Choď na obsah Choď na menu
 


               Pomaturitné stretnutie po päťdesiatich rokoch       

 

Obrázok

 Fotka od Jána Endreka. Pre lepšie rozlíšenie fotiek vojdite do pripojenej fotogalérie, uvedenej na spodnom okraji článku. 

 

     Presne pred dvoma rokmi som napísal na svoje stránky článok s nasledovným odkazom:   www.dobsincan.estranky.sk/clanky/-absolventi-svs-v-dobsinej---1958-1961--   kde som  zapochyboval o tom, či sa  ako absolventi bývalej JSŠ, v našom 10-tom ročníku premenovanej na SVŠ,   z rokov 1958 – 1961 vôbec stretneme. Na šťastie, alebo vďaka organizátorom ako bude nižšie uvedené, predsa sme sa len stretli a zvítavali ako vidieť na fotke. Obrázok

 

     Naše kroky viedli starými dobre známymi chodbami a schodmi  školy, do našej bývalej triedy, kde sme boli v jedenástom ročníku resp., v treťom ročníku SVŠ,  v ktorej triede sme aj maturovali. Naša trieda sa zmenila na nepoznanie. Počítače, rôzne aparatúry, zrejme teraz táto trieda  slúži ako vyučovací kabinet na rôzne predmety.

 

Obrázok

     Keď sme sa pousádzali Marika Mesešová – Endreková urobila prezentáciu prítomných, ktorá dopadla nasledovne : 

 

 

1.Beňo Štefan
2.Černická-Havašová Marta
3.Endrek Ján
4.Gecelovská-Ivanková Zuzana
5.Kubányiová-Wágnerová Oľga
6.Kubiňáková-Červeňáková Ema
7.Liptáková-Čádiová Helena
8.Liptáková-Kolesárová Marta
9.Liptáková-Antalová Zuzana
10.Meszešová-Endreková Mária
11.Neubauerová-Ujháziová Kornélia
12.Olexa Karol
13.Pellionis Rudolf
14.Revúcky Dušan
15.Szoyka Elemír
16.Šmelková-Hrušková Anna
17.Tešlár Ján

Cca 77,3 %  účasť
          4 sa ospravedlnili písomne a telefonicky
          1 neospravedlnená
          6 zomreli

 

     Po prezentácii som sa  ujal slova ja, s roztraseným hlasom a  nasledovným príhovorom :

 

 

 

         Moje milé spolužiačky a spolužiaci.

       V prvom rade sa chcem z celého srdca úprimne poďakovať organizátorom tohto nášho  stretnutia a to : Marike Endrekovej, Anke Hruškovej a Olinke Wágnerovej, že sme  sa tu vôbec stretli.

 

 

Stretávame sa po dlhej dobe od našej maturity, áno ubehlo neuveriteľných 50 rokov.

 

       Čím začať ?  Ako sa teraz cítime ? Čo nás bolí, alebo nás kvári ?  :-)  Nie to si možno ponecháme pri posedení, hoci verím, že sa nájde aj veselšia téma. Nechcem vám ani urobiť žiadnu prednášku, chcem len s vami v niekoľkých vetách zaspomínať na čas, s pred 50- tých  rokov.

 

     Keď sme spolu začali chodiť do 9-tej triedy vtedajšej JSŠ, začal sa utvárať kolektív, na ktorý osobne spomínam ako na jeden vôbec z najlepších kolektívov vo svojom živote, hoci sme ich všetci v živote  určite premleli viacero.

 

     Zabudol som na učivo, veď všetci viete, aký som bol  žiak. Nezabudol som však na našich učiteľov a niektoré udalosti, ktoré  sa mi doživotne vryli do pamäti.

 

- Pamätáte na náš spoločný lyžiarsky zájazd do Hranovnice s pánom učiteľom Róbertom Lévayim?  Pamätáte na tú prekrásnu nočnú lyžovačku  pri mesačnom splne?  Dobre pamätám aj na jeho otcovské výchovné facky, ktoré  sme dostali, keď sme sa odtrhli bez jeho vedomia a odišli lyžovať do vedľajšej doliny vedľa chaty. Boli sme asi siedmi , čo sme to sfasovali.  Štefan Beňo, Martula Liptáková, Janko Thern  a ja sme tam boli určite J, no prihláste sa , kto ju ešte dostal ? :-) .

 

-  Pamätáte sa na našu spoločnú brigádu na JRD v Nálepkove, ktorú sme strávili na vŕšku a ubytovni zvanej Halma ? Kopa zážitkov. mňa okrem iného vtedy prvý raz a dúfam že aj posledný raz , kopol kôň do ramena.

 

-   Naša doba, teda doba našej mladosti,  bola v mnohom výnimočná a neopakovateľná. Napríklad začalo televízne vysielanie, ( 1.1.1958 boli v TV prvé televízne noviny.)

 

-  Keď sme chodili   do JSŠ, neskôr premenovanej na SVŠ, práve v tejto dobe začali vo vesmíre lietať prvé kozmické družice vypustené človekom.

