DOBŠINÁ od Dobšinčana

banské podnikanie a Spory O zisky z dobšinských baní v 15. a 16. storočí

Kapitola z dizertačnej práce

Kollmann Örs László, PhD, 2004

Gömör és Kishont vármegyék központi helyei a középkorban Értekézés

Str. 55 -60

phd.okm.gov.hu/disszertaciok/ertekezesek/2004/de_2139.pdf

preklad :  Ladislav Tometz

Poznámka ku pochopeniu ďalšieho textu: V rode Ákošovcov, ktorí sa v roku 1243 stali vlastníkmi územia, kde vznikla neskôr Dobšiná, došlo v rokoch 1318 – 1320 ku deleniu majetku a rozčleneniu rodu na dve vetvy. Dominik, prezývaný Bebek, sa ujal vlastníctva plešiveckého panstva a odvtedy sa jeho potomkovia po ňom volali Bebekovci (Bubekovci). V texte budú ďalej niekedy označovaní aj ako Plešiveckí. Ostatným bratom ostalo štítnické panstvo, ku ktorému patrila aj Dobšiná a ich potomkovia sa nazývali Štítnickí.    

Rozvoj Dobšinej, ktorý začal v 14. storočí, pokračoval aj v nasledujúcom storočí. Sídlo nadobúda už na začiatku 15. storočia charakter mestečka, resp. sa ocitá na prahu jeho vzniku, a stáva sa obchodným centrom Gemerskej župy.

            24. augusta 1417 kráľ Žigmund, v listine vydanej v Kostnici, povoľuje Štítnickým, že Dobšiná, ktorú panovník tituluje „possessio seu oppidum“, môže vždy  1. augusta, ako aj v dni predchádzajúce a nasledujúce tomuto dátumu, usporiadať krajinský trh a taktiež môže každý piatok usporiadať týždenný trh. 11. mája 1421 podáva rodina Štítnických sťažnosť na Nitriansku kapitulu proti Bebekovcom, z dôvodu, že si k svojmu majetku v mestečku Dobšiná pridružili aj pozemky patriace Štítnickým, na ktorých sa nachádzajú bane s ložiskami zlata, striebra a medi, a že ich využívajú vo svoj prospech.

            Dobšiná sa teda dostáva v prvej polovici 15. storočia na úroveň mestečiek a v tejto súvislosti možno predpokladať aj rýchly nárast počtu jej obyvateľstva. V roku 1427 bolo v mestečku spísaných 53 port (jednotka, z ktorej sa odvádzala daň), čím sa počtom obyvateľov dostáva spolu s Putnokom a Brzotínom na desiate miesto v Gemerskej župe.  

            Neskôr viacero prameňov spomína Dobšinú ako mestečko, no nápadná je  tiež skutočnosť, že niekoľko desaťročí po roku 1437 ju častejšie spomínajú ako  dedinu a len výnimočne ako oppidum (mestečko). Možno to vidieť v zachovaných záznamoch z mestských súdnych spisov, kde sa Dobšiná často spomína. V skutočnosti sa pod názvom oppidum Dobšiná  objavuje častejšie až koncom 15. a začiatkom 16. storočia. Ako mestečko sa objavuje Dobšiná hlavne v dokumentoch z rokov 1470, 1472, 1509 a 1512.   V roku 1512 sa v jednej po nemecky písanej mestskej listine objavuje názov „Stadt“.  To môže poukazovať na skutočnosť, že mestský charakter Dobšinej bol v 15. storočí obmedzený.  Potvrdenie tejto skutočnosti je však  z dôvodu absencie písomných prameňov obtiažny. K dispozícii je však niekoľko faktov, ktoré by túto skutočnosť mohli potvrdiť.

