky) metazomatické rudné ložisko, objav ktorého spôsobil veľký rozruch. Plánovalo sa zo štôlne Lajoska vo Vlčej doline  raziť štôlňu pod Brezinky a po nej dopravovať rudu ručne banskými vozíkmi. Keďže sa predpokladalo, že pôjde o veľké množstvo získanej rudy, Banská a hutná spoločnosť, predtým Coburg dala postaviť  dve veľké pražiace pece. Rudné ložisko však zakrátko vyklinovalo a tak spoločnosť tieto dohotovené pražiace pece ponúkla mestu – načo by mu ale boli ? Keďže steinbergská ruda bola dobrej kvality, tak ju spoločnosť od mesta kúpila, čo prispelo k amortizovaniu pražiacich pecí. Ak sa dobre pamätám, mestu platili za 1 metrák 2,60 Kčs, neskôr 3,20 a za praženú rudu dostávali od preberateľa z Třinca 14 Kčs (to na školení v Starých Splavoch hovoril jeden hutný inžinier). Coburgovskej prevádzke sa v lokalite Birkeln, ale aj vo Vlčej doline minuli rudné zásoby. V Biengartene mala kompresor, ktorý previezli z Mlyniek, kde nainštalovali výkonnejší. Pred ciachovňou v Biengartene v roku 1925 realizovali hĺbkový vrt. Realizovali aj hĺbkový vrt v Dedičnej štôlni, ktorý až do hĺbky 90 m prevŕtal iba diorit a diabázy.  Neskôr, nižšie západným smerom, na lúke pri potôčku Malý Steiseifen, založili ďalší hĺbkový vrt, ktorý bol úspešný. Ložisko sa nachádzalo v mieste vzdialenom asi 1680 m od ústia Dedičnej štôlne po jej dĺžke, na vyššom obzore a obsahovalo kvalitný siderit. Z Dedičnej štôlne vyrazili 50 m dlhú dovrchnú s rebríkmi, prostredníctvom ktorej rudu vyťažili. Pri ťažbe používali vŕtačky typu Flotmann a dynamit. Stlačený vzduch privádzali potrubím z kompresoru v Biengartene. Vodorovnú prepravu vozíkmi na povrch vykonávali  koňmi, rudu ďalej prepravovali autami na železničnú stanicu, odkiaľ lanovkou do pražiacich pecí vo Vlčej doline a praženú rudu ďalej do Třinca. Coburgovská spoločnosť dobývala do roku 1944 najmä v Dedičnej štôlni – Coburgovská časť. V roku 1946 bola znárodnená a v činnosti pokračovali Železorudné bane. Po niekoľkých rokoch však práce zastavili, ale je pravdepodobné, že na Coburgu ostala ešte pekná ruda. Ja s určitosťou viem, že v Massörtri  bol tzv. Palcmann feld, kde bolo povrchové dobývanie, s predpokladom hĺbkovej ťažby, ktorou potom ŽB rudu vyťažilo, pretože všetko bolo štátne. Od roku 1946, závod ŽB a pozdejšie aj geologický prieskum, znovu otvárali staré bane, v ktorých dobývali kobalt a siderit. V Tannenwalde, ktorý Kamenický nazýval severnou stranou Spitzenhűgel, bol na halde siderit, baňa bola znovu otvorená, ale iba na základnom obzore bola určitá ruda, v hĺbke už nie. V znovu otvorených štôlňach na Gugli znovu nič. Na Hirschkohlungu a Gapli údajne bola ruda, ale ďalšie práce sa nevykonávali. V oblasti  Tehelná, pod bývalým grófskym lesom, znovu otvorili  jednu starú štôlňu, kde nič nebolo. Tzv. štôlňa Paulina na Zembergu a baňa Tepla boli znovu otvorené pre kobalt ale bez výsledku. Maxmilián štôlňu už starci vyťažili, znovu otvorili aj baňu Remény – rovnako bezvýsledne.  Hutnícke prevádzky boli: vysoká pec Vyšná Maša – odmontovaná v roku 1918 a vysoké pece v Stratenej – odmontované v roku 1924

