DOBŠINÁ od Dobšinčana

Fritz Beke Éva, PhD

Prednáška zaznela na konferencii Míľniky XX., konanej dňa 29. apríla 2016 v Komárne

http://foruminst.sk/files/2016/05/Konferencia_program.jpg

Vážení prítomní, na dnešnú príležitosť som pre Vás pripravila prednášku s názvom:

Dobšiná a okolie podľa Albumov J. Sztehla

Dnešná Dobšiná je malé mestečko v Košickom kraji, ktoré má približne 5000 obyvateľov. V meste sa vedľa panelákov a moderných budov nachádzajú i staršie stavby, ktoré pripomínajú dobu, ktorú zobrazujú Albumy J. Sztehla.

Moje bližšie zoznámenie s Dobšinou sa začalo v roku 2001, počas rodinnej dovolenky, a potom pokračovalo v ďalších rokoch. Vďaka nášmu pánovi domácemu, Štefanovi Kötelesovi, sme mesto a jeho okolie stále viac a viac spoznávali a obľúbili si ho.

Na internete som hľadala históriu mesta a jeho budov a našla som webovú stránku R. Pellionisa, s názvom: Dobšiná od dobšinčana, kde upútal moju pozornosť príspevok Albumy J. Sztehla. Pomocou autorky príspevku, Ing. arch. Evy Šmelkovej, sa mi pri najbližšej návšteve mesta podarilo nahliadnuť do Albumov, a po ich preštudovaní som skonštatovala, že sa ide o výnimočnú zbierku. Veľmi ma to potešilo, a pomocou fotografií, vybratých z týchto Albumov, Vám môžem priblížiť Dobšinú a jej okolie od konca 19. storočia až po polovicu 20. storočia.

János Sztehlo sa narodil v roku 1892 vo Vlachove a zomrel v Nitre v roku1972. Mal rušný a nevšedný život.

János Sztehlo sa v mladosti pravdepodobne spolupodieľal na založení firmy Fotograf Nikl&Sztehlo, a zrejme tam aj určitú dobu pôsobil. Nemáme však o tom vecné dôkazy. Isté je však, že táto firma sídlila v Dobšinej na Letnej ulici a ešte v r.1920 fungovala, dôkazom toho je tu predstavená fotografia.

Počas 1.sv vojny J. Sztehlo strávil 4 roky vo vojenskom zajatí na Sibíri. Pri príležitosti jeho návratu domov rodičom venoval túto fotografiu z r.1920.

V roku 1922 získal J. Sztehlo na Baníckej a lesníckej univerzite v Banskej Štiavnici diplom lesného inžiniera. Potom si založil rodinu. Z manželstva sa narodilo 5 synov. Ako lesný inžinier pôsobil v nasledujúcich obciach a mestách: Revúca, Vernár, Zlatá Idka, Košice, Kremnica, Dobšiná. Medzitým vášnivo fotografoval - ľudí pri práci, krajinu, zvieratá.

V roku 1952 ho bezdôvodne obvinili, a odsúdili na 4 roky väzenia, a okrem toho dostal aj pokutu 600 000 Kčs. V roku 1953, keď po smrti Stalina vyhlásili amnestiu, dostal sa na slobodu. Ale k jeho celkovému odškodneniu došlo až v r.1990, po nežnej revolúcii.

Dôchodkové roky prežil J. Sztehlo s manželkou v Dobšinej. Zomrel v Nitre, v opatere syna, ale pochovali ho na dobšinskom cintoríne, v rodinnej hrobke spolu s manželkou.

Po smrti J. Sztehla, v septembri 1972, mu ako ocenenie jeho odbornej spôsobilosti udelila Univerzita lesnícka a drevárska v Soproni (Maďarsko), ako právny nástupca Univerzity baníckej a lesníckej v B. Štiavnici, zlatý diplom. Diplom zaslal rodine hl. konzul Maďarska na jar v roku 1973.

J. Sztehlo bol aj v dôchodkovom veku aktívny a na prelome rokov 1963 a 1964 zostavil už spomínané Albumy, ktoré venoval pamiatke starých rodičov z matkinej strany. Napriek tomu, že podľa Úvodu sú Albumy pripravené iba pre rodinné použitie, vyšli v dvoch vydaniach. Na základe zobrazeného evidenčného denníka možno konštatovať, že Albumy prečítalo, a komentovalo viacero ľudí. V prvej časti sa nachádzajú fotografie, pohľadnice a básne o samotnom meste Dobšiná. V druhej a tretej časti je zobrazená krajina okolo mesta, a to ako na fotografiách a pohľadniciach, tak aj vo veršoch.