            Po smrti Ladislava I. Štítnického bola Dobšiná predmetom neustálych súdnych sporov a treníc, čím trpelo hlavne banícke obyvateľstvo v dôsledku častých zmien vo vrchnosti. Už v skôr spomínanej listine z roku 1437 je uvedené, že zakladateľ Dobšinej Ladislav Štítnický, dokázal hranice jej chotára ako-tak udržať, no vlastnícke práva jeho potomkov neustále napádali Bebekovci.  V jednej z listín sú dokonca v plnom rozsahu vymenovaní členovia Bebekovského rodu, ktorým sa tieto aktivity pripisujú. V zozname nechýba ani jeden z mužských členov tohoto rodu v rozsahu takmer štyroch generácií.  Zlomovým bodom v neustálom, často krát nekalom boji Bebekovcov o získanie Dobšinej, bol rok 1408, kedy sa v jednej z listín Jasovského konventu, vydanej 25. novembra, objavuje skutočnosť, že sa Štítnickí prakticky zriekajú baní a hámrov nachádzajúcich sa v dobšinskom chotári. Odôvodnenie bolo pre Štítnických priam zahanbujúce. Podľa neho uznali, že nemajú nič spoločné s baňami a hámrami, keďže tieto vždy patrili Plešiveckým, a preto sa vzdali všetkých im prípadne prináležiacich práv. Plešiveckí k tomu ešte dodali, že obe strany dodržia tieto vlastnícke práva,  bez nároku na nové delenie.  Počas nasledujúcich desaťročí protestovali Štítnickí proti tomuto rozhodnutiu na rôznych miestach. Už v roku 1413 Egerská kapitula zakázala Plešiveckým užívať a registrovať dobšinské majetky. V apríli v roku 1414 pred Jasovským konventom podali Štítnickí sťažnosť, že Bebekovci získali registráciu ich majetku podvodom.  Štítnickí podali v roku 1421 protesty aj pred Nitriansku kapitulu, potom v roku 1423 pred Ostrihomskú kapitulu, v roku 1426 pred Jasovský konvent a v roku 1429 tiež kráľovi Žigmundovi, pred Budínsku kapitulu a Pécsvárdsky konvent. V roku 1430 napadli pred Jasovským konventom zmluvu uzavretú v roku 1408 medzi nimi a Bebekovcami, na základe ktorej Bebekovci zabrali ich majetky, bane, hámre, lesy, vrchy a mestá.  Podľa súpisu komorných výhod z roku 1427 boli Štítnickí skutočne vytlačení z mnohých vlastníckych práv v Dobšinej. Z 53 mestských port bolo až 46 v rukách Bebekovcov. V roku 1433 sa Ladislav Štítnický zase obrátil na panovníka so žiadosťou o prehodnotenie hraníc Dobšinej, ktorá je v jeho rukách a rukách jeho bratov. Kráľ Žigmund vyhovel jeho požiadavke, obrátiac sa na Jasovský konvent, ktorý mal zostaviť komisiu prísažníkov. Tým sa však komplikácie okolo Dobšinej zďaleka nevyriešili, pretože Štítnickí podali v nasledujúcom roku zasa sťažnosť, tentoraz pred Spišskú kapitulu.

            Pokračovanie naťahovania sa o Dobšinú zaznamenávajú aj listiny súvisiace s jej založením (odpisy zakladateľských listín vyhotovené v rokoch 1434 a 1446). V roku 1450 nachádzame Štítnických opäť pred Budínskou kapitulou. 17. júna 1466 palatín Mihály Guti Ország  poveril Gemerskú župu vyšetrením sťažnosti vdovy po Andrejovi Štítnickom, Ilony, a jej synov, podľa ktorej vo veľmi pohnutých časoch po smrti kráľa Alberta, Juraj Bebek Plešivecký a syn voľakedajšieho  vojvodu Imricha Vámosiho, Peter, svojvoľne zabrali jednu z medených baní a jeden z hámrov postavených na rieke Hnilec, patriacich Štítnickym. 10. júla sa Ladislav Páloci – štátny sudca, obracia na Gemerskú župu so žiadosťou o obnovenie vyššie uvedených sťažností. Sťažnosť je znovu adresovaná proti Jurajovi Bebekovi a synovi Imricha Vámosiho, ktorí si nielen privlastnili bane, ale poškodzovali aj práva baníkov a privlastnili si všetky príjmy z banskej činnosti. Navyše v deň sviatku Sv. Scholastiky (10. február) zabrali aj ďalší hámor. 3. augusta 1470 bol Matej Korvín znova nútený zaslať list Gemerskej župe vo veci sťažnosti vdovy a synov po Andrejovi Štítnickom a tiež aj pred Budínsku a Egerskú kapitulu. Z neho vyplýva, že okolo 13. júla, na podnet Juraja Bebeka Plešiveckého, Imrich Zápoľský  zabral jeden z dobšinských hámrov a navyše sa dopustil násilia na dvoch koceľovských nevoľníkoch - Petrovi Gašparovi a Matejovi Kromarovi. V roku 1471 sa obracia Ladislav Štítnický na panovníka. Podáva sťažnosť na Imricha Zápoľského, ktorý ho rôznym spôsobom obmedzoval v jeho právach, nedovolil mu prevádzkovať jeden z dobšinských hámrov a zakázal jeho nevoľníkom, aby platili dane Štítniku. Zabratie hámra a baní, ako aj rôzne porušenia vlastníckych práv,  prebehlo v rokoch 1472 až 1475 a pokračovali aj neskôr, až do konca storočia. V roku 1509 Peter Szentgyörgyi, štátny sudca a sedmohradský vojvoda, sa obracia so sťažnosťou Mikuláša Štítnického na Jasovský konvent. Podľa tejto sťažnosti rodina Jána Zápoľského odohnala na jeho rozkaz z dobšinského chotára pre seba desať koní, ďalej pripojili jeho veľkú časť k vlachovskému majetku Zápoľských a navyše nedovolili dobšinčanom pracovať v privlastnených baniach.

