Styky banských miest Rudabánya a Dobšiná

(pokračovanie)

„Bulineri“ v Rudabányi

Andrea Pappová

Priemyselné, služobné a kultúrne pomery

Najstaršie údaje o vzdelávaní v Dobšinej sú známe z roku 1584, kedy boli v prevádzke dievčenská a chlapčenská škola, ako aj stredná škola. V najväčšom rozkvete mesta v 80-tych rokoch predminulého storočia tu boli detské jasle, štátna ľudová chlapčenská škola, obecná dievčenská škola, obchodná škola, priemyselná komora, sporiteľňa, úverový ústav a viacero spoločenstiev (kasíno, občianske kasíno, konverzačné spoločenstvo, dobrovoľný hasičský zbor), železničná stanica, pošta, telegraf slúžiaci obyvateľom. Na nižšej úrovni bolo obchodovanie s obilím a drevom.

Rozvoj baníctva si vyžadoval čoraz viac vzdelaných odborníkov. Preto bola v meste na podnet Camilla Kaufmana založená súkromná banícka škola (1860), ktorá usporiadala výučbu formou školení. Neskôr v nej bol čoraz väčší dôraz kladený ako na teoretickú, tak aj na praktickú časť výučby. Táto škola bola v prevádzke do roku 1895. V roku 1872 bolo založené banícke bratstvo ( Brűder láda), ktorého príspevky slúžili na liečenú pomoc chorým, finančnú výpomoc a dôchodok. Členmi tohto bratstva moli byť baníci, hutníci, uliari, apod. Podľa zaplateného príspevku (mesačne 3,2 resp. 1,5 koruny) boli vytvorené tri stupne, ktorý získanie bolo ponechané na prispievateľov, čím im bolo umožnené poberať aj príslušné výhody. Uvedené služby a dôchodok boli teda určované od veľkosti príspevku.

Kultúrne pamiatky

V Dobšinej sa nachádza viacero kultúrnych pamiatok, z ktorých spomeniem len niektoré. Neskorogotický evanjelický kostol bol postavený v roku 1480, koncom 19. storočia prestavaný v neogotickom štýle. Rímsko-katolícky kostol (1792) nesie znaky baroka a klasicizmu. Aj v súčasnosti pôsobí veľmi výstavne neorenesančná radnica, postavená v roku 1870. V roku 1907 bola postavená busta L. Kossutha, ktorá sa neskôr (1972) dostala do Rudabánye a je ju tam možné vzhliadnuť aj dnes.

Životný štýl a zvyky Dobšinčanov

Došinčanov charakterizovali vytrvalosť, šporovlivosť a láska k práci. Popri tom ich vtedajšie spravodajstvo označuje ako tichých, mierumilovných, poctivých, pobožných, zákon si ctiacich, skromných a pohostinných ľudí.

Dobšinské povery poznáme v prvom rade z písomností Samuela Kleina a Júliusa Szojku. Ich na vzduch, oheň, vodu, zem, slnko, mesiac, atd., viazané povedačky poukazujú na podobnú výslovnosť z iných nemeckých banských spoločenstiev. Hlavnými postavami sú tu banský trpaslíci či škriatkovia, ktorých opisujú a vykresľujú v rôznej podobe. Ozajstný „Buliner“ zvlášť dobre rozumel kartovej hre – „entru“.

Ľudové zvyky boli spravidla viazané na príležitosti narodenia, úmrtia, sobáš, apod. V prípade svadby to boli napr. zvyky súvisiace s prenášaním nevestinej posteľnej bielizne, rýmované povedačky pytačov a vydávajúcich, rodičov a príbuzných, sviečkový tanec, apod. Pri úmrtí to bolo oplakávanie nebohého do svitania, vkladanie mince do jeho úst a cenností do rakvy. Na čele smútočného sprievodu spravidla kráčal štajger alebo starší baník s baníckym znakom v rukách. Rakvu vždy niesli baníci oblečení v slávnostnej uniforme. Po pohrebe bo vždy usporiadaný banícky kar.

Najväčším baníckym sviatkom boli Turíce, ktoré začínali v turičný pondelok sprievodom do kostola. Popoludní sa baníci zabávali a neviazaná zábava trvala niekedy aj 2 až 3 dni.

Najznámejším dobšinským jedlom boli topscherknetchen, jedlo pripravené zo zemiakov, múky a slaniny (banícke halušky)., ktoré boli servírované so zvlášť veľkými dávkami bryndze a masla. Pirohy o veľkosti dlane, plnené bryndzou alebo častejšie lekvárom. Fišlébert – polievka zo pstružích pečienok, ktorá sa neskôr varila zo zemiakov, mlieka, múky a octu. Okrem toho sa varila tiež chlebová polievka, halušky (strapačky), slanina, bravčovina a jahňacina. Z alkoholu sa užívala najčastejšie domáca pálenka a domáce pivo.

