DOBŠINÁ od Dobšinčana

Bulineri v Rudabányi

Boršodská banská spoločnosť začala  roku 1880 v Rudabányi s rozsiahlym povrchovým dobývaním železnej rudy. V náväznosti na to, sa sem v nasledujúcich rokoch presídlili mnohí banskí odborníci z Dobšinej, ktorí v rozvíjajúcej sa prevádzke našli prácu. Mnohí z nich tu zostali natrvalo a zohrali dôležitú úlohu v miestnom hospodárstve, spoločenskom a kultúrnom živote. Cieľom mojej štúdie je predstaviť v krátkosti históriu Dobšinej s podrobnejším opisom poslednej tretiny 19. storočia, ako aj objasniť aký vplyv mali dobšinskí presídlenci na novodobú históriu Rudabánye.

Dobšiná patrila v bývalom Uhorsku k najvýznamnejším banským mestám. Nachádza sa na Slovensku, 20 km SSZ od okresného mesta Rožňava v pramennej oblasti rieky Slaná, na styku Slovenského rudohoria a Národného parku Slovenský kras. Dobšiná patrila v rámci Uhorska do Gemerskej, neskôr Gemersko-malohontskej župy v blízkosti hraníc so Spišom. Známa bola tiež ako jediná obec s nemecky hovoriacim obyvateľstvom v okrese. Nemecky sa nazýva Dobschau (v miestnom nemeckom nárečí Topscha), po slovensky Dobšiná. Pôvod názvu je diskutabilný: podľa Jána Melicha je Dobša pôvodný názov osobného mena. Iní sa zasa domnievajú, že  názov vznikol zložením slov Dobsch (Topsch) – názov miestneho potoka a Au – hájik, lesík. Podľa miestnej legendy vznikol názov mesta zložením slov Topf a schau, keď sa miestni baníci  dohodli pri varení na mlčanlivosti, a kto povie prvé slovo, podľa toho usadlosť nazvú. Jeden z nich sa však pozabudol a povedal susedovi: „En Top schau!“ (Pozri sa do hrnca!). Najstarší známy erb mesta je z roku 1569 a pečať z roku 1585, ktorá znázorňuje postavu ženy s hrncom, baníckym znakom a nápisom „Sigilli der Bergstatt Topschau 1585. Aj na staršom erbe mesta Dobšiná možno vidieť baníka pozerajúceho sa do hrnca.

V minulosti bolo veľmi veľa názorov na pôvod Dobšinčanov. Podľa niektorých má tunajšie nemecké obyvateľstvo kvádsky pôvod, čo preukazujú tým, že dobšinský nemecký dialekt je veľmi vzdialený od spisovnej nemčiny, odvolávajúc sa na dielo s názvom „Tacitus Germania“, podľa ktorého na začiatku nášho letopočtu žili na území neskoršieho severného Uhorska rôzne germánsko-keltské kmene. Žiaľ aj dnes sa občas objaví v odbornej literatúre táto ničím nepodložená teória.

Gemerská župa nebola počas osídľovania Uhorska osídlená a pokrývali ju husté lesy. Maďari posunuli svoje hranice na Spiš až v priebehu 11. storočia, ktorého južná časť  začala byť osídľovaná Nemcami v 12. storočí. O tomto rannom období poskytujú informácie v prvom rade jazykovedné (fonetika, tvaroslovie, slovná zásoba) výskumy. Historické údaje potvrdzujú, že v susednej Turnianskej župe už toho času žila početná skupina Nemcov.

U spišských Nemcov možno vyčleniť dve veľké skupiny – južnú, tzv. gründler a hornospišskú. Dobšinčania žili po dlhé stáročia izolovane od ostatných nemeckých etník v slovanskom prostredí a ich jazyk podobný južnospišskému bol formovaný svojsky a zaradil sa k jeho západnej vetve. Aj napriek absencii konkrétnych údajov niektorí bádatelia (predovšetkým Gyula Lux) poukázali na základe porovnávania rôznych dialektov, že dobšinský ľud  sa formoval zmiešaním vetiev západných Nemcov, pochádzajúcich so stredného toku Rýna, východo-centrálnych Nemcov zo západnej oblasti Rudohoria (Erzgebirge) a bavorských prisťahovalcov zo Štajerska. Preukázať tu možno aj jazykové, etnografické a kultúrnohistorické dôkazy.