Okrem fotografií krajiny a pohľadníc mesta a okolia sa v Albumoch nachádzajú aj fotografie umeleckých diel od autorov, ktorí mali vzťah k mestu.

V albumoch sa nachádzajúce maďarské básne zobrazujú Dobšinú a jej okolie. Predstavme si niekoľkých autorov, ktorých básne sú uverejnené v Albumoch.

Priamo z Dobšinej pochádzajú Samuel Klein a Samuel Pellionisz.

Samuel Klein bol učiteľom, a venoval sa bádaniu dobšinského nárečia - bulinerčiny - a ľudovým tradíciám. V r. 1914 vyšla zbierka jeho básní pod názvom: Topscher Gatscholper -Dobšinské klebety. V Albumoch sa nachádzajú jeho tri básne: Jeden Dobšinčan sa vráti domov, Pani Fadruszovej a Básne na pohľadnice.

Samuel Pellionisz (priezvisko podľa J. Sztehla) – bol starým otcom R. Pellionisa, ktorý zriadil web. stránku Dobšiná od Dobšinčana. Jeho básne s tématikou z ľudového života, zobrazené humorne, vyšli v časopise Dobsina és vidéke (1910 - 1918). V Albumoch J. Sztehla sú jeho tri básne Dobšiná z Stempelscheuera, K červenému krížu, Spomienka na Samuela Kleina.

Sándora Reményika viazali k J. Sztehlovi rodinné vzťahy. Podľa jeho životopisu sa Reményik často zdržiaval v Dobšinej u starých rodičov. Jeho prvý článok, ktorý napísal počas študentských rokov, vyšiel v časopise Dobsina és vidéke. Okrem toho jeho prvá zbierka básní s názvom Fagyöngyök (1918) bola vytlačená v Dobšinej. V Sztehlových Albumoch sa nachádzajú verše: Konečná stanica, Pred ohradou, Nezmierime sa s tým, Tündérfok, Nikolaj.

Erzsébet Túrmezei bola dobrou známou J. Sztehla, a jej dve básne - Ozvena, Obrázková knižka leta sa tiež nachádzajú v Albumoch.

HISTÓRIA DOBŠINEJ

O dejinách Dobšinej by sme mohli dlho rozprávať. Pripomeniem len tie udalosti, ktoré sú pre mesto dôležité:

Prvá zmienka o lokalite je z roku 1320 – Dupsina fluvius – Dobšinský potok.

Rokom 1326 sa datuje vlastné založenie mesta, keď Mikuláš Csetneky spojil obyvateľov baníckych osád z údolia rieky Hnilec a potoku Dobšiná, ako i z okolitých hôr dnešnej Dobšinej, a osadil tu tiež baníkov z teritória dnešného Nemecka. Mesto založil na tzv. krupinskom práve, ktoré bolo zjednodušenou podobou magdeburgského práva, podľa ktorého sa riadili baníci na území dnešného Nemecka. (Výnos krupinského práva: obyvatelia mesta boli slobodní mešťania, dostali aj pozemky s rozlohou od 34 až do 120 árov, kde mohli hospodáriť, ťažiť rudu, stavať priemyselné dielne, a okrem toho z neho plynuli aj iné majetkoprávne opatrenia, ktoré zvýšili životnú úroveň obyvateľstva.)

V roku 1417 dostalo mesto Dobšiná trhové právo od kráľa Žigmunda, a tým sa začal jeho hospodársky rozvoj. Práve preto je pochopiteľné, že obyvateľov mesta obťažovali Turci, ako „lúpežní rytieri“ z okolia, a keď mesto odoprelo zaplatiť stále vyššiu a vyššiu daň, v noci zo na 15. októbra 1584 Turci zaútočili na mesto a behom niekoľkých hodín ho celkom zničili a väčšinu obyvateľstva odvliekli do zajatia.

Na začiatku 18.st. sa dobšinčania zapojili do Rákóczyho povstania a v roku 1848-49 do maďarského povstania. Ako je z histórie známe, tieto boje za slobodu boli potlačené a účastníkov – samozrejme aj dobšinčanov - kruto potrestali. V r. 1852 Dobšiná bola degradovaná na veľkú obec. Táto situácia sa zmenila v r.1871, odkedy začala v meste pôsobiť riadna mestská rada.