Ženy sa zaoberali poľnohospodárstvom, pestovaním ľanu, tkaním súkna a v zime chodievali na priadky.

Ľudia si stavali obydlia z dreva so sedlovou strechou, balkónom a s pivničným vchodom na priečelí. Izby boli zariadené maľovaným nábytkom, baldachýnovými posteľami, kachľami, drevenými lavicami a nástennými policami na riad. K otvorenej kuchyni bola pripojená malá komora.

„Bulineri“ v Rudabányi

Väčšia skupina Dobšinských baníkov našla svoj nový domov v Rudabányi potom ako sa tu začala v roku 1880 povrchová ťažba železnej rudy. V tom čase mala usadlosť len 655 obyvateľov, preto bolo potrebné sa postarať pre vtedajšie nároky o dostatočný počet odborníkov, čo sa najčastejšie robilo náborom. Boršodská banská spoločnosť prijala s radosťou aj po nemecky hovoriacich „bulinerských“ usadlíkov, ktorý pre krízu gemerského banského priemyslu boli nútený opustiť svoje domovy, keďže úradným jazykom tejto spoločnosti bola nemčina.

Stabilizovať potrebný počet pracovných síl nebolo jednoduché, preto sa spoločnosť snažila o úplné usadenie sa prichádzajúcich baníkov. K tomu bolo potrebné zabezpečiť vhodné bývanie. Dnešné hlavné cestné komunikácia (Petȍfiho a Arany J. ulica) boli vtedy len močiarom, ktorý bol zasypaný trosku z vysokej pece, a na tomto mieste boli z Rakúska privezených dielov postavené domy pre štvorčlenné rodiny. Novú osadu nazvali najprv „Lobodisko“ a neskôr ju premenovali na Malú Dobšinú, ktorú v podstatnej miere obývali „Bulineri“. Pre slobodných baníkov postavilo pod Lieskovcom dva drevené domy (Horný barak na Baníckej ulici a Dolný barak na dnešnom športovisku. Pokiaľ bol niektorý z domov zanedbaný a špinavý jeho majiteľa mohli z bane prepustiť. Komu bola zrušená pracovná zmluva musel to hlásiť starostovi a obydlie opustiť. Podstatná časť banských predákov si zanedlho postavila svoje vlastné domy v hlavne v Ružovej dolina (napr. Wollman, Mateisel, Schiller). V prvopočiatkoch baníci raz za týždeň – dva dochádzali k svojim rodinám do Dobšinej.

Dôstojníci a poddôstojníci banskej spoločnosti boli aj z radov Dobšinčanov – účtovník Koloman Lux, obchodník Gustáv Fleischer a banský lekár dr. Arpád Fábry, ktorý začal ordinovať 1. decembra 1883. Prvú ordináciu mal na Petȍfiho ulici 18, v tzv. Veľkom dome, kde zriadila aj lekáreň. (Súčasnú lekáreň postavil Ladislav Lollok v roku 1912).

Na podnet „bulinerských“ baníkov bola založená v roku 1882 „Brűder láda“, ktorá neskôr slúžila ako spoločná sporiteľňa. Členstvo z radov všetkých baníkov v nej bez ohľadu na hodnosť bolo povinné. V prípade choroby ktoré netrvala dlhšie ako 20 týždňov poskytovala spoločnosť svojim členom nasledujúce služby: bezplatné liečenie, lieky a zdravotné pomôcky pre baníkov a členov ich rodiny. Dôchodkové zabezpečenie bolo zriadené až po desiatich rokoch. Po štyridsiatich rokoch bola priemerná hodnota dôchodku 320 forintov a najnižšia 180 forintov.

Príspevok baníkov do dôchodkového sporenia predstavoval 3% zo mzdy ku ktorému spoločnosť pridala zo spoločného sporenia 50 %. Vedúcimi spoločnej sporiteľne bola tiež početná skupina „Bulinerov“ (dr. Arpád Fábry, Ján Harmata, Ján Roxer, Michal Lux, Matej Ambrózy, atd.).

V roku 1885 bol postavený sklad tovaru (železiarsky obchod), v ktorého severnom krídle zriadili aj sklad potravín – tzv. magazín, kde  baníci mohli nakupovať za o niečo nižšie maloobchodné ceny. V roku 1885 bol potravinový sklad spoločnosti presťahovaný do novej budovy a jeho vedúcim sa stal Karol Fleischer.

V roku 1885 bola postavená divadelná sála, kde sa usporadúvali plesy a vystúpenia ochotníckeho divadla. Aj v jeho radoch nachádzame Dobšinčanov (Kornélia Thernová, Jolana Harmatová, Irena Wágnerová, Nella Lindáková, Viktor Reményi, Ján Pocsubay, Andrej Lindák, Rezsȍ Duck, Samuel Szojka, atd.  V tom istom roku bol založený v Rudabányi dobrovoľný hasičský zbor. Z početného zoznamu „Bulinerov“ možno uviesť mená ako Michal Heutschi, Andrej Rozlozsnik, Simon Kaiser a Andrej Duck.

