Choď na obsah Choď na menu
 


KORČULIARSKE SLÁVNOSTI V DOBŠINSKEJ ĽADOVEJ JASKYNI

 

Kinga Székely, Pavol Horváth

 

            Po objavení v roku 1870 sa Dobšinská ľadová jaskyňa čoskoro stala obľúbeným výletným miestom. Významnou mierou k tomu prispelo, že jaskyňu turisticky sprístupnili s podporou mesta Dobšiná už v roku 1871 a od roku 1881 elektricky osvetlili, aj keď len sporadicky.1 V tom období ju považovali za najväčšiu ľadovú jaskyňu na svete. Jej krásy a jedinečnosť propagovali ilustrované opisy v maďarskom, nemeckom, anglickom a poľskom jazyku. Prehliadku jaskyne si v roku 1889 dala do svojho plánu jedna z najvýznamnejších cestovných kancelárií The Cook et Son. Na popularitu jaskyne poukazuje aj skutočnosť, že začiatkom letnej sezóny v roku 1888 bola v osade Ľadová jaskyňa zriadená pošta a telegraf.2 Pošta, otvorená v mesiacoch júl a august, používala poštovú pečiatku „Dobsinai-jégbarlang“ (Dobšinská ľadová jaskyňa).

            Kým v prvých rokoch od jej sprístupnenia sa počet návštevníkov pohyboval v rozmedzí niekoľko sto, po roku 1890 sa návštevnosť postupne zvyšovala až na viac než tritisíc za rok. Vzhľadom na polohu jaskyne, vtedajšie možnosti cestovania, ubytovania, stravovania a stav komunikácií, sa už tento počet môže pokladať za veľmi významný. V tom istom čase návštevnosť jaskyne Baradla, považovanej vtedy za druhú najdlhšiu jaskyňu na svete, známej už po stáročia, nepresiahla ročný priemer 600 návštevníkov.

           Obrázok Publicista Miklós (Mikuláš) Markó (1865 – 1933) bol napriek tomu s týmto stavom nespokojný. Tento rožňavský rodák, syn známeho majiteľa manufaktúry na výrobu kože Józsefa (Jozefa) Marka, sa ako milovník a propagátor Gemera sústavne usiloval o zviditeľnenie jeho pamätihodností. Markó, píšuci pre viacero periodík, ako pravý kronikár neustále informoval verejnosť o aktuálnom dianí na Gemeri. Zároveň bol aj priaznivcom korčuliarskeho športu. V roku 1889 sa stal majstrom Uhorska v rýchlokorčuľovaní. Bolo len prirodzené, že popularitu ľadovej jaskyne chcel pozdvihnúť aj pomocou korčuľovania v nej. Chcel nielen zvyšovať počet návštevníkov, ale zároveň umožniť korčuľovanie aj mimo zimného obdobia.

            Myšlienka korčuľovania v jaskyni nebola žiadnou novinkou. Prvýkrát sa môžeme dočítať, že v roku 1881 uverejnili periodiká mylnú správu o ohlásenej ľadovej slávnosti, keďže dozorná rada ľadovej jaskyne o tom informáciu nemala. V roku 1887 sa znovu objavuje pojem korčuľovania, ktoré plánovali pri príležitosti slávnostného spustenia elektrického osvetlenia jaskyne 3. júla. Podľa plánu mala byť jaskyňa osvetlená účelovým zariadením, keď budú v prevádzke všetky batérie a dynamo, poháňané parným strojom, vďaka čomu jaskyňa bude osvetlená intenzitou cca 30 až 35 tisíc sviečok a Veľká sieň bude k dispozícii korčuliarom.

            Či sa plánovaná akcia aj uskutočnila a o tom, či sa už v 80. rokoch 19. storočia vo Veľkej sieni korčuľovalo, správy nehovoria. Podľa Pála (Pavla) Glaufa (1895) však možno predpokladať, že dobšinská mládež využívala Veľkú sieň na korčuľovanie už pred organizovaním korčuliarskych slávností. Napriek tomu azda môžeme oprávnene považovať za otca ľadových slávností M. Marka, ktorý tieto slávnosti navrhol už v roku 1892 a aktívne začal aj s ich organizovaním.

            Po preskúmaní Markovej činnosti môžeme konštatovať, že to bol človek veselej mysle, milujúci spoločnosť, históriu, vážiaci si významné osobnosti, obdivovateľ umenia.3 Veľmi rád sa zabával, bol nadšencom cigánskej muziky a k jej interpretom priateľsky naklonený. Jeho vlastnosťou bolo za dobrú vec mobilizovať a zabávať masy. Zvlášť dbal na prítomnosť novinárov, aby udalosti dostali čím väčšiu publicitu. Markove snahy neboli vždy podporované, naopak, často aj marené. Ani jeho vlastná rodina si ho veľmi necenila a považovali ho len za nejakého „škrabáka“. Je pravda, že jeho články nepatrili medzi krásnu literatúru, ale sú neoceniteľným zdrojom informácií o podujatiach v súčasnosti už takmer zabudnutých.

Zdrojom informácií pri písaní tohto príspevku na oživenie spomienok na ľadové slávnosti boli periodiká Rozsnyói Híradó (Rožňavský spravodaj), vydávaný od roku  1887 každú nedeľu, a Sajó vidéke (Vidiek Slanej), ktorý vychádzal od roku 1898 každý štvrtok. Informovali o plánovaných, ako aj uskutočnených podujatiach. Po preskúmaní dostupnej literatúry je možné konštatovať, že predbežné zvesti sľubovali vždy niečo viac, než čo potvrdili správy o uskutočnených podujatiach. Z toho dôvodu bolo potrebné brať do úvahy obidve informácie.

 

Ľadové slávnosti

 

            Dejiskom ľadových slávností bola 120 m dlhá a 40 až 60 m široká Veľká sieň. Milovníci korčuľovania mali k dispozícii ľadovú plochu s rozlohou takmer 500 štvorcových siah (1650 m2). Jej využiteľnú plochu sústavne zväčšovali, prípadne využili aj ľadový svah okolo nej, z ktorého sa smelší spúšťali. Hladkú ľadovú plochu dosiahli vyhladením jej povrchu. Túto prácu pravidelne a s vysokou odbornosťou vykonával vždy pred slávnosťami sprievodca jaskyne.