 

-  Pamätáte sa na deň 12.4.1961, keď sme sa boli fotiť na maturitné tablo v Rožňave? Bol to skutočne absolútne  výnimočný deň. V tento deň Jurij Gagarin  ako prvý kozmonaut na svete, vyletel do vesmíru, čím sa zapísal nezabudnuteľne do kozmonautiky a vôbec do  histórie ľudstva. Teraz už neviem presne kto to bol, či Štefan Beňo, alebo niekto iný, ale od radosti vyskakoval a pokrikoval na námestí v Rožňave.

 

-  Neviem zabudnúť na naše spoločné prechádzky, ktorých bolo viacero. Raz, napríklad bolo to už tesne pred maturitou, mali sme akési voľno a spoločne sme sa prešli až na horný koniec ku futbalovému ihrisku . V tej dobe sme všetci držali pevne spolu ako jedna rodina , a mnohé dôverné tajomstvá, nám všetkým boli dôverne známe.

 

-   Určite sa vám vynorí v mysli mnoho ďalších spoločných zážitkov, ale všetko tu pospomínať z mojej strany ani nie je možné.

 

Obrázok Na záver nám chcem pripomenúť   -     Bolo nás 28  a stretlo sa nás tu celkovo  17. V tejto chvíli vás poprosím povstaňme a vzdajme úctu minútou ticha našim spolužiakom, ktorí už navždy nie sú medzi nami.  Spomeňme si na:

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Málku Černickú – Bibenovú,

 

Janka Klementa,

 

Zuzku Rogosovú - Tomašíkovú,

 

Vierku Tešlárovú  - Opremčákovú, 

 

Janka Therna

 

 a Žofku Tomašikovú.

 

Pri každom vyslovenom  mene som postupne  zapálil 6 pripravených sviečok a v úcte a spomínaní na našich  zosnulých spolužiakov sme zotrvali v minúte posvätného ticha.

Obrázok  

 

Po tejto pietnej spomienke nám Anka Hrušková predniesla svoje obľúbené  upokojivé básne,  ktoré však boli aj  na poriadne zamyslenie. Rád by som tu na tomto mieste uverejnil, aspoň jednu z nich :

 

 

 

 

               N E M Á M  Č A S . . . .

         

         Nemám čas, povedala mi moja dcéra. 

         Povedala mi to dnes, povedala mi aj včera.

         Nemám čas, povedal mi môj syn.

         

         Deti moje: "Máte predsa auto, môžete sem zájsť."

 

         Ale my čas si nemôžeme nájsť!

         Máme veľa práce, veľa povinnosti.

         Keď je voľná chvíľa - -pozveme si hosti.

         Ty si predsa sama tak prídi ty k nám.

 

                    Že máš biedne zdravie?

                    Nohy starý krám?

 

         Deti moje: "Máte všetci telefóny a ja čakám na váš hlas -

                          mamka naša drahá, akože sa máš? "

 

         Darmo čakám, darmo dúfam, že sa ozve cit.

         Čo sa s vami deti stalo, neviem pochopiť.  

         Darovala som vám život, dala veľa lásky.

         Prosila o požehnanie nášho stvoriteľa.

 

         Čo je bolestnejšie pre nás -  staré mamy ?

                       

          Máme svoje deti  -  a predsa sme samy !

 

                                               E.Dubeková /Tretí vek č.6/O9

 

 

Za týmto sme sa všetci odobrali  do vinárne na ulici Zimnej  v Dobšinej, kde bolo príjemné posedenie.

 

Obrázok

 

 

Na vyzvanie Mariky Endrekovej, ten čo prišiel z ďaleka až z Kysúc,Obrázok  Karol Olexa sa nám prihovoril úvodným slovom. Spomenul okrem iného, ako vlastne už deň pred tým, mal určitú trému a obavy, či každého spozná. ( Tu musím pripomenúť takú drobnú udalosť pri zvítavaní sa. Emino Szoyka, ktorého som bezpečne spoznal prišiel s dámou, ktorú Karolovi, Štefanovi a mne predstavil ako svoju manželku. Hanba, nehanba aj sme to tak zobrali. Až keď sa Zuzka usmiala a s úžasom v hlase prihovorila „ Rudko ty ma nepoznáš? Až vtedy nám došlo, že je to Zuzka Gecelovská.) .  Karol nás milo  privítal a vyzval na uvítací prípitok, pred ktorým sme si spoločne zaspievali študentskú hymnu Gaudeamus igitur. 

 

Obrázok Ešte pred voľnou debatou a zábavou každý z nás prehovoril o svojom doterajšom živote. Vyzdvihol by som ako najvtipnejší a najmilší príhovor zo strany manželov Endrekových. Už aj za to, že to je pár, ktorý ako jediný z našej triedy, zo študentskej lásky, prerástol vo zväzok manželský.       

 

Marika Endreková potom ešte prečítala milé  listy od  Ondreja Hrašku, ktorý práve v tejto dobe bol v nemocnici na operácii , ďalej od  Mariky Kračúnovej-Geškovej ,ktorá sa v tom  čase  musela venovať babičkovským povinnostiam pri očakávaní nového potomka u syna, od Mariky Lackovej-Terrajovej ,ktorá má zdravotné ťažkosti tak iste aj Anča Sedláková-Capová.