V roku 1886 postavenej škole učili Dobšinčania Karol Eltscher (1860 – 1933) hlavný učiteľ a správca evanjelickej fary a jeho mladší brat Ede Eltscher.

Podstatná časť presídlených baníkov sa hlásila k evanjelickej cirkvi. Bohoslužby sa najprv konali v jednej z školských tried. Začiatok bohoslužieb, no tiež fáranie a začiatok vyučovania sa ohlasovali zvonení zo zvona osadeného na školskej veži. Dodnes stojaci, no už viac-menej mimo prevádzky, evanjelický kostol bol postavený až v rokoch 1932 – 34 podľa plánov známeho staviteľa Kolomana Luxa, ktorý bol okrem iného projektantom hotela Palota v Lilafürede. 

V roku 1896 bola založená banícka dychovka, na začiatku rokov 1900 bol založený spevácky zbor v ktorom vedúcu úlohu zohrávali práve „Bulineri“. V roku 1887 postavila spoločná sporiteľňa nemocnicu s ordináciou a dvoma nemocničnými miestnosťami (dnešná dolná ordinácia na konci ulice Jánosa Aranya). Prvou pôrodníčkou bola v Rudabányi pani Ilona Panyeková, po ktorej nastúpila pani J. Schabliková.

Na prelome storočí bola v dedina jedna krčma a jeden obchod so zmiešaným tovarom, no s nárastom obyvateľstva rástli aj nároky na služby. Rodina Seresova otvorila mäsiarstvo, Ján Neumann a Jozef Litvai zriadili obchod so zmiešaným tovarom, Eugen Sass zasa trafiku. Banská spoločnosť založila obuvníctvo, krajčírstvo a stolársku dielňu.

„Bulinerskí“ baníci denne zarobili 1,20 forintu, ostatní len 60 až 80 grajciarov, ženy a deti 40 až 60 grajciarov. Znalosť nemeckého jazyka „Bulinerov“ im umožňoval ľahšiu komunikáciu s vedením bane, preto miestne obyvateľstvo na nich žiarlilo a považovalo ich za votrelcov. Podľa prevádzkového poriadku miestneho kasína mohli vstúpiť do tzv. „Červenej izby“ len banský dôstojníci, no obyčajný haviari nemohli vstúpiť ani do knižnice založenej v roku 1886.

Boršodská banská spoločnosť zriadila v roku 1900 miestny cintorín, pri ktorého vstupnej bráne bol postavený dom smútku. Postarala sa aj o jeho skrášlenie a údržbu. Na tomto cintoríne možno aj dnes vzhliadnuť prvé náhrobné kamene s menami Dobšinčanov (Rozložník, Pocsubay, Eltschner, Fábry, Harmata, atd.).

Z dokumentov (banský denník, matrika)  Boršodskej banskej spoločnosti, ktoré sú aj v súčasnosti k dispozícii, sa možno dozvedieť o príchode niektorých Dobšinčanov do Rudabányi. Uvedené dokumenty prinášajú okrem mien aj ostatné osobné údaje (zamestnanie, miesto a dátum narodenia, rodinný stav, presný dátum sobáša, meno manželky, jej dátum narodenia, prípadne úmrtia, dátum nástupu baníka do práce, dĺžka dovolenky a vojenskej služby, poznámka). Z miestnej matriky z rokov 1890 až 1898 sa možno nájsť nasledujúce dobšinské mená: Bachnyák István, Bittner János, Bittner Károly, Bittner Mihály, Bräuer Jakab, Bräuer János, Breuer Mihály, Breuer Simon, Duck András, Duck János, Eltschläger Jakab, Fischer Sámuel, Fleischer Lajos, Fülöp Tóbiás, Hageter József, Harencsár Mihály, Harencsár János, Harmatha János, Heutschi Mihály, Heutschi Simon, Holmok Sámuel, Jexjäger János, Kaiser György, Kaiser János, Kaiser Mátyás, Király András, Kirschner András, Klausmann János, Klausmann József, Krauss János, Krauss Simon, Krivánszky József, Krivánszky Sándor, Krupár Ferenc, Krupár Sámuel, Kulla Sámuel, Kupcsik András, Láda András, Láda János, Lauf András, Lauf János, Lehóczki Rezsȍ, Lehóczki Samu, Lipták János, Lux Mihály, Pack András, Pack János, Pocsubay András, Pocsubay János, Pocsubay Sámuel, Pelionisz András, Rozlozsnik András, Rozlozsnik György, Rozlozsnik János, Roxer György, Roxer János, Stempel Samu, Stempel Lajos, Stubner Sámuel, Szoyka Pál, Thern Jakab, Thern Sámuel, Újházy Jakab, Wagner János a Znacskó András. (Pozn. prekladateľa: Podľa autorky príspevku sa uvedené mená vyskytujú v rôznej písanej podobe, preto som pri preklade ponechal ich pôvodný tvar).