            Aj z tohto krátkeho zoznamu je zrejmé, že dve základné podmienky potrebné pre pokojnú prácu – právo a bezpečnosť, neboli v dobe po smrti zakladateľa mesta Ladislava I. Štítnického zabezpečené, čo určite neprospelo rozvoju mesta. Korene týchto problémov sa ukrývali v tom, že v roku 1326 ešte nebolo známe, aké hodnotné územie prepustili súrodenci Ladislavovi Štítnickému, a že rod Štítnických, patriaci k vyššej strednej šľachte, nebol schopný svoje majetky náležite ochrániť pred vládnucou vrstvou Bebekovcov a Zápoľských.

            Ďalším problém dobšinčanov  pramenil z toho, že na prevádzku baní bol potrebný značný vstupný kapitál, ktorý nevedeli mestskí podnikatelia zohnať, a tak boli nútení obrátiť sa na vonkajšie zdroje, čo so sebou prinášalo nemalé problémy. Zo spišských miest prejavila najväčší záujem o podnikanie v baníctve v Dobšinej  Spišská Nová Ves.  Získanie dobšinských majetkov novovešťanmi bolo prvýkrát zaznamenané v listine kráľa Žigmunda zo dňa 6. marca 1408, ktorou reaguje na sťažnosť novovešťanov, podľa ktorej Mikuláš, Ján a Žigmund Štítnickí, opätovne žiadajú nezákonnú úhradu za  hámor (de loco vulgo hamor appellato). Kráľ Žigmund v odpovedi novovešťanom oznámil, že takéto nároky Štítnickym už zakázal, nech si ich teda nenárokujú.  Objasnenie pozadia tejto veci bolo tiež zverejnené v listine Spišskej kapituly zo dňa 18. októbra 1408.  Podľa nej novoveský sudca Juraj Besteller, vo svojom mene, ako aj v mene novoveskej verejnosti, zbavuje Jána, Mikuláša, Ladislava a Žigmunda Štítnických spod právnych následkov, ktoré spôsobili novoveským v dôsledku podania ich sťažnosti. Dôvodom stiahnutia sťažnosti bola skutočnosť, že novoveskí môžu voľne využívať a vlastniť dobšinské ložiská železnej rudy, bez platenia kráľovského príjmu z baní (urbura) a bez ďalších príspevkov, a že po zaplatení urbury zo zlata, striebra, medi a ortuti, môžu ich rudy voľne vyvážať. Tak vyšli z tohoto súboja víťazne novovešťania a Štítnickí  spolu s dobšinčanmi ťahali za kratší koniec. Uvedené úľavy znamenali aj to, že podstatnú časť spracovania rúd vykonávali novovešťania. Novoveským investorom sa tak podarilo udržať v Dobšinej dlhšie obdobie. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že na žiadosť Juraja Bestellera Spišská kapitula  listinu z 18. októbra 1408 neskôr, t.j. v septembri 1419, nanovo  prepísala.

            Veľmi výpovedným je aj meno novoveského sudcu Juraja Bestellera, keďže „Steller“ v preklade znamená hámorník. Je známe, že novoveský sudca sa súdil o jeden z hámrov v Dobšinej.  Názov tohto hámra sa objavuje v listinách zo začiatku druhej polovice 15. storočia. Viacero zdrojov z roku 1466 uchováva svedectvo o tom, že na rieke Hnilec prevádzkovaný hámor „Gywrgh steller“ zabrali Plešiveckí a Vámošskí Bebekovci. V roku 1470 bola medzi Plešiveckým Bebekom Jurajom  a Štítnickými uzavretá dohoda vo veci hámra Juraja Stellera, ako aj k nemu prináležiacim baniam. V roku 1475 Matej Korvín odoslal rozkaz Gemerskej župe a Budínskej kapitule, lebo pred tromi rokmi Plešivecký Bebek Juraj znova zabral ten hámor, ktorý vlastnil vtedajší Novovešťan Juraj Steller.

            Záznam v novoveskej mestskej knihe z roku 1447 prináša správu o tom, že Šimonova manželka pani Uršula, sa dohodla s jeho obchodnými partnermi. V zmysle dohody musí Ladislavovi Lengyelovi zaplatiť 40 zlatých v peniazoch alebo v tovare. Dobšinský sudca a mestská rada potvrdili zase smerom k Novej Vsi, že druhý obchodný partner Uršulinho manžela, Ján Gerstner, bol s výnimkou štyroch zlatých už vyplatený. Aj toto je dôkazom hospodárskych stykov medzi Dobšinou a Spišskou Novou Vsou.