            Prvá ľadová slávnosť sa uskutočnila 16. júla 1893. Rozsnyói híradó informoval už v júni, že na čele organizačného výboru je objaviteľ jaskyne Jenő (Eugen) Ruffíny a členmi komisie sú Gusztáv (Gustáv) Lang, spoluobjaviteľ jaskyne a kapitán mestskej polície, Géza (Gejza) Sziklay, starosta mesta Rožňava, a M. Marko. Gestorom podujatia bol poslanec parlamentu Gedeon Rohonczy, predseda Budapeštianskeho korčuliarskeho spolku.

            Skutočnosť však bola taká, že ani Rožňava, ba ani Dobšiná, si necenila Markovu iniciatívu, dokonca mesto Dobšiná úmyselne odignorovalo podujatie, na ktorom sa nezúčastnili ani objavitelia jaskyne, ba ani činitelia mesta, ktoré sa prezentovalo na podujatí iba mestským pisárom.

            Napriek tomu, že v tlači sa písalo o organizačnom výbore zloženom z významných osobností, nakoniec všetka organizačná činnosť zostala na pleciach M. Marka. Keďže išlo o prvé podujatie svojho druhu, bolo len samozrejmé, že všetko neprebehlo hladko. V tomto nezohrala rolu len neskúsenosť, ale aj prístup spomenutých miest k podujatiu.

            Na podujatí sa zúčastnilo takmer 100 účinkujúcich, z toho 32 párov bolo členmi korčuliarskeho spolku. Predstavenie sledovalo 300 očarených divákov. Hostia z Budapešti pricestovali do Rožňavy, tu však nebol dostatočný počet kočov na ďalšiu cestu, preto gróf Géza (Gejza) Andrássy pre dámy zapožičal svoje štvorzáprahy.

            Počas ľadových slávností, ktoré trvali od 14. do 16. hodiny, 32 párov tancovalo valčík, potom za hudobného sprievodu primáša Lajosa (Ľudovíta) Radicsa z Miškolca zatancovali francúzsku štvorylku. Pre nedostatočnú kapacitu ubytovacieho zariadenia pri jaskyni zúčastnení pretancovali celú noc. Ráno sa časť spoločnosti vzdialila na kočoch. Ostatní oddychovali v priestoroch veľkej siene turistickej ubytovne, rozdelenej španielskou stenou pre dámy a pánov, alebo vo vaniach kúpeľnej dvorany. Pre dámy priniesol ráno vodu na umývanie

z neďalekej studne sám poslanec Rohonczy.

            G. Rohonczy pri záverečnom prípitku vyhlásil, že v záujme zachovania ľadových slávností a rozvoja okolia pripravuje založiť akciovú spoločnosť. Svoj návrh zakrátko aj predložil vedeniu mesta. Plánoval vystavať rekreačné stredisko so štvorposchodovým hotelom, ku vchodu do jaskyne vybudovať pozemnú lanovku a zriadiť železničné spojenie s Popradom. Zrovnaním ľadového svahu Veľkej siene chcel zväčšiť využiteľnú ľadovú plochu. Za ľadovú jaskyňu ponúkol 100 000 forintov.4 Jeho projekt podporilo viacero významných osobností Uhorska.

            Predtým však, než mesto o Rohonczyho ponuke rozhodlo, padol nový návrh. Parlamentný poslanec Géza (Gejza) Kubinyi na zasadnutí týkajúcom sa výstavby železnice, ktoré sa konalo 6. augusta pri jaskyni, vyhlásil, že keď mu mesto predá jaskyňu a pod ňou pozemok s rozlohou 200 jutár5, je ochotný zaplatiť 200 000 tisíc forintov s prísľubom, že železničná trať z Popradu bude vybudovaná nielen k ľadovej jaskyni, ale až po Dobšinú.

            Mesto Rohonczyho prvú ponuku zamietlo. Kubinyi však pravdepodobne svoju ponuku písomne nepotvrdil, pretože Rohonczy v septembri podal ďalšiu žiadosť, ale už len na prenájom jaskyne za 4000 tisíc forintov ročne na 6 rokov. Takisto požiadal o pozemky v hodnote 4000 forintov, na ktorých by začali s výstavbou letovísk významní športovci už v priebehu jari budúceho roku.

            Mesto však aj tento návrh zamietlo, k čomu podľa dobovej tlače významne prispela malichernosť dobšinských paničiek, ako aj žiarlivosť mužov. Dámy sa obávali zvýšeného počtu návštevníkov z Budapešti, čím by boli nútené držať sa peštianskej módy, a to by zvýšilo ich hmotné náklady. Páni sa zase v obavách o vernosť svojich manželiek zľakli prílevu mužov dobrého zjavu s vyšportovanými postavami.

            O druhých ľadových slávnostiach, ktoré sa uskutočnili v roku 1894, priniesol v predstihu správu Rozsnyói Híradó už 4. marca 1894. Podľa nej plánovali uskutočniť ľadové slávnosti v júni. Termín podujatia bol podmienený obnovením hostinca pri jaskyni, lebo ten 12. októbra 1893 zničil požiar.

            Roznyói Híradó už v máji informoval o júlovom programe, v júli zase o slávnosti, ktorá sa uskutoční 4. augusta 1894. Vtedy však už bolo známe, že mesto obnovu hostinca, s ktorou začalo až v júli, nestihne dokončiť do potrebného termínu. Keďže nájomca jaskyne E. Ruffíny sa neunúval odpovedať na dopyt organizátorov ohľadom možnosti stravovania a ubytovania, usporiadatelia program slávností v širších kruhoch nepropagovali. Organizačný výbor, ktorého hybnou pákou bol opäť M. Marko, poučený z minuloročných nedostatkov, venoval organizácii podujatia väčšiu pozornosť. S účastníkmi podujatia bolo dohodnuté, že 3. augusta 1894 odcestujú z Budapešti s príchodom do Popradu na druhý deň ráno. Tu sa ubytujú a uskutočnia výlet buď k Štrbskému plesu, alebo do Tatranskej Lomnice a 5. augusta 1894 pricestujú na kočoch k ľadovej jaskyni, kde sa v provizórnych priestoroch nedokončeného hotela prezlečú. Následne sa uskutoční slávnostné defilé k jaskyni. Po prehliadke jaskyne sa uskutoční predstavenie. Prerušiac program bude nasledovať obed s konzumáciou na ľadových stoloch, vytesaných v Sieni kráľa zimy. Večer sa hostia na kočoch presunú do Rožňavy a nasledujúci deň navštívia jaskyňu Baradla. Nakoniec sa podujatie ukončí prehliadkou hradu Krásna Hôrka.

