Choď na obsah Choď na menu
 


                               Očarujúca pani Fadruszová

V Dobšinej sa narodilo a vyrástlo viacero osobností, ktoré si potom našli svoje miesto v živote vo veľkých mestách a presadili sa v rôznych oblastiach ako vedci či umelci. Je však aj jeden opačný, výnimočný prípad ženy, ktorá sa narodila vo veľkom meste, kde sa po boku manžela pohybovala v najvyšších kruhoch, a potom, po jeho predčasnej  smrti, si sama vybrala Dobšinú za svoj nový domov. Dnes si ju pamätajú už len tí najstarší. Na základe článkov z dobovej tlače a spomienok  pani Lenky Kuchenovej si ju pripomeňme aj my.


Vilka, v ktorej bývala pani  Fadruszová

Vilka, v ktorej bývala pani Fadruszová

Je leto 1912. Po korze na Letnej ulici sa so spoločníčkou prechádza elegantná dáma oblečená podľa najnovšej peštianskej módy: na hlave má klobúk, ruky v bielych rukavičkách držia švihácku vychádzkovú paličku. Fadruszová....  Ľudia ju úctivo zdravia. Doteraz o nej čítali len v novinách  Viacerí však mali tú česť osobne ju spoznať. Boli na jej privítaní v meste. O jej zámere, presídliť sa na vidiek, počuli už dávnejšie. Potešilo ich, že si vybrala Dobšinú. Riaditeľ školy Samuel Klein pre ňu dokonca napísal v miestnom nemeckom nárečí zdravicu, ktorú na privítaní sám predniesol:

Ako milo znie, to zriedkavé meno: Fadrusz,
dobre sa rýmuje s bozkávaním: pus - pus...

 

Potešením je rozhovor s  peknou  pani Fadruszovou,
milou mladou dámou a veľkou
umelkyňou.

 

Ctíme si všetci jemnú pani Fadruszovú,
že za svoje pôsobisko, zvolila si Dobšinú.

 

Srdečná vďaka, očarujúca pani Fadruszová,
cíťte sa v tomto malom meste ako doma.

 

Pripime na zdravie milej pani Fadruszovej,
žite nám dlho, že ste prišli do Dobšinej!

 

Ďalšie uvítacie reči a rozhovory už potom prebiehali v maďarčine. Každý lepší Dobšinčan hovoril v tom čase tromi jazykmi: nemecky, maďarsky, slovensky. Pani Fadruszová sa tu okamžite cítila ako doma. Prešlo už skoro desať rokov od smrti jej známeho manžela. Život v Budapešti finančne nezvládala, hľadala si pokoj a útočisko, ktoré jej veľkomesto nevedelo poskytnúť. Od Szontághovcov  sa veľa napočúvala o Dobšinej a jej krásnom okolí, sama sa už párkrát presvedčila, aké je tu leto krásne.

 

Na svojho manžela nevedela zabudnúť...

Ján Fadrusz sa narodil v roku 1858 v Prešporku (Bratislava) na Zámockej ulici, v chudobných pomeroch. Vyučil sa za zámočníka, vo voľných chvíľach maľoval a kreslil. S podporou mestského magistrátu študoval na rezbárskej škole v Uhrovci. Výtvarne nadaný chlapec získal  štipendium 1. prešporskej sporiteľne a pokračoval v štúdiu na viedenskej akadémii. Tam sa dostal do Tilgnerovho sochárskeho ateliéru. Po absolvovaní akadémie vytvoril sériu búst, ale prerazil až svojim dielom Kristus na kríži z roku 1892, za ktoré  dostal Munkácsyho cenu. V roku 1893 si v Budapešti otvoril sochársky ateliér a venoval sa portrétnemu a monumentálnemu sochárstvu (jazdecká socha Márie Terézie v Prešporku, jazdecká socha Mateja Korvína v Kolozsvári a mnohé ďalšie). Panovník ho odmenil rytierskym krížom Františka Jozefa a rádom železnej koruny tretej triedy. Čestný doktorát mu udelila Kolozsvárska univerzita.

V marci v roku 1895 sa v kostole sv. Mateja v Budíne (Budapešť) oženil s Annou Derékyovou. Spoznali sa vo výtvarných kruhoch. Anna bola rodená Peštianka. Bola od neho 14 rokov mladšia, narodila s v roku 1872 v rodine sudcu. Svoje umelecké schopnosti rozvinula štúdiom vo Viedni. Bola maliarkou, sochárkou, ale najmä dizajnérkou. Po svadbe si postavili v časti Budína, zvanej Naphegy, veľkú vilu s ateliérom. Spoločne sa zúčastňovali výtvarných výstav. V roku 1900 sa zúčastnili na  Veľkej svetovej výstave v Paríži, kde jej manžel predstavil model jazdeckej sochy kráľa Mateja, na ktorom aj ona spolupracovala (dnes v Maďarskej národnej galérii). Anna na tejto výstave získala diplom za svoje hodvábne koberce.

Spolužitie týchto dvoch umelcov však netrvalo dlho. Ján Fadrusz zomrel nečakane v roku 1903, vo veku 45 rokov. Na večný odpočinok ho uložili na budapeštianskom Kerepesskom cintoríne. Anna sa stala vo veku 31 rokov vdovou. Snažila sa živiť svojou umelecko-remeselnou tvorbou. Ani podnikaním však nevedela udržať majetok v Budapešti, a tak ho predala a presídlila sa na vidiek do Dobšinej. I tu však nestrácala kontakt s okruhom svojich priateľov výtvarníkov. Zachovala sa napríklad jej korešpondencia s významným maďarským maliarom Jánosom Tornyaim, odosielaná z Dobšinej.