            Účasť Spišskej Novej Vsi na baníctve v Dobšinej  možno dokázať aj na ďalších príkladoch. 13. októbra 1475 nariadil Matej Korvín  Egerskej kapitule vyšetrovanie, vychádzajúc z oznamu Jána Štítnického, podľa ktorého Juraj Plešivecký posiela svojich plešiveckých nevoľníkov na jeho majetok v blízkosti hraníc Dobšinej, kde sa nachádzajú tie medené bane, ktoré s dovolením Jána Štítnického užívajú občan Novej Vsi Andresmal a dobšinčan menom Zimmermann. Kapitula 25. októbra oznamuje kráľovi a vznešeným kruhom susediacich žúp Gemerskej, Boršodskej, Nógradskej, a Turnianskej výsledky vyšetrovania.

            Obchodovanie medzi Dobšinou a Novou Vsou, v širšom ponímaní so Spišom, Blatnou a Hontianskou župou, možno pozorovať aj v 16. storočí. 13. mája 1515 dobšinská mestská rada žiada Novú Ves, aby dlžobu po zosnulom Jankovi Walachovi zaplatil jeho brat. V júli 1542 Dobšiná zasiela Novej Vsi list, v ktorom ju žiada o vyrovnanie dlžoby medzi ich občanmi Demeterom a  Gregorom Roscharczom.  Zo záznamu v Rožňavskej mestskej knihe z 24. októbra 1546 sa možno tiež dozvedieť skutočnosť súvisiacu s Dobšinou. Podľa tohto záznamu Rožňavská mestská rada dala na známosť, že z poverenia jej pánov pred nich predstúpil Brestovčan Juraj Riebe, so žiadosťou o zápis podlžnosti Levočana Jána Feigela do mestskej knihy. Na jeho základe Ján Feigel priznáva, že Brestovčanom Jeromošovi Kromayerovi a Bertalanovi Hornygovi, ako aj Henrichovi Falknerovi z Gdaňska dlhuje 13900 guldenov a z tohto dôvodu im dáva do zálohy všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok.  K tomuto majetku patrila okrem iného aj jedna dobšinská baňa. Okolo roku 1550 mal vlastniť významné nehnuteľnosti v Dobšinej Bardejovčan Bálint Eck. Medzi inými to boli huta, hámor, ložisko medi, pivovar a tiež mlyn. V roku 1553  Dobšiná svedčila v spore medzi Novou Vsou a Levočou, že medzi oboma mestami za vlády Wladislava II. a Ľudovíta II. neboli pre tridsiatky spory, ale v tejto veci sa dohodli. V tom istom roku držali na skladoch pre banskoštiavnických kováčov okrem iného dobšinskú oceľ. Z jedného vypočúvania svedka v roku 1584 je zrejmé, že novovešťan Krištof Sontag už pred štyridsiatimi rokmi vlastnil v Dobšinej hámor.

            Na základe uvedeného možno tvrdiť, že v priebehu 15. a 16. storočia, prípadne ešte skôr, bol zaznamenaný výrazný prílev kapitálu zo Spišskej Novej Vsi do Dobšinej. Táto skutočnosť však poukazuje na to, že baníctvo sa tu síce rozvíjalo, ale  zisk z neho sa do mesta nedostal. Na škodu Dobšinej bolo aj to, že nespĺňala funkciu rezidencie zemepána, a tým sa zisky dostávali do Štítnika alebo ku Bebekovcom do Plešivca.

            Dopyt po dobšinských výrobkoch z kovu bol veľký už v stredoveku. Jednou z hlavných obchodných krajín, nie veľmi vzdialených, bolo Poľsko. Cesta však viedla cez Spiš, a ako to bolo možné pozorovať v prípade Štítnika, tak aj Levoča, Kežmarok a Spišská Nová Ves mali nárok na odkúpenie tovaru. A ani v smere na Košice nemali dobšinskí obchodníci lepšiu situáciu. Znamenalo to, že bez dominantnej pozície práva obchodovať, boli možnosti mesta na zisk obmedzené, a úžitok z obchodovania s dobšinskými výrobkami zostával iným mestám.

Kamenný náhrobok Štefana z rodu Štítnických, ktorý zomrel v Dobšinej v roku 1594, sa nachádza v ev. a.v. kostole v Štítniku.

Touto generáciou rod Štítnických vymrel.

P.s. Fotografia náhrobného kameňa je v lepšom rozlíšení vo fotoalbume " Dobšiná - história.