            Keďže po prístupe mesta k Rohonczymu s ním ako patrónom podujatia počítať nemohli, požiadali o patronát parlamentného poslanca Dénesa (Dionýza) Pázmándyho. Najvýznamnejším hosťom podujatia mal byť akademický maliar Ödön (Egon) Kacziány.

            Podrobná správa o podujatí nie je známa. Toľko však vieme, že mesto sa na ňom nezúčastnilo. Gyula (Július) Porzsolt, viacnásobný korčuliarsky majster Európy, svoju účasť v poslednej chvíli odvolal z dôvodu iných, výhodnejších ponúk. Krasokorčuliar Tergovcsics vytkol Ruffínymu, že je poľutovaniahodné, že mesto pre korčuliarov, ktorých účasť stojí aj 30 až 40 forintov, im neposkytne nejaké hodnotnejšie ceny alebo kolekciu minerálov, aby kompenzovalo ich účasť na podujatí. Na tejto akcii sa zúčastnilo okrem budapeštianskych aj 20 pruských korčuliarov na čele s nemeckým ríšskym radcom Delbrückom, korčuliarskym majstrom; spoločne so svojou manželkou si zakúpili v Poprade korčule, aby mohli byť aktívnymi účastníkmi podujatia.

            Napriek tomu, že v roku 1895 bolo 25. výročie objavenia jaskyne, ani nájomca, ani mesto si ho slávnostne nepripomenuli. Pravdepodobne aj v tomto, ale aj nasledujúcom roku mali miestni príležitosť využiť možnosť letného korčuľovania, M. Marko však osobitný program neorganizoval.

            Ďalšia ľadová slávnosť sa uskutočnila až v roku 1897. Marko si zaumienil propagovať krásy a pamätihodnosti župy, preto program rozšíril o prehliadku jaskyne Baradla, Silickej ľadnice, Zádielskej doliny a hradu Krásna Hôrka. Náklady na účasť a ubytovanie si každý hradil sám.

            Aj keď organizátori nepočítali s takou účasťou ako v roku 1893, napriek poklesu počtu návštevníkov jaskyne v predošlom roku dúfali vo vydarené podujatie a zvýšenú návštevnosť jaskyne. Svoju účasť na podujatí potvrdilo viacero zástupcov renomovaných novín a významných osobností: publicista gróf Sándor (Alexander) Vay, sochár Alojz Štróbl, ministerský tajomník a redaktor športového periodika Herkules J. Porzsolt, ako aj krasokorčuliari Artur Dezső a Jenő (Eugen) Márkus. Svoju účasť ohlásili aj traja členovia korčuliarskeho klubu z Viedne, medzi nimi už známy radca Delbrück, majster Európy, ako aj zástupca Budapeštianskeho korčuliarskeho spolku Ferenc (František) Markó, bratranec hlavného organizátora.

            Pred podujatím vyhladil nájomca jaskyne ľadovú plochu a na jej okraj umiestnil lavice pre divákov. Pre cigánsku kapelu pripravil pódium, aby jej členovia nemuseli stáť na ľade. Účastníci prichádzajúci z hlavného mesta sa stretli 11. júla 1897 v Rožňave pri hoteli Čierny orol, kým hostia prichádzajúci od Popradu sa pripojili k spoločnosti doktora Sebőa Joanovitsa v Kvetnici. Z Rožňavy odchádzalo 12 kočov, ku ktorým sa pri dobšinskom veľkohostinci pripojilo 8 ďalších kočov s hosťami, ktorí pricestovali do Dobšinej vlakom. Pri stratenskej skalnej bráne zvečnil Károly (Karol) Divald (1858 – 1924) vyše 70-člennú spoločnosť na 3 fotografických záberoch. Hostí prichádzajúcich k hotelu Ľadová jaskyňa vítala cigánska kapela. Ku skupine sa pripojilo 36 korčuliarov, ktorí došli z Kvetnice, medzi nimi korčuliarky Budapeštianskeho korčuliarskeho spolku, ako aj hostia prichádzajúci od Tatier. Počet korčuliarov vrátane rožňavských odhadli na 70, kým divákov na 65.

            Účastníci sa najprv odfotografovali pri vchode jaskyne. Vzápätí za taktov Ľadového valčíka Hainesa Jacksona slávnostne vpochodovali do jaskyne. Po uvítacom príhovore M. Marka si mohol každý vyskúšať povrch ľadovej plochy a následne sa začalo predstavenie korčuliarov. Z nich sa najviac vynímalo vystúpenie J. Porzsolta, ministerského tajomníka a majstra Európy v korčuľovaní a plávaní, ako aj produkcia Dr. Joanovitsa a Ilonky Kronesz Pozoruhodný bol i zjazd J. Porzsolya, M. Marka a vysokoškolského profesora Józsefa (Jozefa) Zhuka z ľadového svahu. Páčila sa francúzska štvorylka v podaní 12 párov alebo keď všetci korčuliari predvádzali rôzne tanečné kreácie na ľade. Hudobnú produkciu zabezpečovala cigánska kapela Antala-Tóni Sárközyho z Egru. Program trval 3 hodiny. Po skonzumovaní večere v hostinci Ľadová jaskyňa posledný koč s hosťami odišiel po 21. hodine. Únava a dlhá cesta v kočoch odradili hostí od pondelňajšej návštevy jaskyne Baradla, ktorú si prehliadlo sotva 20 osôb.

          Obrázok  Ani ďalší plánovaný program sa neuskutočnil. Po tomto podujatí sa najbližšie uskutočnilo až po ôsmich rokoch. Organizoval ho M. Marko 26. júla 1905. Spomína sa raz ako 10., inokedy 12. alebo 13. letné korčuľovanie. Keď však za prvé považujeme podujatie uskutočnené v roku 1893, nezodpovedá tomu ani jeden z uvedených ročníkov. Akcia sa uskutočnila na deň Anny, 26. júna. Už v niekoľkotýždňovom predstihu však začali s úpravou ľadovej plochy. Krasokorčuliarka a bývalá primadona na ľade Oľga Turcsányi, ktorá vystupovala aj v Rusku, účasť so svojou skupinou korčuliarok odmietla. Zrejme sa bála spoločnej nocľahárne, oddelenej od mužských účastníkov len španielskou stenou. Významných krasokorčuliarov mužov sa na tomto podujatí zúčastnilo najviac, počet hostí vrátane vystupujúcich prevyšoval 200. Zlatým klincom programu bol sólový čardáš A. Dezsőa a z vlastnej tvorby a ľadový valčík spoločne s pani Lykovou. Pekné bolo aj vystúpenie H. Steinera, E. Dezsőa a T. Meszléryho, ale ani vystúpenie M. Marka nezaostávalo za ostatnými. Po trojhodinovom predstavení sa hostia, vymrznutí v jaskyni, zohrievali v jedálni hostinca Endre (Andreja) Fejéra pri dobrej hudbe a chutných jedlách.