BANÍCTVO V DOBŠINEJ

Dobšiná a okolie už oddávna súvisí s baníctvom. V okolí mesta v 17. a 18. st. ťažili železnú rudu, meď, rumelku, azbest, niklo-kobaltovú rudu.

DOBROVOĽNÝ HASIČSKÝ ZBOR

V r. 1875 bol založený v Dobšinej dobrovoľný hasičský zbor. 25. výročie oslávili na Hlavnom námestí, a pri tej príležitosti vysvätili aj zástavu zboru. Matkou zástavy bola pani Gömöri Gusztávné. Manifestáciu hasičov zobrazuje aj fotka z r. 1929.

VIERA, KULTÚRA A ŠKOLSTVO

Obyvateľstvo Dobšinej bolo rôznorodej národností a rôzneho náboženstva. Počas husitských výbojov, v r. 1480 postavili (prestavali) dnešný evanjelický kostol (od r.1560 až dodnes ho používajú evanjelici). Počas dobšinského pôsobenia (1844 -1857) ev. farára Andrása Sztehla – príbuzného J.Sztehla - bola postavená priečna ľoď kostola, ktorú ešte okolo r. 1960 nazývali „Sztehlova loď”. V r 1792 si zosilňujúca slovenská katolícka komunita dala postaviť rímsko-katolícky kostol.

Keď rozprávame o náboženstve dobšinčanov, treba pripomenúť aj bývalú židovskú komunitu. Prvé údaje pochádzajú z r.1856, kedy v meste žilo šesť židov. V r. 1903 odovzdali do užívania synagógu, ktorá stála v blízkosti rímsko-katolíckeho kostola, kde je v súčasnosti sídlisko Rozkvet. V synagóge bolo pravidelné náboženské vyučovanie členov židovskej náboženskej obce. Dobšinskí židia pôsobili v každom priemyselnom odvetví, a mládež sa zapájala do kultúrneho života, keď išlo o zorganizovanie tanečných večierkov alebo divadelných predstavení.

V Albumoch J. Sztehla pripomína ochotnícky divadelný zbor tu zobrazená fotka. Divadelné predstavenia sa konali v redute, ktorej budovu zobrazuje dobová pohľadnica a v súčasnosti ju vidno na spodnej fotke. Budova bola postavená v 18. st., a jej zaujímavosťou je, že v 19. a v 20. st. ju spojili s vedľajšími budovami. Na poschodí sa nachádzala veľká sála až pre 280 osôb. Konalo sa tu ročne 12 divadelných predstavení, 120 filmových premietaní a niekoľko príležitostných plesov. V tejto budove bolo voľakedy aj Kasíno. V súčasnosti je poschodie prázdne, a na prízemí budovy je reštaurácia.

16. júna 1907 v Dobšinej odhalili sochu L. Kossutha. Na slávnosti recitoval László Szombathy vlastnú báseň – s názvom Pri soche Kossutha - ktorá sa sa nachádza aj v Albumoch J. Sztehla.

V r. 1919 československé vojská, prichádzajúce do Dobšinej, zvrhli Kossuthovu sochu. Na podstavec neskôr osadili pamätník na obete vojny. V novembri 1972 sa socha Kossutha dostala dobrodružnou cestou do mesta Rudabánya – partnerské mesto Dobšinej – a odvtedy tam stojí pred múzeom ako dar od mesta Dobšiná.

Školstvo v Dobšinej má veľkú tradíciu. S. Klein vo svojej štúdii pripomína, že v roku 1584 už v meste fungovali 2 základné triedy (chlapčenská a dievčenská) a v strednej škole študovali nielen miestni mládenci, ale aj žiaci z okolitých miest a obcí a z iných žúp. Tradícia dobrých škôl pokračovala. Pripomeňme si štyri takéto zariadenia: v r. 1851 otvorili materskú škôlku, ako druhé takéto zariadenie na území vtedajšieho Uhorska. V r.1875 postavili novú budovu pre meštiansku dievčenskú školu, a v r. 1892 pre meštiansku chlapčenskú školu. Dušekov ústav, pôvodne katolícku internátnu školu, v roku 1951 zmenili na detský domov.