Železorudné bane mesta Dobšiná

Dobšiná bola už v období rímskych imperátorov osadou Kvádov, zaoberajúcich sa baníctvom a v dobe Árpádovcov tiež známe ako banícke stredisko i ako osada s pecami založená Nemcami – potomkami Kvádov, ktorí obývali územie okolo Hrona a zaoberali sa baníctvom. Tento starogermánsky prvok bol v dobe Árpádovcov doplnený povolaním nemeckých osídlencov, čo vyplýva z listiny kráľa Belu IV., kedy sa už usadlosť vedľa potoka nazývala Dobš. V roku 1326 tu Mikuláš Bebek založil samostatnú obec, ktorá v roku 1417 bola už mestom (opidium). V Dobšinej sa nielen ťažila medená a železná surovina, ale vyrábala sa aj kvalitná oceľ. Podľa listiny jasovského konventu z roku 1408, vo veci dohody medzi rodinami plešivskej a štítnickej vetvy Bebekovcov, sa udáva aj dobšinské baníctvo na železnú rudu. Keď v roku 1476, Michal Miklai a Lőrinc Temesváry, na rozkaz kráľa Mateja, riešili spory medzi obomi vetvami Bebekovskej rodiny, navštívili tiež zembergské medené bane a jednoznačne konštatovali že severne od mesta na kopci a úbočiach bolo množstvo baní na železnú rudu. Je známe, že víťazné vojská kráľa Mateja bojovali zbraňami vyrobenými v Dobšinej. V roku 1553 Turci obsadili Fiľakovský hrad a Dobšiná jej obsadením sa tiež dostala do tureckého područia, čo znamenalo aj upadanie baníctva. K náprave došlo až v roku 1686, keď sa košická kráľovská komora s veľkým úsilím pričinila k opätovnému rozvoju banského priemyslu. Z listín, ktorých pôvod spadá do rokov 1706 – 1708, vyplýva, že za čias Rákócziho bolo železorudné baníctvo na vysokom stupni a vtedy dobšinské dielne  vyrábali prvotriedne zbrane. Zisky mesta Dobšiná pochádzali spočiatku iba z baní na železo a meď, od roku 1780 sa pridružili a čoraz väčšiu dôležitosť nadobúdali niklové a kobaltové rudy, na ktoré vyvolal pozornosť istý baník zo Saska - Ján Gottlieb Schőn. Dobývanie rúd niklu a kobaltu nadobudlo v XIX. storočí veľký rozvoj, ale keďže v druhej polovici storočia objavili v Novej Kaledónii veľké nikel-kobaltové rudné ložiská, od roku 1867 začalo upadať.

Alexander Gessel – autor práce o geológii a rudných žilách dobšinskej banskej oblasti (uverejnená v ročných  správach maďarského geologického ústavu z roku 1901), v nadväznosti na poznatky Jozefa Mikulíka, uvádza, že na území mesta Dobšiná, podľa zachovaných dokladov, boli postupom času známe, ťažené a čiastočne vydobyté  štyri ložiskové rajóny. Železnými rudami z nich, boli od najstarších čias, zásobované železiarne, postavené na brehu rieky Hnilec. Bane, ktoré dodávali železnú rudu boli už na začiatku  XII. storočia veľmi výnosné. Ešte aj v roku 1725 z banských podielov, vo vlastníctve Alexandra Reményika a Andreja Luxa, vyťažili viac miliónov ton železnej rudy. Dobývanie železnej rudy z veľkej časti v zimnom období bolo mimo prevádzky pre zamrznuté hámre a pece, ale najmä údržbárske práce v štôlňach a dobývacích priestorov ako aj otvárku, vykonávali stáli banskí zamestnanci. Bolo veľa takých majiteľov baní, ktorí sa nechceli zaoberať baníctvom a železiarstvom, ale iba predajom a obchodovaním so surovinami.  S takýmto počinom sa bolo možné stretnúť  ešte aj na začiatku XIX. storočia.