            V máji 1906 informovala rožňavská tlač o tom, že krasokorčuliari pripravujúci sa na majstrovstvá v krasokorčuľovaní vo švajčiarskom Davose absolvujú v letnom období prípravu v Dobšinskej ľadovej jaskyni, lebo v Budapešti takéto možnosti nemajú. Tanečný pár A. Dezső a O. Turcsányi pricestujú do ľadovej jaskyne 19. mája 1906, budú tam denne 2 hodiny trénovať a koncom júla sa predstavia verejnosti. S nácvikom začnú už 20. mája. Po odstúpení M. Marka bude mať program na starosti majster Uhorska v korčuľovaní A. Dezső. Sprievodca jaskyne János (Ján) Kovács začal s úpravou ľadu už koncom apríla. Nakoniec však ľadovú slávnosť, podobne ako predchádzajúce, opäť organizoval M. Marko. Podujatie bolo spojené s odhalením pamätnej tabule pri jaskyni Baradla, kam boli pozvaní aj zástupcovia periodík hlavného mesta.

            Hostia, ktorí 22. júla 1906 pricestovali do Tornale, sa potom na kočoch odviezli do Aggteleku, kde na aggtelekskom skalnom brale umiestnili pamätnú mramorovú tabuľu Uhorského karpatského spolku na počesť prepojenia vetvy Vörös tó s hlavnou vetvou jaskyne Baradla v roku 1890. 300-členná skupina hostí si prehliadla jaskyňu Baradla od Aggtelekského vstupu až po východ vo Vörös tó. Novinárov z hlavného mesta privítal rožňavský profesor Miklós (Mikuláš) Komoróczy v príslovečnom gemerskom nárečí.

            Časť hostí sa po srdečnom pohostení vrátila domov, druhá časť odcestovala do Dobšinej, aby sa zúčastnili ľadových slávností. Okolo 400 osôb, dovolenkujúci v osade Ľadová Jaskyňa, elita mesta Dobšiná, ako aj hostia a turisti na dovolenke v tatranských osadách sa vybrali k ľadovej jaskyni 24. júla 1906 napoludnie po troch slávnostných výstreloch z dela. Hudobnú produkciu trojhodinovej slávnosti zabezpečovala cigánska kapela Ondreja Bandi Baloga.

            Hrdinom podujatia namiesto množstva proklamovaných krasokorčuliarov bol len jeden, a to majster Uhorska v krasokorčuľovaní Sándor (Alexander) Urbáry ml. Po jeho vystúpení si mohli na ľadovej ploche vyskúšať svoje korčuliarske majstrovstvo aj diváci. Obed mali pripravený vo Fejérovom hostinci. Večer sa v jaskyni uskutočnil korčuliarsky ples, na ktorom sa pri cigánskej muzike zabávala mládež do 4. hodiny rannej. V stredu ráno predstavenie zopakovali najmä za účasti novinárov.

            Roku 1908 sa v tlači opäť objavila správa, podľa ktorej majsterka sveta Lily Kronberger, ako aj ďalší krasokorčuliari prisľúbili, že svoje letné tréningy uskutočnia v ľadovej jaskyni. Ľadová slávnosť sa síce 19. júla uskutočnila, ale bez účasti známych krasokorčuliarov, keďže dobová tlač sa ani o jednom z nich nezmieňuje. Od tohto obdobia správa jaskyne povolila každodenné korčuľovanie v jaskyni. 40. výročie objavenia jaskyne hlásala dobová tlač už v roku 1909. Slávnosť plánovali uskutočniť najprv 11. júla, nakoniec ju odsunuli až na 25. júla 1909. Na podujatie chceli pozvať opernú speváčku, jelšavskú rodáčku Máriu Basilides, aby spievala v jaskyni v sprievode dobšinskej cigánskej kapely pod vedením Valenta-Bálint Baloga. Plány však zase ostali neuskutočneným snom. Pozvaní krasokorčuliari svoju účasť odriekli, vlak z Budapešti meškal, chýbalo priame pripojenie do Dobšinej. V Dobšinej nebol dostatočný počet vozov na prepravu k ľadovej jaskyni, a preto sa viacerí vrátili domov alebo zmeškali začiatok predstavenia. M. Marko v poslednej chvíli zabezpečil účasť majstrov Uhorska, krasokorčuliarskej dvojice Károly (Karola) Nováka a p. Richterovej, ktorí nakoniec potešili prítomných hodnotným vystúpením. Vystúpili však aj miestni korčuliari. Hudobný sprievod zabezpečila cigánska kapela V. Baloga a na tárogató6 hral Lajos (Ľudovít) Végh, študent z Ceglédu. Pre oneskorených návštevníkov predstavenie na druhý deň zopakovali. Účastníci podujatia telegramom pozdravili objaviteľa jaskyne E. Ruffínyho. Po tomto podujatí o významnejších ľadových slávnostiach nemáme vedomosti. Obyvatelia okolia, ako aj dovolenkujúci však pravdepodobne ešte niekoľko desaťročí využívali možnosť letného korčuľovania. Podľa tradície v 50-tych rokoch 20.stor. v letných mesiacoch 1947 – 1952. v jaskyni korčuľoval aj Karol Divín7 (1936, Budapesť), majster Európy v krasokorčuľovaní s elitou československých  krasokorčuliarov. Pri spracovaní tejto štúdie sa s ním podarilo nadviazať kontakt a túto tradíciu korčuľovania v jaskyni osobne potvrdil: V povojnových rokoch, keď ešte nebola možnosť trénovať v krytých halách ako teraz, korčuľovali sme v Dobšinskej jaskyni. Bolo to v rokoch 1947 až 1952. Išlo o letné obdobie, jún, júl a august.