OKOLIE DOBŠINEJ

Z Albumov som vybrala niekoľko fotiek od Dobšinského kopca až k Ostrej skale. Z mesta vedie cesta na Dobšinský kopec, odkiaľ po odbočke doprava sa po 3,5 km dostaneme k vodnej nádrži Palcmanská Maša. Na fotkách je údolie Hnilca pred a po zatopení, a vodná nádrž v súčasnosti. O zriadení vodnej nádrže a dobšinskej elektrárni sa uvažovalo už na konci 19. st, ale k realizácii došlo v r.1953. Kvôli stavbe vodnej nádrže v obci Dobšinská Maša bolo potrebné zlikvidovať 88 domov a premiestniť 5 km železničnej trate. Údolie je uzavreté v najužšom úseku, kde je betónový múr 209 m dlhý.

Ak sa od vodnej nádrže vrátime na Dobšinský kopec, a pokračujeme cestou smerom k Ostrej skale, čoskoro sa dostaneme do obce Stratená, kde v 19. st. v Coburgových závodoch vyrábali vynikajúcu oceľ. V tom období, aby sa zlepšila preprava železnej rudy a iného priemyselného tovaru, vysekali kvôli ceste Skalnú bránu, ktorú dnes možno vidieť už len na pohľadniciach. Malebná krajina okolo Stratenej v súčasnosti láka milovníkov prírody.

Ak od Stratenej pokračujeme cestou, asi po piatich kilometroch sa dostaneme na parkovisko, odkiaľ sa po pol hodinovej prechádzke do kopca dostaneme k jaskyni. Dobšinskú ľadovú jaskyňu objavil v r. 1870 vtedy 24 ročný banský inžinier Jenő Ruffinyi. V r. 1871 jaskyňu sprístupnili návštevníkom. Osvetlenie interiéru spočiatku vyriešili petrolejovou lampou a od r. 1881 začali používať elektrické osvetlenie. Od r. 1912 elektrinu doviedli z dobšinských elektrární.

V jaskyni bolo veľa prominentných návštevníkov. V Albumoch J. Sztehla sa nachádza táto fotografia z návštevy ministra spravodlivosti v r.1900.

Po sprístupnení jaskyne začali vyrastať na okolí reštaurácie a hotely. Z nich asi najkrajší bol Hotel Jégbarlang, ktorý je zobrazený na dobových pohľadniciach. Z Albumov som si vybrala na ukážku jednu pohľadnicu so zobrazením hotela a jednu fotografiu z jeho jedálne. Na spodných dvoch fotografiách je dobové parkovisko a tiež parkovisko vybudované na mieste hotela okolo r.1960. ( V lete 2015 otvárali novú drevenú stavbu na mieste Hotela Jégbarlang).

Ak pokračujeme cestou od parkoviska v Dobšinskej ľadovej jaskyni smerom Poprad, čoskoro zbadáme Ostrú skalu. Toto impozantné bralo je príťažlivé aj pre súčasných fotografov alebo maliarov. Pohľadom na Ostrú skalu z východnej strany, končím dnešnú prezentáciu, ktorá je venovaná pamiatke Štefana Köteleša.

Zároveň by som chcela poďakovať Ing. arch. Eve Šmelkovej a Schermannovi Ákosovi za poskytnutú pomoc počas bádania.

Ďakujem za pozornosť

Prednáška je venovaná pamiatke Štefana Köteleša

Použitá literatúra:

Albumy J Sztehla: Dobsina és Vidéke képekben és költeményekben, 1963/64 telén

Banské mesto Dobšiná, zost. RNDr.O. Rozložník, Dr.Ing. E. Hunsdorfer, Vydanie prvé, Košice, 2008.

Dobšiná 1875-1975, 100 rokov požiarnej ochrany, MsNV Dobšinej, 1975.

Emlékkönyv Dobsina bányaváros alapításának 600 éves évfordulójára, szerk. Gömöry Árpád, Putnok, 1927.

Gömör és Borsod vármegyék bányászati és kohászati monográfiája, szerk. Eisele G., Országos magyar bányászati és kohászati egyesület, 1907

Časopis:

Reményik Sándorra emlékezünk, in: Diakonia – Evangélikus Szemle, A Magyarországi Evangélikus Egyház Időszakos folyóirata, XII évf. 1990/1

Zdroje z internetu

http://www.ssj.sk/sk/user_files/Aragonit5_18.pdf, stiahnuté 17.03.2016

http://csemadok.sk/emlekhelyek/kossuth-lajos-mellszobra/ stiahnuté 17.03.2016

http://www.dobsina.sk/pamatihodnosti-mesta.phtml?id3=36296, stiahnuté 21.04.2016.