 
Skrátená história Dobšinej

Nezrovnalosti boli nie len v pôvode Dobšinčanov ale aj v opise ich dejín, konštatoval Gyla Lux, jeden z najvýznamnejších bádateľov tunajšieho osídlenia. Pretí medzi ne aj tvrdenie, že Dobšiná bola osídlená už pred vpádom Tatárov.  Túto skutočnosť tvrdia historici na základe listiny vydanej Bélom IV. v roku 1243, v ktorej je prvá zmienka o usadlosti s názvom Toplucha/Topluczka patriacej pod korunu, ktorú Matej Ákos daroval svojim synom Filipovi a Ditrichovi s uvedením všetkých spoločenstiev, ktoré prináležali k majetku. Nesporé je však to, že spomenutá Toplucha je totožná s dnešnou Kunovou Teplicou, pretože Dobšiná v tom čase ešte neexistovala, ale jej chotár patril štítnickému panstvu.

Pri neskoršom rozdelení majetku pripadla Dobšiná Ditrichovim vnukom z Benediktovej strany a prostredníctvom nich  rodine štítnických Bebekovcov. Viacerí historici pripisujú zásluhy o založenie Dobšinej Mikulášovi Bebekovi, čo pramení z toho, že vychádzali nie z pôvodnej listiny ale z jej opisu. (Bebekovci sa totiž objavujú v Dobšinej ako vlastníci porty, bane a huty, no majetok patril vždy Štítnickým).  Zakladajúca listina usadlosti z roku 1326 bola vydaná Egerskou kapitulou a predstavuje ju typická šoltýska zmluva, no podľa všetkého aj predtým tam žili osadníci. Patril medzi nich aj zakladajúci šoltýs, syn Mikuláša Radislav, ktorý tu klčoval les a vzal na seba aj zodpovednosť osídlenia podľa Krupinského práva. Čo dokazuje aj to, že Ladislav Štítnický v roku 1334 zažaluje šoltýsa za nedodržanie povinností a útek. Pokiaľ by tam v roku 1344 nebol šoltýs osídlil obyvateľov, potom by nebolo možné bez pochýb tvrdiť, že Dobšiná bola založená v roku 1326, ale len to, že v tom roku bola uzavretá šoltýska zmluva za účelom osídlenia. V listine je aj záznam o roztrúsenom obyvateľstve v okolitých lesoch a úlohou šoltýsa bolo ich sústredenie na jedno miesto. K vôli miestnych baníkov bolo potrebné vyklčovať les, aby sa tak získala vhodná  orná pôda, lúky a pasienky. Baníci sa usadili tam, kde objavili rudu a vystavali si tam domy a taviace pece. Produkovali striebro, meď, železo a keď bola ruda vyťažená, presídlili sa ďalej. Šoltýska zmluva im zabezpečovala 16 ročné oslobodenie od daní a poplatkov, no raz za rok 16 grošov, a na Veľkú noc a sviatok sv. Michala po 1 groši, bolo potrebné zaplatiť zemepánovi. Pre šoltýsa táto zmluva zabezpečovala 1/3 zisku z banskej činnosti, dva voľné pozemky, resp. po jednom pozemku pre zriadenie pivovaru a mlyna. Čo svedčí o skutočnosti, že už pred uzavretím šolýskej zmluvy na území Dobšinej prebiehala banícka činnosť.

Mesto vzniklo pravdepodobne v 1330-tych rokoch s pomocou iného šoltýstva a dosiahlo charakter rozvinutého oppidia s významným baníctvom a železiarstvom.  V 14. storočí vstúpilo do platnosti nové banské právo, zemepáni dospali povolenie na banskú činnosť, ktorú buď sami vykonávali alebo ju presunuli na miestne obyvateľstvo. Na povrch vyťaženú rudu museli prepustiť zemepánovi. Dobšiná sa tak stala zemepanským  mestom, no titul kráľovského banského mesta  jej prislúchal v 17. až 18. storočí. V listine roku  kráľa Zikmunda z roku 1417 sa spomína už ako agrárne mesto s právom meča a trhovým právom (čo odpovedalo Krupinskému právu). Podľa jedného z daňových spisov bolo v Dobšinej 53 port, a keď na jednej porte bývala jedna rodina s priemerným počtom 5 osôb, tak potom na začiatku 15. storočia tu žilo 250 až 300 ľudí.