            Môj otec, ktorý ma viedol ku krasokorčuľovaniu, musel každý rok vybaviť povolenie od Pamiatkového úradu (tuším, že v Bratislave). Samozrejme som nebol jediný, ktorý tam trénoval. Spoločných tréningov sa zúčastňovali aj ďalší korčuliari z Bratislavy a aj z Prahy. Napr. Eva Grožajová, Ivan Mauer, František Landl, Dagmar Lerchová, Alexandra Černá, Jindra Kramperová, Pavlína Hutzová, Věra Zajíčková a ďalší. Systém bol taký, že 2 dni sa korčuľovalo, tretí deň bol voľný pre obnovu ľadu.

            Od r 1953 potom sa už trénovalo v malej krytej hale v St. Boleslavi (severne od Prahy). Tá hala mala veľkosť tenisového kurtu a postavil ju Rudolf Pachl pre svoju dcéru. On bol majiteľom čokoládovne Rupa, ale v r. 1948  emigroval so svojou rodinou do Kanady. V jeho hale sme potom trénovali až do r. 1960.

            V r. 2008 som si urobil výlet do môjho miesta činu z pred 50-tich rokov. Na tej ploche, kde sme vtedy korčuľovali, by to dnes už nešlo, lebo tam behom času vyrástol obrovský kopec (asi 7-8 m vysoký). Avšak príroda a okolie jaskyne je  krásne, ako vtedy“.

            Presný dátum ukončenia korčuľovania v jaskyni sa nepodarilo zistiť, ale je pravdepodobné, že menovaní pretekári boli posledný, ktorí mohli v jaskyni organizovane korčuľovať. 

           

 

Výtvarné stvárnenia ľadových slávností

 

            Po objave Dobšinskej ľadovej jaskyne sa začalo aj s jej umeleckým stvárnením. Na území Uhorska v 70. rokoch 19. storočia nebolo jaskynné fotografovanie známe. Keď chcel niekto podzemný svet ukázať aj verejnosti, musel ho stvárniť graficky. Na zasadnutí Prírodovedného spolku v roku 1872 podal mestský lekár Dr. Nándor (Ferdinand) Fehér návrh, aby požiadali „odborného kresliča“ vyhotoviť kresby najkrajších útvarov v jaskyni. Vďaka tomuto návrhu si na Veľkú noc roku 1873 mineralóg József (Jozef) Krenner (1839 – 1920) prehliadol jaskyňu, zameral ju a vyhotovil skice ľadových útvarov. Na základe jeho kresieb bolo v roku 1874 vo Viedni vydaných 5 farebných litografií s krátkym opisom jaskyne v nemeckom a maďarskom jazyku. Okrem umeleckého zobrazenia ľadových útvarov vyhotovil i pôdorys priestorov jaskyne. Reprezentatívnu publikáciu vystavili aj na zemepisnom kongrese v roku 1875 v Paríži. Tieto obrázky boli publikované i v domácich a zahraničných obrázkových časopisoch, ale v jednoduchšom, čiernobielom prevedení.

            Dobšinskú ľadovú jaskyňu po jej objave navštívilo niekoľko významných maliarov. Miklós (Mikulás) Barabás (1810 – 1898), najvýznamnejší predstaviteľ maďarského biedermeieru, bol jej 293. návštevníkom. V roku 1881 sem zavítal Gyula (Július) Sándy (1827 – 1894), krajinkár, a v roku 1885 aj Ignác Spöttl (1836 – 1892), viedenský umelec. Z ich pobytu však poznáme len Spöttlovo stvárnenie jaskyne. Vie sa, že László Demjén (1864 – 1929), vnuk maliara M. Barabása, počas návštevy maďarských umelcov a spisovateľov v roku 1881 vyhotovil viacero krajiniek. Popri jaskyni Baradla zvečnil aj Dobšinskú ľadovú jaskyňu „pri elektrickom osvetlení“. Žiaľ, ani jedno z týchto diel nie je známe.

            Opisy jaskyne z 19. storočia, medzi nimi aj práca Jánosa (Ján) Pelecha (1878 – 1879), sú ilustrované kresbami. Na nich je však uvedené len meno rytca Gusztáva Morelliho. Niektoré sú veľmi podobné Krennerovým, preto je možné, že vznikli na základe jeho kresieb. Jaskyňu výtvarne stvárnil aj sám jej objaviteľ E. Ruffíny.

           Obrázok Ľadové slávnosti, prípadne korčuľujúcich sa vo Veľkej sieni, zvečnilo niekoľko významných umelcov. Korčuliari sa prvýkrát objavujú na obraze akademického maliara Ödöna (Egon) Kacziányho (1825-1933). Menovaný bol jedným z ilustrátorov knižnej série pozostávajúcej zo 16 zväzkov, ktorá predstavovala rakúsko-uhorskú monarchiu a vychádzala koncom 19. storočia. Roku 1894 sa v tlači objavila správa, že po dohode s M. Markom sa zúčastní ľadových slávností. Jeho kresby jaskyne plánovali zverejniť v rozličnej domácej aj zahraničnej tlači na spopularizovanie tohto unikátneho prírodného výtvoru. Kacziány sa pravdepodobne podujatia aj zúčastnil. Aj keď v knižnej sérii o monarchii stvárňuje jaskyňu jeho kresba Veľkej siene – dejiska ľadových slávností, nezobrazuje však podujatie, keďže na kresbe sú korčuliari sotva badateľní. Je celkom možné, že dielo nevzniklo na mieste, ale na základe fotografie. Na obraze dominuje ľadová výzdoba jaskyne. Chýbajú na ňom zábradlia a chodníky, zabezpečujúce komunikáciu po jaskyni. Postavy sa nachádzajú len v pozadí, na oživenie diela. Že ide o korčuľujúce sa osoby, môžeme usudzovať len z ich postoja, prípadne po zväčšení obrazu. Pôvodné obrazy (270 × 375 mm), vyhotovené na papieri tušom a bielou krycou farbou, sa nachádzajú v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Na kópiách pre knižnú publikáciu, rytých G. Morellim (90 × 128 mm, XVIII. 1890), na korčuľujúcich poukazuje už len držanie tela účinkujúcich, korčule na ich nohách viditeľné nie sú.