Vekové zloženie produktívneho obyvateľstva bolo v tom čase nasledujúce: 70% vo veku od 11 do 30 rokov (54 osôb) a 30% vo veku od 30 do 53 rokov. (Do práce mohli nastúpiť osoby vo veku od 11 do 53 rokov). Pri sobáši mali mládenci najčastejšie 24 rokov a dievčence 19. V priemere sa chlapci ženili od 22. do 27. roku veku a dievčatá sa vydali do 25. roku. Samozrejme výnimky potvrdzovali pravidlo. Svadby sa najčastejšie konali v lete a na jeseň. Na tomto mieste je dôležité podotknúť, že „Bulineri“ sa sobášili takmer výlučne len medzi sebou. Tak napríklad vznikali zväzky Bittner-Lux, Bittner-Krausz, Duck-Rozlozsnik, Kaiser-Bittner, Király-Znacskó, Roxer-Kaiser, Znacskó-Bräuer, Rozlozsnik-Thern, Krauss-Fischer. Dôsledkom toho nastala situácia, že takmer každý s každým sa dostal do rodinného vzťahu.  

Pôrodnosť poukazuje na pomerne premenlivý obraz: v priemere mala rodina dve deti, no boli aj také kde sa narodilo 6, 7, 8, ba aj 13 drobcov. V niektorých prípadoch sa narodili aj dvojčatá. Známe sú aj prípady,  sa tak v jednej rodine stalo dvakrát, no často jeden z novorodencov zomrel. Úmrtnosť detí sa pohybovala od vo veku 8 dní po 5 rokov. Krstné mená chlapcov boli najčastejšie Ján, Andrej, Michal, Samuel a Štefan. Dievčatá sa najčastejšie objavuje Anna, potom Zuzana, Mária, Júlia, Amália a Justína, zriedkavejšie Gertrúda, Hedviga, Kornélia a Ráchel. Stávalo sa, že mená boli vyberané podľa panovníkov (napr. Ferdinand, Mária-Lujza...).

Vyššie uvedené mená sú len zlomkom početnej skupiny Dobšinčanov v Rudabányi. Ich počet sa rozrastaním rodín rýchlo znásoboval, no po druhej svetovej vojne začal klesať: starší umreli a ich potomkovia pomaly zabúdali rodnú reč. Tiež styky s rodinami z Dobšinej nabrali čoraz menšiu frekvenciu. V dôsledku uvedeného tak strácali rudabánysky „Bulineri“ svoju identitu. Z hľadiska potreby lepšieho uplatnenia sa si veľa „Bulinerov“ pomaďarčila meno (napr.  Mateisel – Matányi, Krechel – Kȍvári, Bachnyák – Békési, Eltscher – Reményi, Kaiser – Köves, Schablik – Solymár, Thern – Tarján).

            Spoľahlivosť a vysoká odbornosť Dobšinčanov ich počas desaťročí stavala do úlohy dôležitých osobností v železorudnom baníctve Rudabányi a jej okolí. „Bulineri“ boli aj súčasťou vedenia rôznych prevádzok a inštitúcií (napr. hlavný účtovník Fridrich Krausz, učitelia Karol Eltscher a Ede Eltscher, banskí majstri Ján Harmata, Ondrej Rozložník, Samuel Thern, Ján Pocsubay, strelmajster Ondrej Lindák, vedúci dielne Samuel Mateisel. Po uplynutí mnohých desaťročí si miestne obyvateľstvo aj dnes na nich s láskou spomína.

            V roku 1926 bola v Rudabányi usporiadaná slávnosť na počesť 600 výročia založenia Dobšinej. Aj to bola jedna z foriem prejavu úcty k prisťahovaným „Bulinerom“. Toto výročie celoštátneho významu  bolo podnetom pre vydanie spomienkovej knihy.   

Spomienky na rozvíjajúcu sa komunitu „Bulinerov“ z prelomu 19. a 20. storočia sú dnes uchované v miestom Baníckom a mineralogickom múzeu. Táto inštitúcia znova vydala v uplynulých rokoch  významné knihy zaoberajúce sa Dobšinou (Jozef Mikulík: Dejiny baníctva a železiarstva v Dobšinej, Gašpar Piltzius: Vpád Turkov do Dobšinej 14. októbra 1584, Gyula Lux: Jazykové údaje o dejinách presídlenia nemeckého ľudu na južný Spiš a do Dobšinej.