V 15 storočí obsadili mesto husiti, ktorí tu vybudovali kostol (neskorší evanjelický kostol). V časoch kráľa Mateja bolo baníctvo významne rozvinuté, panovník si vzal pod svoju ochranu dobšinské hámre naprotiveň ich násilnému zabratiu Jurajom Bebekom a Alexandrom Hamvayim. 11. júna 1474 potvrdil aj právo na banskú činnosť.  Vyrábalo sa tu prvotriedne železo a oceľ, z ktorej dal panovník vyrobiť výzbroj pre svoju chýrečnú čiernu armádu.

V roku 1533 obsadili Turci Fiľakovský hrad a medzitým sa preháňali aj v okolí Dobšinej. 14. októbra 1584 fiľakovský beg Dobšinú podpálil a 345 osôb odvliekol. Táto tragická udalosť bola latinsky zaznamenaná miestnym farárom Gašparom Piltziusom. Túto tragickú udalosť aj dnes pripomína pamätná tabuľa umiestnená v evanjelickom kostole. Korene reformácie zasadili v Dobšinej žiaci Martina Luthera, čo poukazuje na skutočnosť, že podstatná časť obyvateľstva bola evanjelická (katolíci sa tu usadili až od 18. storočia). Po vymretí Štítnických na konci 16. storočia bola Dobšiná vo vlastníctve Máriássyovcov, neskôr Tökölyovcov, Rákocziovcov a Adrássyovcov.

V 16. a 17. storočí v dôsledku rozšafnosti zemepánov postihlo mesto veľa škôd, no svoju nezávislosť a nemecký charakter si uchovalo aj napriek tomu, že z Horehronia a Spiša sem presídlilo veľa slovenského obyvateľstva. Čo sa počtu obyvateľstva týka, tak do začiatku 17. storočia nie sú o tom záznamy, no od roku 1626 sú k dispozícii záznamy z miestnej matriky evanjelickej cirkvi. Podľa vtedajších záznamov o pohybe obyvateľstva (narodenie, úmrtie, odsťahovanie) mala Dobšiná približne 850 až 1000 obyvateľov. V dôsledku morovej epidémie v roku 1645 zomrelo 710 ľudí, čo aj napriek  silnému prílivu obyvateľstva znamenalo jeho výrazný úbytok.  Obyvatelia sa okrem baníctva a hutníctva venovali aj iným odvetviam priemyslu, keď v roku 1633 vzniká cech kováčov, a v rokoch 1635 cech obuvníkov, 1636 cech mäsiarov.

Železiarsky priemysel dosiahol svoj vrchol svojho rozvoja v období vládnutia Imricha Tökölyho a Františka Rákócziho II.  V roku 1680 postavili v Dobšinej  podľa projektu Daniela Fischera najväčšiu zlievareň v Rakúsko-Uhorsku. Na začiatku 18. storočia uviedol ďalšiu zlievareň do prevádzky Pavol Lányi, v ktorého železiarňach vyrábali zbrane pre cisárske vojská. V priebehu rokov 1706 až 1708 až dve tretiny mestských príjmov bolo poskytnutých pre Rákócziho vojsko. Po jeho porážke Dobšinú zbavili jej práv a obyvatelia sa stali nevoľníkmi.

Začiatkom 18. storočia mala Dobšiná 1100 až 1200 obyvateľov, no v dôsledku cholery bol následne zaznamenaný úbytok o 559 až 736 osôb. No do polovice tohto storočia dosiahol počet obyvateľov podľa údajov evanjelickej cirkvi až 2000.   Ak k tomu pridáme aj počet obyvateľov podľa záznamov katolíkov, tak Dobšiná mohlo v tomto období žiť až 2700 duší.

Prvé záznamy o sčítaní obyvateľstva boli k dispozícii až od roku 1771, podľa ktorých mala Dobšiná 2748 občanov. Následne nastáva prudký nárast obyvateľstva, keď v roku 1785 dosahuje 3301 a v roku 1800 až 4740 obyvateľov.