 

            M. Marko požiadal László (Ladislav) Bellonyho (1871 – 1913), maliara zo Spišskej Novej Vsi, aby zachytil na plátne ľadové slávnosti. Jeho dielo bolo publikované aj vo Vasárnapi ujság (Nedeľné noviny). Na pravej strane obrazu je zvečnený Marko s jeho neoddeliteľnou súčasťou slávností, trúbkou, v strede obrazu vidno vedúceho dvadsaťčlennej skupiny  pruských cvičencov, nemeckého ríšskeho radcu Delbrücka s manželkou, ktorý si kúpil v Poprade korčule, aby sa mohol aktívne zúčastniť slávnosti. Obraz ilustroval Markove články o ľadových slávnostiach a slúžil aj ako predloha pohľadníc, niekoľkokrát vydaných A. Fejérom. Popis pohľadnice „Prvá ľadová slávnosť v roku 1903“ je však zavádzajúci, keďže v Markových prácach sa píše o prvom korčuľovaní v jaskyni v roku 1893.

            ObrázokPôvodná podoba obrazu nie je známa. Nepoznáme jeho veľkosť ani techniku vyhotovenia. Je však možné, že to bola kresba menších rozmerov. Pokiaľ dielo porovnáme s neskoršie publikovanou ilustráciou v týždenníku Vasárnapi ujság, je pravdepodobné, že umelec vyhotovil kópiu podľa pôvodného obrazu. Pri porovnaní dvoch obrazov o tom svedčia niektoré drobnejšie odchýlky. Túto domnienku podporuje dátum na pohľadnici, na podpise písmeno L v inej podobe, ako aj niekoľko odchýlok na výkrese. Na pôvodnom obraze je viditeľná precízne vypracovaná vlajka a na ľavej jedna noha. Na neskorších vyhotoveniach obrazu noha zmizla a vlajka je zobrazená len štylisticky. Najvýraznejší rozdiel je však v zobrazení Markovho klobúka a jeho očí. Na pôvodnom vyhotovení lem klobúka sa klenie v súlade s očami, kým na neskoršom vyhotovení tento súlad nie je.

 Obrázok

             Na ľadovej slávnosti v roku 1897 sa zúčastnil aj syn priekopníka krajinárskej fotografie K. Divald ml., ktorý roku 1886 ako prvý fotografoval jaskyňu. Rožňavský spravodaj (Rozsnyói Híradó) uviedol, že vyhotovil po tri zábery pri stratenskej skalnej bráne, pri hoteli a pred vchodom do jaskyne odfotografoval korčuliarov s korčuľami na nohách. Znamená to, že v jaskyni už ďalšie zábery nerobil. Poznáme však pohľadnicu, ktorá zobrazuje ľadové slávnosti vo Veľkej sieni v roku 1897 a vznikla na základe fotografie. V období rokov 1912 – 1920 bola vydaná v niekoľkých podobách. Na Divaldovu fotografiu poukazuje jeho podpis na spodku pohľadnice. Spoznávame na nej M. Marka a vo svetlom oblečení Porzsolta, majstra Európy v korčuľovaní a plávaní, ktorý bol zároveň hlavnou postavou podujatia

 

             Z vyobrazenia je zrejmé, že ostré kontúry postáv sa vynímajú od bledých priestorov jaskyne a nevrhajú žiadny tieň. Na vtedajšie technické možnosti by bolo veľmi obťažné sieň dostatočne osvetliť. Expozícia trvala aj niekoľko minút, takže pohybujúce sa postavy v tej dobe na sklenenú platňu (negatív), ktoré dosahovali len zlomok citlivosti oproti súčasným možnostiam, sa ešte nedali fotografovať ani pri dokonalom dennom osvetlení. Preto musel Divald fotografovať postavy na povrchu a ide jednoznačne o fotomontáž. Možno aj pozadie pohľadnice je nakreslené.

            Divaldove zábery sa pravdepodobne dostali do obehu aj vo forme fotografie, pretože dal prísľub, že týždeň po podujatí budú v Rožňave v predaji. Žiaľ, takáto fotografia nie je známa.

            Na podujatí v roku 1897 sa zúčastnil aj maliar Gyula (Július) Háry, ktorý bol podobne ako Kacziány ilustrátorom knižnej série o rakúsko-uhorskej monarchii. V knihe sú však len jeho ilustrácie Dobšinej, kaštieľa v Betliari a jaskyne Baradla.

            Nájomca jaskyne Fejér sa v roku 1905 rozhodol zvečniť ľadovú slávnosť vo Veľkej sieni jaskyne na olejomaľbe a tú umiestniť v jedálni hotela. S týmto zámerom akademický maliar György (Juraj) Conräder (1838 – 1911) vyhotovoval počas dvoch týždňov skice jaskyne. „Aby do veľkoplošného obrazu vdýchol život, modelom mu stáli aj členovia Budapeštianskeho korčuliarskeho spolku. Za účasti 40 – 45 osôb sa umelcovi podarilo zvečniť podarené podujatie ľadovej slávnosti v roku 1905.“ Z pôvodne plánovanej veľkosti obrazu v dĺžke 2 m a šírke 1 m bolo nakoniec 3 × 1,5 m. Dielo mníchovského rodáka, roky žijúceho v Pešti, prvý raz vystavili na zimnej výstave vo výstavnej sieni Budapeštianskej galérie a odborníci Múzea krásneho umenia v Budapešti ho považovali za prvotriedne. Obraz sa však napriek pôvodnému zámeru nedostal do jedálne hotela. Kúpil ho štedrý mecenáš gróf Dénes (Dionýz) Andrássy (1835 – 1913) na návrh správcu svojho majetku Istvána Sulyovszkého (Štefan Šujovský) a daroval ho Baníckemu múzeu v Rožňave. Obraz v múzeu inštaloval 6. júla 1906 sám autor, ktorý na ňom urobil ešte posledné úpravy a prelakoval jeho povrch.

            Banský radca a riaditeľ múzea Vendel (Vendelín) Branszky dovolil, aby si monumentálne dielo mohla pozrieť verejnosť v ktorúkoľvek dennú hodinu. V októbri sa naň prišiel pozrieť aj sám gróf D. Andrássy a vyjadril sa o ňom veľmi pochvalne. Obraz sa v 40. rokoch minulého storočia dostal na Ministerstvo poľnohospodárstva v Budapešti a zdobil jeho vstupnú dvoranu. Žiaľ, kde sa v súčasnosti nachádza, nie je známe; jeho nájdenie je vecou ďalšieho výskumu. Podľa obrazu bola vyhotovená aj jedna kópia, ktorá bola v roku 1911 vystavená v Maďarskom kráľovskom geologickom múzeu. Ani túto sa však zatiaľ nepodarilo nájsť.