Alexander Gessel, vo svojej práci z roku 1901, vymedzil severne a severovýchode od Dobšinej dva ložiskové pruhy železnej rudy, a to južný a severný. Južný pruh tvoria rudné ložiská Steinberg a severný rudné ložiská pňovité rudné teleso v okolí Gugla. Najväčšia časť ložísk severného pruhu patrila Coburgovcom, menšia časť mestu Dobšiná – Massörter a Biengarten. Dobšinské rudné žily sú metazomatického pôvodu. Pre prieskum a overenie pokračovania ložiska zisteného v Biengartene a Massörtri,  mesto vyrazilo z údolia Steinseifen dedičnú štôlňu v celkovej dĺžke 1872 m. To vyriešilo ten problém, či  rajón železnej rudy horstva Gugel je, baníckou rečou povedané, „ležiace“ ložisko (fekvőtelep), ktoré bolo uložené na kremité diority.  Dedičnú štôlňu začal raziť 15. júla 1851 banský riaditeľ Frigyes Cserva, neskôr práce viedli Ernest Modrach, Samuel Husz, Kamil Kaufman a Ľudovít Lanfeld, ale práce od roku 1871 pod vedením banského riaditeľa Eugena Ruffinyiho pokračovali rýchlejšie a koncom júna 1902, keď dedičná štôlňa dosiahla dĺžku 1872 m, boli práce ukončené. Celkové náklady na jej vyrazenie boli 215 000 korún. Jej účelom bolo  overenie hĺbkového pokračovania ložiska železnej rudy, vysvitlo však, že železná ruda,  v rajónoch Altenberg, Biengarten a Massörter, je „ležiaca“ (tzv. fekvőtelep), ktorá smerom dolu pokračuje iba po hranicu kremitého dioritu a na neho bola osadená. Súčasne s razením dedičnej štôlne mesto kúpilo dĺžkovú mieru Bonaventúra, kde v roku 1912 začala vykonávať otvárkové práce.

Ešte je potrebné  spomenúť, že na základe záverov autora Edvi Illés Aladár v práci o maďarskom železorudnom baníctve a hutníctve z roku 1900 sa udáva: „v Dobšinej postavili prvú vysokú pec v Maďarsku v roku 1680 podľa projektu saského technika Daniela Fischera“. Túto vysokú pec v údolí Hnilca postavili v roku 1710.

Na začiatku XIX. storočia obidve vysoké  pece domácky obhospodarovalo mesto, v roku 1835 mesto dalo vysokú pec v doline Hnilca do prenájmu kniežaťu Coburgovi a od roku 1871 mestské vysoké pece si prenajímali aj ďalší. Obidve mestské vysoké pece v predchádzajúcich desaťročiach tavili ročne 17 000 ton železnej rudy. Od roku 1904 obidve pece  boli väčšinu času mimo prevádzky, a tak ťažba rudy  v roku 1904 bola iba 1 689 ton, ale od roku 1901 do roku 1910 stúpala. V roku 1910 dalo mesto vnútornú vysokú pec do prenájmu Boršodskej továrni na oceľ a nástroje, účastinárskej spoločnosti, ktorej predalo 10 000 ton železnej rudy a 1 000 ton železnej trosky a preto v období rokov 1913 – 1914 sa výška ťažby pohybovalo okolo tejto hodnoty.

Spomienka tretia (doslovný prepis slovenského textu)

Pôvod mesta Dobšinej

Podľa povesti, ktorá prechádzala z otcov na syna, nemala osada vlastného mena. Jedného dňa sedeli baníci vonku pred baňou a varili si obed. Uzniesli sa pritom, že budú všetci mlčať a že prvé vypovedané slovo bude meno ich osady. Mlčanie netrvalo dlho, pretože v jednom hrnci začalo vrieť a tu jeden z baníkov vykríkol: „In Topf schau“ (In den Topfschau), z čoho pochádza údajne nemecké Dobschau – Dobšiná. Že táto povesť bola pred 350 rokmi tak známa ako dnes, dokazuje už to, že stará mestská pečať, ktorá má nápis: „Sigell der Bergstadt Topschau 1585“ – predstavuje baníka pri hrnci a dve skrížené kladivá a železo. Už v roku 1243 menuje kráľ Béla IV. v listine naše mesto. (toto je omyl, v listine sa spomína Toplacha, čo je KunovaTeplica)  Niektorí ľudia tvrdia, že meno mesta Dobschau vzniklo zo slov Dobsch – au, čo znamená niva pri potoku Dobsch. Prvá listina, ktorá spomína Dobšinú ako mesto pochádza z roku 1326  od uhorského panovníka Žigmunda(tiež omyl, listina od kráľa Žigmunda je z roku 1417), ktorou mestu panovník priznáva právo volby rychtára, farára a tržne právo.  Vznik mesta Dobšinej sa preto datuje od roku 1326. V roku 1976 bude 650 výročie založenia Dobšinej.