Z mestskej matriky ako aj iných dokumentov sa dozvedáme, že v meste pôsobili cechy zhotoviteľov dúchadiel, tkáčov, farbiarov, brúsičov, pekárov, murárov, tesárov, kožušníkov, čižmárov, krajčírov, remenárov, zámočníkov, stolárov a iných.   

16. februára 1756 Mária Terézia posilnila práva Dobšinej tak, že jej umožnila usporiadať ďalšie tri trhové dni. Dekadentný banský priemysel v roku 1780 nabral nové sily, keď zo Saska prichádzajúci Johanes Gottlieb Schön objavuje Zembergské nikel-kobaltové ložisko. Od tej doby nabralo dobšinské baníctvo nový smer so zameraním na objavovanie kobaltových rudných polí.

V 19. storočí počet obyvateľov mesta neustále rastie a v priemere sa ich počet pohybuje okolo 5500, s miernym kolísaním v oboch smeroch. Od roku 1830 sa tu nachádzali najvýznamnejšie ložiská kobaltu a niklu, význam nadobudli aj ložiská železa, medi, striebra, serpentinitu a v okolí tu boli prevádzke aj vysoké pece. V tomto období bol zaznamenaný aj výrazný príliv maďarského obyvateľstva. V štyridsiatych rokoch 19. storočia mesto síce vyhralo dlho sa ťahajúci súd s Andrássyovcami, no po porážke revolúcie v rokoch 1848 – 49 stráca svoju samostatnosť a dostáva sa do područia Rožňavy. V roku 1860 sa však znovu stáva strediskovým mestom, od roku 1872 je členom správnej rady uhorských miest. Do roku 1896 bola v meste úradným jazykom nemčina. Koncom 19. storočia dochádza k výraznému úpadku baníctva sčasti v dôsledku vyťaženia zásob niklu a kobaltu, ale tiež z dôvodu  lacnejšej importovanej kobaltovej rudy zo zámoria –  Novej Kaledónie.  Dokazuje to aj výrazná zmena zamestnania obyvateľov, keď do roku 1880 bolo banícke a hutnícke povolanie zastúpené 34,7 %, v roku 1910 však pokleslo na úroveň 23,7 % (od roku 1907 prestali prevádzkovať vysoké pece). Stratou zamestnanie obyvatelia Dobšinej chudobnejú, preto stále vo väčšom počte odchádzajú do Ameriky, no do roku 1910 sa v počte 325 ľudí vracajú domov, alebo si nachádzajú prácu v iných banských revíroch Uhorska. Táto skutočnosť sa prejavila aj v úbytku duší mesta (v roku 1890 4643 obyvateľov). Tu však treba pri sčítaní obyvateľstva rozlíšiť  údaje z rokov 1890 a 1910. V roku 1890 mala Dobšiná 72,9 % zastúpenie evanielikov a 79,3 % podiel nemeckého obyvateľstva, 23 % rímskych katolíkov a 12,3 5 Slovákov. V roku 1910 je tu však len 58,4 % evanjelikov a 40,2 % Nemcov. Rímskych katolíkov je 31,1 % a Slovákov 18,3 %. V tomto období narastá počet Maďarov z 8,4 % na 41,2 %.

Dobšinčania si do začiatku 20. storočia uchovali v stredoveku so sebou prinesený nemecký jazyk. Pričom odlúčení počas dlhých rokov od svojej rodne zeme, boli v prvom rade ovplyvňovaní Slovanmi (Slovákmi), čím sa ich reč stala osobitou a od nemčiny značne vzdialenou. Miestne slovenské a maďarské obyvateľstvo nazýva týchto Nemcov Bulineri a oni sami mesto v ktorom žijú Bulénia.

Dobšinský baníci so svojím osobitým správaním, životným štýlom, kultúrou a tiež domnelým svetom, už v polovici 19. storočia vzbudili záujem vedátorov v čase, keď mohli toto prostredie bádať v jeho pôvodnej podobe.

Andrea Pappová, preklad: L. Tometz

Upravená prednáška, ktorá zaznela na podujatí organizovanom Rudabányskou miestnou skupinou OMBKE (Orságos Magyar bányaszati és kohaszati egyesulet – Maďarská štátna banícka a hutnícka spoločnosť) v roku 2005.