            ObrázokNezachovala sa ani tlačená verzia obrazu, čo sťažuje jeho identifikáciu. S veľkou pravdepodobnosťou je však podoba Conräderovho obrazu na jednej z mnohých obmien pohľadníc vydaných Fejérom (vďaka kolorovaniu aj zhodné vydania sú rozdielne). Je na nej zobrazených asi 40 postáv, tak korčuľujúcich, ako aj divákov. Jediný dôkaz je v popise pohľadnice, na ktorej na rozdiel od ostatných nie sú údaje o jaskyni, ale tento text: „Obraz ľadových slávností v roku 1905. Originál v Múzeu baníctva Gemera v Rožňave“

        

 Dôvod, prečo obraz, ktorý si u Conrädera objednal A. Fejér, nakoniec kúpil D. Andrássy, nie je známy. Pravdepodobne to však boli finančné dôvody. Je však jednoznačné, že Fejér sa svojho plánu dať namaľovať korčuľovanie v jaskyni nevzdal a objednal si iný obraz. Splnenie jeho úsilia uľahčil pobyt akademického maliara, významného krajinkára Ernő (Ernest) Marka (1868 – 1950), ktorý v roku 1906 (a aj neskôr) trávil rodinnú dovolenku v osade Ľadová Jaskyňa. Okrem jaskyne zvečnil najkrajšie miesta Stratenského kaňonu a dobšinské ulice. E. Marko sa narodil v Košiciach. Jeho otec bol vnukom Pála (Pavla) Marka, zakladateľa kožiarskej manufaktúry v Rožňave. Bol teda vzdialeným príbuzným Károlyovi (Karol)  Markovi, významnej osobnosti krajinárskej tvorby 19. storočia a bratrancom M. Marka, organizátora ľadových slávností. Svet jaskýň mu nebol vzdialený. Už roku 1882 navštívil ľadovú jaskyňu a roku 1887 aj Baradlu. Jeho výnimočný talent vynikol už v jeho 19. rokoch, keď do návštevnej knihy jaskyne Baradla nakreslil jaskynného sprievodcu Jána Klanicu. Jeho diela zobrazujúce ulice Dobšinej aj v súčasnosti zdobia priestory tamojšieho mestského úradu.

            ObrázokMarko na rozdiel od Conrädera namaľoval dielo väčších rozmerov. Olejomaľbu na plátne veľkosti 2 × 4 m dokončil v roku 1907. Obraz bol roku 1908 vystavený vo vestibule Maďarského geologického oddelenia na výstave v Londýne.

             Dielo, ktoré prežilo požiar reštaurácie Ľadová jaskyňa aj druhú svetovú vojnu, ponúkol Fejérov dedič v roku 1976 vtedajšiemu Múzeu slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši. Po odbornom preskúmaní však múzeum obraz neodkúpilo pre predpokladané vysoké náklady na reštaurovanie a pre jeho problematickú prepravu a umiestnenie, vyplývajúce z jeho veľkých rozmerov. Úlohu pri kúpe zohrala aj skutočnosť, že ako autor obrazu bol dedičom mylne určený Eduard (Ede) Marko a rok vzniku diela 1939. Takto bola skutočná hodnota obrazu úplne skreslená. Pre nevhodné podmienky sa stav obrazu ešte viac zhoršil. Plátno je vlhké, na viacerých miestach deravé a na veľkej ploche pokryté plesňou. V súčasnosti je hodnota obrazu už len morálna. Jeho súčasný stav si vyžaduje vysoké náklady na reštaurovanie, napriek tomu by bolo dobré dielo zachovať, pretože sa viaže k histórii jaskyne.

             V tlači vyobrazená podoba obrazu nebola známa a donedávna sa nevedelo, že dielo je zhodné s pohľadnicou vydanou A. Fejérom v troch farebných mutáciách. Pohľadnice s popisom v červenej farbe, bez udania roku, vytlačili v budapeštianskom ateliéri K. Divalda. Pohľadnica okyptila podobu obrazu len na okrajoch. Poznajúc pôvodné dielo je čitateľné aj signovanie Markó. E

             Obrázok Z troch obrazov stvárňujúcich korčuľovanie je tento v najlepšom vyhotovení a najumeleckejšie štylizovaný. Krajina na povrchu, vchod do jaskyne, ako aj sama jaskyňa sú v obdivuhodnej harmónii. V centrálnej časti obrazu v hnedozelenom tónovaní sa v priestore nádherne vynímajú ľadové útvary. Skalné bralo s jaskynným vchodom, zobrazené v reálnej podobe, svedčí o miestnych znalostiach autora. Postavy korčuľujúcich, ako aj divákov sú pravdepodobne zidealizované. Postavy postávajúce pri vchode jaskyne môžu byť skutočné. Vpredu stojí M. Marko, ktorého môžeme poznať na základe známych fotografií podľa rázovitej postavy a fúzov. Napravo od neho by mohol byť sám objaviteľ jaskyne – Ruffíny. Pokiaľ sú tieto úvahy správne, ďalšou z osôb môže byť objednávateľ A. Fejér a J. Kovács, jaskynný sprievodca v baníckej uniforme

  Korčuľujúce postavy sa na obrazoch objavujú aj po období ľadových slávností. Profesor kreslenia Jenő (Eugen) Halasy (1898 – ?) pri príležitosti 600. výročia založenia Dobšinej v roku 1926 namaľoval obraz predstavujúci históriu mesta. Na veľkorozmernej olejomaľbe, nachádzajúcej sa na Mestskom  úrade v Dobšinej, sú viditeľné veľkoryso zobrazené korčuľujúce sa postavy. Na tlačenej verzii obrazu (1926) sa už nenachádzajú. Jaskynné korčuľovanie nebolo inšpiráciou len na umelecké stvárnenie. Na kresbe v hornej časti litografie pohľadnice, vydanej ateliérom Schwindernocha vo Viedni (1898), pravdepodobne jeho autor imitoval takisto korčuliarov. Vznikla však aj pohľadnica so žartovnou kresbou. Dlhý čas bola obľúbená pohľadnica s ilustráciou korčuľujúcich sa medveďov od neznámeho autora Jaskyňu ešte aj v 60. rokoch minulého storočia propagoval veľkoplošný plagát s korčuliarskym motívom

Ľadové slávnosti neboli len milou a zaujímavou udalosťou, ale sú aj zdrojom dôležitých informácií o histórii jaskyne.