Dejiny dedičnej štolny v Dobšinej

Po dlhých stáročiach sa dobývala železná ruda v banských poliach Biengarten. Na podnet banského inžiniera Cserva Fridricha súhlasilo vedenie mesta s novým plánom razenia Dedičnej štolne s účelom otvorenia ložiska. V roku 1851 započali razením štolne a jej dlžka bola 1872 m. V roku 1908 dokončili razenie štolne ale bez úspechu, lebo železná ruda nesiahala do hlbky. Výška štolne je 3,48 m a šírka je 2,53 m – kde počítali s veľkou ťažbou. Banskí inžinieri, ktorí viedli razenie dedičnej štolni boli Cserva Fridrich – Modrach Ernest – Hus Samel – Faufmann Kamilló a posledný bol Ruffinyi Eugen. Za jeho vedenia bolo vyrazených 1221 m. Pri 1070 m bol nedostatok vzduchu, že baníci nemohli pracovať a museli vyraziť vetrací komín, aby zlepšili vetranie pri razení (80 m). Pri 1037 m nafárali železnú ruudu, ktorá bola nižšej  kvality. Táto mala 24-28% obsah železa.  Pri 1085 m sa objavila kobalt-niklová ruda, ktorú v rokoch 1890-1896 vydolovali. Ostatné metre boly vyrazené v chloritických bridliciach. Za bývalého Uhorska vlastnili štyria majitelia štolnu: Mesto – Rimamuránska uč. spoločnosť – Coburg úč. spoločnosť a Štát.  Za prvej republiky sa len udržovala, lebo nebol odbyt na železnú rudu. V rokoch 1937 sa začala intenzívnejšie pripravovať k ťažbe, kde za II. svetovej vojny sa rozprúdila ťažba. Odvtedy sa ťažilo a najväčšia ťažba sa zaznamenala v rokoch 1960-1965 (do 75 000 ton). Po odstavení úpravne vo Vlachove  v roku 1964 sa aj ťažba znižovala. 16. XII. 1969 ju definitívne odstavili. Príčinou bola slabšia kvalita a viac obsahu kremeňa. Tým končí banícka sláva jedna z najväčších a najstarších baníckych diel v Dobšinej.

Spomienka štvrtá (preklad  textu z maďarského jazyka)

Železorudné bane kniežaťa Fülöp Szász-Coburg Gothai, neskôr Úč. spol. Manesmann Coburg, od roku 1943 Účastinárska spoločnosť Banská a Hutná, predtým Coburg

V baniach okolia Dobšinej už od najstarších čias dobývali železnú rudu. O dobšinskom banskom priemysle sa pochvalne vyjadroval už kráľ Matej Korvín v listine uloženej v bývalom mestskom archíve. V najstarších časoch dobývali hnedú železnú rudu (limonit) povrchovou ťažbou, po čom sú dnes už iba stopy. Siderit uložený v hĺbke vrchov dobývali štôlňami. Banícka činnosť kniežaťa Coburga v Dobšinej začala v roku 1830. Týždenník „Hétilap“, banskobystrické vydanie, roč. 1845 na strane 120 kde informuje o banských mestách, udáva, že zo železiarní a tovární  kniežaťa Coburga v Červenej Skale a Pohorelej išlo do predaja 40 000 metrákov ročne rôznych výrobkov – liatiny, ocele a valcovaného železa . Ťažiskom železorudného baníctva kniežaťa Fülöp Szász Coburg – Gothai bolo okolie Dobšinej, kde činnosť začala v tridsiatych rokoch XIX. storočia, odkedy postupne zveľaďoval svoj majetok z časti odkupovaním banských oprávnení ale aj získavaním nových udelení. Časť rudy, vyťaženej v Coburgovských baniach v Dobšinej a Mlynkoch v období rokov 1867 – 1921, predávali cudzím osobám, menovite nájomcom mestských pecí, neskôr celú ťažbu  spracovávali v stratenských železiarňach.  Železiarne v Stratenej boli v roku 1921 odstavené a úplne zbúrané. Dnes iba stojí budova bývalej kancelárie, kde dnes má predajňu Zdroj. Ostatné priestranstvo je zastavané novými obytnými domami. Železnú rudu z Coburgovských baní, po predchádzajúcom pražení v biengartenských peciach, prepravovali do Třinca a to lanovkou postavenou v roku 1897 trasou Biengarten – Roveň, Roveň – železničná stanica a nákladným vlakom do Třinca.  Zásoby sideritu v Coburgovskej časti Biengartenu boli povrchovým spôsobom vydobyté  v roku 1928 a v pražiacich peciach v Biengartene pražili rudu z Biengartenu a Massörteru, ktorú kupovali od mesta, ale po vydobytí týchto mestských ložísk, v roku 1946, boli pražiace pece odstavené a odmontované. Coburg v tejto dobe v Dobšinej získaval železnú rudu iba z baní Birkel a od mesta kupoval steinbergskú rudu, ktoré pražil v peciach vo Vlčej doline postavených v roku 1935, odkiaľ po vypražení bola lanovkou prepravovaná na železničnú stanicu a vlakovou dopravou ďalej do Třinca. V baniach oblasti Birkel bolo vyťažených iba málo rudy. Keď pre prepadnutie časti cesty Stratená – Dobšiná v dĺžke 4 km odstavil rožňavský banský komisariát práce v steibergských mestských baniach, boli aj pražiace pece vo Vlčej doline mimo prevádzky. V období budovania Hydrocentrály, využitím betónovej konštrukcie bývalých pražiacich pecí, postavili robotnícku ubytovňu, dnes v objekte vyrábajú obuv. Banská činnosť Coburgovcov v Dobšinej sa tým ukončila a pokračovala iba V Mlynkoch, kde v baniach Filip a Lajoska ťažil rudu šachtou a po jej vypražení v peciach v Prostrednom Hámri, prestavaných v roku 1935, bola prepravovaná na železničnú stanicu Mlynky a ďalej traťou Červená Skala do Třinca. Národný podnik, ktorý vznikol v roku 1946 ďalej tak prepravoval rudu až do roku 1965, keď závod bol úplne odstavený.