Ľudský osud nie je len v rukách jednotlivca. Prvá svetová vojna a následný rozpad Rakúsko-Uhorska  prinútili Annu rozhodnúť sa. Trvalo žila v Dobšinej len do roku 1918. Potom sa vrátila do Budapešti a až do druhej svetovej vojny chodievala do Dobšinej len na leto. Pamiatku svojho manžela sa snažila udržiavať aj tu. V roku 1928 darovala r. kat. cirkvi v Dobšinej kópiu jeho slávnej sochy Kristus na kríži, ako  pamiatku na nebohého, tu účinkujúceho farára Antona Szuszaia. Vo svojom dome na Letnej ulici mala modely a menšie Fadruszove sochy. Výletníci z Maďarska, ktorí mierili do Dobšinskej ľadovej jaskyne,  sa kvôli ním, ale aj kvôli krásnym kobercom, ktoré vyrábala, zastavovali v jej ateliéri.

 

Anna Fadruszová Derékyová  zomrela v roku 1950 v Budapešti. Dobšinčanom ju pripomína vilka v záhrade na hlavnej ulici, v ktorej žila, a najmä prekrásna socha Krista na kríži na južnej stene katolíckeho kostola.

 

 

Eva Šmelková

 

 

Foto:

 

1. Pani Fadruszová so spoločnosťou na terase vilky na Letnej ulici (dnes SNP, obrázok hore ).  

2. Pani Fadruszová vo svojom ateliéri vo vilke.

Obrázok

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

3. Dnes už nezachovaná socha turula zo záhrady pred vilkou, model z pamätníka v Zilahu (Zalau, dnešné Rumunsko)

Obrázok

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

4. Socha Krista na kríži od Jána Fadruza v rím. kat. kostole v Dobšinej

 

Obrázok

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

5. Kniha Sándora Bródyho, ktorej obal s miniatúrnym reliéfom je dielom Anny Fadruszovej

 

Obrázok

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotografie pochádzajú z rodinného albumu Jána Stehla a z archívu KPÚ pracovisko Rožňava

                 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Vila

(Peto Kužel Košice, 20. 10. 2013 21:52)

Treba ešte spomenuť, že v rozhodnom období v dome bývali manželia Ján a Anna Revajovi a každé prázdniny včetne tých zimných som tam trávil v kruhu naozaj skvelých ludí... Záhrada bola miestom tých najlepších detských hier.. Turul tam už chvála bohu nebol...Dnes iba dúfam že znovu sa domu ujme niekto z láskou, zaslúži si to.... Dakujem..

...

(Alena Golianová, 12. 4. 2010 9:17)

Krásne napísané...Vo vilke som trávievala i ja svoje detstvo, v päťdesiatych rokoch ju od štátu kúpili starí rodičia. Zrejme pani Fadruszová umrela bez dedičov.Dodnes ma mrzí, že sme ju po smrti starej mamy boli nútení predať, ale bez stálych obyvateľov chátrala.Čo by som dala za to, keby sa dala celá premiestniť tam, kde žijem.

Velmi zaujimave

(Karol Kasanicky, 18. 3. 2010 9:06)

Zaujimavy prispevok.

Dodatok

(Eva Šmelková, 17. 3. 2010 19:46)

Pre pani Sonyu, ale aj ostatných ktorí budú čítať tento článok chcem dodať toto: napísala som ho podľa oficiálnych životopisov Fadrusza a jeho manželky v encyklopédiách výtvarného umenia, dobovej tlače, zápisu v kronike r.kat cirkvi a osobnej spomienky pani Lenky. I ja som sa zamýšľala nad tým, prečo si vybrala Dobšinú. V tom čase to nebolo nič zvláštne. Dobšiná na začiatku 20. stor. bola vychyteným rekreačným mestom. O Dobšinskej ľadovej jaskyni a stratenskej skalnej bráne písali všetky noviny. A cesta z Budapešti sem bola pohodlná vlakom.
Je však ešte aj možnosť, že za jej presídlením je sobáš s Emanuelom Szontághom. O tom však nehovoria žiadne pramene, len zmienka pod fotografiou vilky v albume J. Stehla, kde sa píše, že v nej bývala pani fadruszová so svojím druhým manželom Szontághom Manóm. Keďže túto skutočnosť žiadne publikované pramene nepotvrdzovali nepoužila som ju. Ak niekto má údaje o rodine Szontághovcov, ktoré by tento fakt potvrdzovali, poprosím, aby ma kontaktoval.

Re: Áno

(R.Pellionis, 17. 3. 2010 9:42)

Janko Ty beťár :-) Samozrejme že máš peknú manželku z Dobšinej. Pozdravuj ju odo mňa. Inak súhlas s Tebou, je to krásna spomienka, ten článok. Pozdravuje Ťa Rudo.

Áno

(J.Benzír, 16. 3. 2010 20:50)

Krásna spomienka.
Vedel som ,prečo sa žením do Dobšinej. Niet pochýb !

Vdaka...

( Sonya Peltzner, 16. 3. 2010 2:49)

Vdaka Vam patri, pani Evicka,ze ste nam takym zaujimavym sposobom predstavili pani A. Fadruszovu a jej manzela.
Este zaujimavejsie, ze tato citliva umelkyna si z celeho Rakuska - Uhorska vybrala Dobsinu.
Vedela preco, niet pochyb !

História pre nás neznáma

(R. Pellionis , 14. 3. 2010 9:29)

Evka, ďakujem za ďalší prínos na týchto stránkach a verím, že Tvoje znalosti a pramene z ktorých čerpáš o minulosti Dobšinej, nám ešte prinesú fakty, ktoré by mali byť pre budúcnosť zachované. Je to zaujímavé čítanie a celkomm iste aj pre nás starších už vlastne neznáme a preto o to cenejšie.