Všetkým sme poslali spoločnú fotografiu  a pozdrav.

Bolo veselo, aj sa potancovalo , pospomínalo všeličo možné a ukončilo sa to o 24 hodine, lebo na druhý deň sa išla vináreň maľovať. Pred odchodom vyzval Jano Tešlár Mariku Endrekovú o záverečné slová. Všetci vyslovili prianie stretnúť sa  o 3 roky, kedy budú z nás 70-nici , 70-ku oslávime spoločne ak nám to zdravie dopraje. Tak ostávame v nádeji, že sa tak stane.

 

V Košiciach  27.6.2011  Rudolf Pellionis

 

Náhľad fotografií zo zložky Absolventi SVŠ v Dobšinej 1958-1961

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Re : Pomaturitné stretnutie

(Rudolf Pellionis, 16. 8. 2011 11:02)

Ahoj Ondro. Som veľmi rád, že si sa tu zastavil a aspoň v stručnosti si mohol prejsť našim stretnutím. Na tom Hranovnickom plese, som od čias našej študentskej lyžovačky nebol. Ide tam normálna cesta? Alebo je uzavretá? Pamätám že bola dosť strmá, pešo by som si tam už asi netrúfal. Ešte raz vďaka za návštevu týchto stránok, pozdravuje Rudo.

Pomaturitné stretnutie

(Ondrej Hrasko, 14. 8. 2011 21:25)

Ahoj Rudi, nakoniec sa mi podarilo najsť tu Tvoju stránku, a musím Ti vyjadriť obdiv a uznanie, ako vzorne a komplexne propaguješ svoje rodisko! Aj príspevok zo stretnutia nemá chybu, len škoda, že som sa tam nedostal. A musím priznať, že aj mne najviac utkveli v pamäti dve akcie - lyžiarsky na Hranovnickom plese a brigáda v Nálepkove, najmä ten kuchár... Ináč pri cestách do Košíc bol som sa pozrieť aj na tom plese, ale už tam stojí taká ozrutná budova, ten romantický kút je už len v spomienkach... Tolko momentálne. Dúfam, že sa na budúce dostanem aj k ostatným zaujímavým príspevkom. Pozdravujem Teba aj ostatných čitateľov Tvojich článkov - dedo Sever /Ondrej Hraško/

Re : Je to ozaj už 5O rokov?

(Rudolf Pellionis, 3. 7. 2011 9:29)

Anka,veľmi si cením Tvoj príspevok, pretože je absolútne prvý,zo strany mojich spolužiakov, na týchto stránkach. Dúfam, že pribudnú ešte ďalší s nejakým komentárom aj inde v menu týchto stránok. Veľmi sa teším z Tvojho príspevku. Pozdravuje Rudo.

Je to ozaj už 5O rokov?

(Anina, 2. 7. 2011 15:13)

Nechce sa tomu veriť. Keď som si pozerala fotografie spolužiakov , videla som pred sebou iba iba ich mladé tváre poznačené odhodlaním, odvahou, radosťou zo života. Iba v ich očiach sa zračila životná skúsenosť, ochota pomôcť, poradiť,povedať pekné slovo. Ale i smútok a bolesť, ktorá ich v priebehu toho polstoročia neobišla.Želám všetkým žijúcim spolužiakom, aby sme sa o tri roky znova stretli aspoň s takým zdravím a elánom , ako to bolo v sobotu. Šmelková-Hrušková.

Pevne verím

(Rudolf Pellionis, 2. 7. 2011 8:57)

Pevne verím a dúfam, že sa tu časom objaví aj nejaký príspevok od spolužiakov :-). Chcem sa zatiaľ poďakovať Igorovi a Jožkovi za pekné priania.

Poznámka

(Jozef, 1. 7. 2011 23:25)

Rudko! Človek môže len závidieť, že aj po toľkých rokoch ste našli k sebe cestu všetci, ktorí ste mohli a chceli. Pekné čítanie, držím palce, aby vám to vyšlo aj za tie spomenuté 3 roky. Prajem Ti hodne zdravia!

..dojmy s mesta

(Igor, 1. 7. 2011 16:03)

50 rokov je uz pekny doba v zivote cloveka.Pozerajuc na fotky,by som nepoznal,ze ste dobsincania,ktorych som ako mlady chlapec obdivoval.
Rad by som pocul Vase nazory,ake ste mali pocity zo zmien v meste v ktorom ste prezili prekrasne studentske roky.Skuste ich vyjadrit.
Je mozno na skodu,ze sa neozyvaju aj kriticke pripomienky od dobsincanov,ktori prezili cast zivota v meste a ziju niekde inde.Urcite mate ine nazory,ako ti,ktori trvalo v meste ziju,mlcia a daju sa manipulovat.
Inak zelam vela zdravia a drzim palce,aby ste sa stretli aj po 60.rokoch.