Ešte treba spomenúť, že v dobách pred rokom 1897  vyťaženú rudu z baní prepravovali povozmi – ťahanými koňmi. Povozníkov bolo 8 – 10 s počtom koní 45-50. Tieto povozy prepravovali železnú rudu a drevené uhlie do stratenskej železiarne a odtiaľ zasa surové železo na dobšinskú železničnú stanicu po langenbergskej ceste. Aj napriek skutočnosti, že správcovia poskytovali povozníkom určité výhody, náklady na prepravu výrobkov boli neúnosne vysoké a tak z hľadiska udržania konkurenčnej schopnosti, boli nevyhnutné zabezpečiť nový, zodpovedajúci daným podmienkam, spoľahlivý systém prepravy, ale predovšetkým aj s vyšším výkonom. Takýmto požiadavkám, v daných zložitých terénnych podmienkach, najviac vyhovovala preprava lanovou dráhou, ktorej stavbu zverili firme s dobrou povesťou Th. Obach – majiteľom ktorej bol J. Pöhling z Kolína. Táto lanovka bola daná do prevádzky v roku 1897. Lanová dráha začínala na dobšinskej železničnej stanici, severným smerom pokračovala na Roveň a ďalej cez vrch Gugel do stratenských železiarní. Jej účelom bolo prepojenie stratenských pecí s baniami, ako aj prepojenie baní a pecí na dobšinskú železničnú stanicu. Tejto požiadavke zodpovedala skutočnosť, že lanovka mala sedem rozvetvení. Lanová dráha pozostávala z nasledujúcich vetiev:

• stratenské pece – dobšinská pec (Maša) o dĺžke 2 500 m
• dobšinská pec (Maša) – rozpojovacia stanica vrch Gugel o dĺžke 1 800 m, prevýšenie 93 m
• vrcholová stanica Gugel – rozdeľovacia stanica Roveň o dĺžke 1712 m, prevýšenie 312 m
• Roveň – dobšinská železničná  stanica o dĺžke 2175 m a prevýšení 204 m
• Roveň – Biengarten o dĺžke 510 m a prevýšení 41 m
• Roveň – Vlčia dolina o dĺžke 935 m a prevýšení 161 m
• Gugel – Mlynky o dĺžke 1902 m a prevýšení 215 m

Stratenské pece sú od dobšinskej železničnej stanice vzdialené 7 km vzdušnou cestou; Biengarten – Mlynky – Vlčia dolina 6 km. Hnilecká vysoká pec (Dobšinská Maša) je od Stratenej vzdialená asi 3 km. Celková dĺžka lanovej dráhy je 11 582 m, z toho na hlavnú líniu pripadá 8 335 m. Výškový rozdiel medzi dobšinskou železničnou stanicou a stratenskými pecami je 366 m.Ročné prepravované množstvá jednotlivých materiálov boli: železná ruda 120 000 q, drevné uhlie 50 000 q a surové železo 40 000 q.

Po odstavení prevádzky vysokých pecí bola  odmontovaná aj lanová dráha a to najprv úsek Gugel – Dobšinská Maša, potom Gugel – Stratená, Roveň – Biengarten, Roveň – Vlčia dolina a Roveň – železničná stanica Dobšiná. Dnes už možno vidieť iba niekoľko pozostatkov stožiarov.

Zostavil Mikuláš Rozložník,  Košice, 12/2022