 Obrázok

 

 

 

 

 

 

 

 

                                        Vila Andreja Fejéra

 

 

Poznámky

1 Rozsnyói Híradó, roč. IV, č.32, 7 august 1888, s 3

2 Rozsnyói Híradó, roč. XI, č. 27, 1. júl 1888, s. 3.

3 Najvýznamnejším podujatím v Markovej réžii bolo okrem ľadových slávností odhalenie pamätnej tabule

pri jaskyni Baradla v roku 1906 a slávnosť centenária, uskutočnená v roku 1923 na počesť Sándora (Alexander)

Petőfiho, Alberta Pákha a Gyula (Július) Andrássyho za účasti 10 000 osôb.

4 Roku 1892 sa v Rakúsko-Uhorsku zaviedla korunová mena – zlatá koruna. Napriek tomu sa v Uhorsku

bežne uvádzali ceny vo forintoch. Niektoré platidlá forintovej meny boli platné do roku 1900.

5 1 jutro = 1200 štvorcových siah = 4315,924 m2.

6 Maďarský ľudový hudobný nástroj.

7 Majster Európy 1958–59. Držiteľ striebornej medaily zo ZOH 1960, z MS 1962 a z ME 1957 a 1962. Bronzovej medaily z MS 1964 a z ME 1954 – 56 a 1964.  V rokoch 1954-64 - 11 násobný majster Československa.

 

 

Literatúra

Anonymus 1881. A dobsinai jégbarlang nagy terme. Rozsnyói Híradó, roč. IV, č. 32, 7. august, s. 3

Anonymus 1888. A dobsinai jégbarlang előtti terepen. Rozsnyói Híradó, roč. XI, č. 27, 1. júl, s. 3.

Glauf, P. ml. 1895a. Nyári korcsolyázás a Dobsinai jégbarlangban. Vasárnapi Ujság, 42, 5, Budapest, 74–75.

Glauf, P. ml. 1895b. Nyári korcsolyázás a dobsinai jégbarlangban. Rozsnyói Híradó, 18, 4, 27. január, s. 2.

Krenner, J. 1874. A Dobsinai jégbarlang. Die Eisenhöhle von Dobschau. A kir. magy. term. tud. Társulat kiadványa.

Markó, M. 1910. A dobsinai jégbarlang 40 éves jubileuma. Rozsnyói Híradó, 17. júl.

Markó, M. é.n. Az 1905. évi nyári korcsolyázás izgalmai a dobsinai jégbarlangban. In Régi magyar urak és cigányzenészek históriái, Markó M. kiadása, 229–231.

Markó, M. 1927. Nyári korcsolyázás a jégbarlangban. In Gömöry, Árpád: A 600 éves Dobsina. Tapody Árpád könyvnyomdája. Putnok, 171–175.

Pelech, J. 1884. A Sztracenai völgy és a Dobsinai jégbarlang. Budapest, II. kiadás, 40 s., 6 rytín

Székely, K. 1992. The beginning of cave photography in the Carpatian Basin. Karszt és Barlang, Special Issue, 109–112.

Székely, K. 1995. O prvých vyobrazeniach Dobšinskej ľadovej jaskyne (kresby a maľby, fotografie, pohľadnice) In Bella, P. (Ed.): Ochrana ľadových jaskýň. Zborník referátov, Liptovský Mikuláš, 47–56.

Székely, K. – Horváth, P. 2009. Dobsinai-jégbarlang. Jégünnepélyek és képi ábrázolásouk. Gömörország, 10, 3, 37–47.

Rozsnyói Híradó: 1881 – 32; 1887 – 26 a 35; 1888 – 27 a 31; 1893 – 25, 30, 31, 32, 33, 35, 37 a 40; 1894 – 9, 21, 28, 29 a 32; 1895 – 2, 24, 25 a 28; 1897 – 23, 24, 27 a 29; 1906 – 17, 26, 29 a 30; 1908 – 8, 28, 30 a 32; 1909 – 28 a 29.

Sajó Vidék: 1905 – 32, 38; 1906 – 20, 28, 30, 31, 32 a 43, 1908 – 11 a 23; 1909 – 28, 30 a 31.

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Korčuľovanie v jaskyni

(Mária Fejérová, 23. 1. 2012 10:42)

Na jednej fotografii - celkom vpravo - korčuľuje malý, 9 ročný chlapec. Je to môj otecko, syn O.Fejéra, ktorý dal zaviesť do jaskyni elektrinu a mal ju na 99 rokov v prenájme.
Pamätám si, že spomínal, že korčuľoval aj s K.Divínom.
Posledný obrázok - vila v Dobš.ľad.jaskyni - bola som tam niekoľkokrát - je milou nostalgickou spomienkou.
Veľa úspechov vo vašej práci želá M.F.

Re: Korčuľovanie v jaskyni

(P. Horváth, 7. 2. 2012 15:32)

Dobrý deň pani Fejérová,
ktorá je to fotografia? 4 zdola-obraz Conrädera? A Váš starý otec bol Endre Fejér, hotelier a nájomca jaskyne? Môžete mi odpovedať aj na: palkohorvath@gmail.com
Ďakujem za odpoveď.
Pavol Horváth

Pozdrav

(Kristína, 2. 1. 2012 19:10)

Veľmi zaujímavý článok, vedeli sme ,že v jaskyni sa korčuľovalo,aj o Karolovi Divínovi , ale takto podrobne o slávnostiach v Ľadovej som sa dozvedela až tu, krásne,vďaka.

Re: Perfektný článok

(Rudolf Pellionis, 15. 11. 2010 8:42)

Je zaujímavé, že vplyvom uverejneného hodnotného článku od Kinga Székely a Pavola Horvátha, sa časom ozvú aj príbuzní Mikuláša Marka. Určite to potešilo nielen rodinu Markovcov, ale aj autorov článku. Vďaka Petrovi Markovi za nazretie a príspevok. Pozdravuje R. Pellionis

Perfektný článok

(Peter Marko,Rožňava, 14. 11. 2010 20:21)

Ako jeden z posledných tu žijúcich Markov s veľkým záujmom som prečítal tento článok o činnosti môjho prastrýka M.Marka. Je o ňom známe, že bol slvelým propagátorom Gemera a hlavne Dobšinskej ľadovej jaskyne. Len pre zaujímavosť si dovolím oznámiť, že v našom teraz spracovávanom rodokmeni sú zachytené zaujímavé postavy rodu Markovcov, včítane aj Miklosa Marka.Ďakujem za zaujímavé čítanie

Ladova Jaskyna

(Karol Kasanicky, 11. 6. 2010 9:05)

Vynikajuci hodnotny clanok, blahozelam, Karol