DOBŠINÁ od Dobšinčana

       Udalosti „pohnutého“ roku 1584

       Okolo roku 1526 sa v Spišskom Podhradí narodil Gašpar Piltzius – človek, ktorému vďačíme za  zanechanie svedectva o jednej z najtragickejších udalostí mesta v jeho starších dejinách. Po štúdiách v Košiciach, Prešove a Wittenbergu učil na reformátskom kolégiu v Sárospataku,  bol vysvätený za farára v Briegu a v roku 1584 sa stal druhým evanjelickým farárom v Dobšinej. Tu bol svedkom tragických udalostí,  o ktorých zanechal stručný opis. Udalosti znamenali nielen úpadok farnosti, ale dotkli sa ho aj osobne, keďže bola zajatá aj jeho tehotná manželka, ktorá sa pre pôrodné bolesti nemohla zachrániť a cestou smerom do Fiľakova zomrela. On sám sa však o tejto chúlostivej udalosti podrobne nevyjadril.

Podľa ústneho podania sa zajatiu vyhol tak, že uveril slovám občana, ktorý cestou domov zbadal Turkov na stráži v Ramzáši (Ramsengrund), utiekol zadným východom z farskej záhrady a skryl sa v neďalekom lesíku. Tento dodnes nazývajú  „Farárskym lesíkom“  (Pfarrersbüschel).

( Na snímke v pravej hornej časti je Farársky lesík na Pischli)

Túto udalosť charakterizuje veršík napísaný v príznačnom dobšinskom nárečí:

En Pfarrasz Peschel,

Ez a Póm voll Nesszel.

Beár ez drunder ?

Der Pfarra met der Plunder !

Vo voľnom preklade:            vo farárskom lesíku stojí strom,

veľa orieškov je na ňom.

Kto stojí pod ním ?

Farár – v gatiach !

Stav vo farnosti a v meste po prepade, ale aj tento osobný smutný zážitok, spôsobil, že Piltzius opustil Dobšinú a stal sa duchovným v Markušovciach, kde žil až do svojej smrti v roku 1605.

Čo sa dozvedáme o samotnom prepade ?

Dobšiná - mestečko známe svojim baníctvom, hámorníctvom a výrobou ocele, leží v údolí, obkolesené vysokými kopcami, ktoré v jej histórii zohrali nezastupiteľnú rolu.

Zatiaľ, kým okolité viac – menej rovinaté územia, boli už v područí Turkov, vysoké zalesnené pohoria predstavovali prirodzenú prekážku proti vpádom. Ich neblahý vplyv sa však začal prejavovať aj tu a to tým, že tureckí lúpežníci alebo najatí zbojníci odvážali do otroctva zajatých baníkov, drevorubačov a uhliarov, čo po neriešiteľných rozporoch nakoniec znamenalo, že mesto bolo prinútené platiť dane Turkom. Obyvatelia mesta ťažko znášali toto uvalené jarmo, situáciu sa pokúšali riešiť aj splátkami, ale problémy okolo nich dali príčinu na nezhody. Turecký beg totiž tvrdil, že dlžoba za rok  nebola úplne vyrovnaná a vyhrážal sa zničením mesta, ak nebude v stanovenú dobu uhradená. Vyslanec mesta sa márne snažil uspokojiť  občanov a dokázať Turkom, že celá suma bola už splatená, ich nemilosrdnosť chamtivosť však nemala hraníc. Niekoľko dní po návrate vyslanca sa už tlupa lúpežníkov približovala cez málo obývané miesta a po nepoužívaných cestách k mestu. Turci sa od vyzvedačov dozvedeli, že obyvateľstvo sa cíti bezpečne a nepočíta s nijakým prekvapením, čo ich odhodlanie k prepadu iba posilnilo,

V tej dobe sa istý občan mesta pravdepodobne menom  Kriezl, okolo štvrtej hodiny popoludní vracal z lesa domov a zbadal Turkov, ktorí v neďalekom údolí Ramzášu (Ramsengrund) 

( na snímke v prostrednej časti je údolie Ramsengrundu-Ramže, fotené z Vincovky)  boli v stráži a ticho vyčkávali nadchádzajúcu noc. Bezodkladne po príchode sa ponáhľal k sudcovi mesta, aby mu uvedené oznámil. Sudca, podľa zvyklosti spolu s členmi mestskej rady v tejto dobe bol vo výčape (pravdepodobne  v prvom dome niže ev. kostola, kde bola mestská pivnica Raths-Keller). Upozornil ho, aby boli v noci obozretní, pretože videl v menovanom údolí medzi stromami ukrytú skupinu  cudzích vojakov. Dosť podnapitý sudca ho vysmial slovami: „ Sused! Dobre viem, prečo ste prišiel sem, chcel by ste sa nacicať !“. ( „Nochper !  Ich bész, verbósz iher zaid hear komman; iher bollt gearn schlubern!“ ). Chudáčik,  zahanbený a s veľkým povzdychom odpovedal: „Povedal som  a teraz urobte, čo chcete!“. Po návrate domov, spolu s manželkou a deťmi ušiel zadným východom z domu, aby čím skôr našiel vyhovujúci úkryt.  Ukryli sa  v najbližšom hustom kroví (Kriezelsbϋschel),  vyhol sa tak nebezpečenstvu a zachránil si vlastný život a rodinu.  Turecká horda vtrhla do mesta 14. októbra 1584  večer o deviatej.  Súčasne obsadili všetky miesta, vylomili brány a dvere, vyvliekli z domov holých a polooblečených ľudí. Za obeť im padlo 33 mužov, 66 mladých a 10 starých žien a 243 chlapcov a dievčat, ktorých zajali.   Za svitu doma pripravených sviečok, prekutrali všetky kutice a neušetrili ani novorodencov, ktorých vkladali do vreciek.  Pretože zbadali, že niektorí obyvatelia sa ukrývali na povalách, podpálili mesto a zajali aj ich. Rabovanie trvalo do tretej hodiny rána nasledujúceho dňa. Zajatých, väčšinou bosých,  obklopených strážami votrelcov, hnali smerom do Fiľakova.

Spomienkou na túto otrasnú udalosť bolo, že každý večer o deviatej a ráno o tretej sa asi štvrť hodinu vyzváňalo na malom zvone vo veži evanjelického kostola. Tento zvyk sa uchoval až do minulého storočia.

V súvislosti s tureckým vpádom sa traduje aj poviedka o Sklenenej pani z Marónu, ktorá je opísaná na inom mieste našej stránky.

Na pamiatku tejto otrasnej udalosti bola v evanjelickom kostole osadená tabuľa s latinským textom. Ak podľa jednotlivých odsekov usporiadame veľké latinské písmená textu a vyjadríme ich ako čísla, dostaneme počet zajatých (352), rok a dátum udalosti 14. 10. 1584.

Na základe publikácie vydanej r. 1903 v Rožňave spracoval M. Rozložník