DOBŠINÁ od Dobšinčana

vcera -13/05/2013- som pozeral dokument na RTVS. Je mi jasne ze ukazovat sa da prstom - a co cernova, a co pohorela, a ... Ospravedlnovat sa tym, ze to bola doba plna nenavisti a krutosti je nepochopitelne. V CS nebolo taketo spravanie ojedinely cin - odsun sudetskych Nemcov. Smutny obraz doby - a je dobre ze sa pripomina, ze sa nezabuda.

„Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“

Verim že viac ako 80% slovakov by kamenom hodila. Je jednoduche ukazovat na druhych prstom, tvarit sa "ja nic, ja muzikant". Nejde o to kto je, kto nieje vinny. Ze spolocnost sa "stava lepsou" tak, ze zatvara oci pred vlastntmi hriechmi? A bez rodielu ci je to Nemec, Madar, Slovak, smutna je krutost ludi.

Vzdy ked pojdem okolo Dobsinej, spomeniem si na tuto tragediu.
Pozdravuje Mario z Malaciek

Kristínka, aj ja som počúval od rodičov historky o tejto tragédii. Niekedy ma napadá, že by sme celú históriu mali nechať zapadnúť prachom zabudnutia. Nedá mi to však, keď v Dobšinej si pripomenú obete 2. Svetovej vojny a oslobodenie a o tejto tiež tragédii, nepadne z tejto príležitosti ani zmienka. Vtedy ma chytí zlosť a túto udalosť pripomeniem.

Otejto hroznej kapitole Dobšinej som od detstva počúvala,pravda, potichu.U nás sa však hovorilo v tejto súvislosti o šťastí v nešťastí.Naši -moja mama, stará mama,teta s rodinou a ešte nejakí príbuzní sa po skončení vojny tiež ako evakuanti rozhodli pre návrat do Dobšinej.Akýmsi šťastným ,pre nich,nedopatrením vlastne zmeškali svoju smrť,keďže zmeškali tento transport smrti. O tom, čo sa stalo vôbec nevedeli, domáci ich presviedčali aby tam ostali, oni sa však po lete,po skončení prác na poliach vybrali domov.Z ich rozprávania viem,že horko-ťažko vybavili vagón do ktorého sa naložili a ten potom postupne ťahali vlaky na Slovensko.Našťastie ich domáci poriadne nabalili zásobami,tak na staniciach, kde stáli,chodili iba muži na vodu.Takto sa až kdesi vo Zvolene od železničiara dozvedeli o tejto hroznej tragédii.Mama aj teta často spomínali,akô hrôzu potom prežívali,ako sa báli,že aj ich ako Nemcov niekto v tom vagóne nájde a skončia tiež. Báli sa prehovoriť ,deťom,ktoré nevedeli po slovensky,vraj zaviazali ústa,keď boli v stanici.Dostali sa do Rožňavy,kde naši aj u príbuzných ostali nejaký čas,lebo veď aj tak sa už nemali kam vrátiť domy im skonfiškovali. Ale potom sa vrátili a ja som si radšej uši zapchávala od strachu keď o tom rozprávali,kým som bola menšia.

Ano, tato hroza, ktoru sposobili "tiezludi" nas desi dodnes. Len sa potajme sepkaju mena tych strelcov - vrahov, ktori tam boli. Ano, boli to hlavne dobsincania, ktori strielali do dobsincanov. A napriek tomu, ze uz ani jeden z nich nezije, mena sa sepkaju len potajme. Potomkovia potichu oprasili zlato s prichodom "demokracie" a uzivaju si ho. Boli vrahovia, ktori sa nechali pochovat mimo Dobsinej, aby mali pokoj aspon po smrti. Myslim, ze tento tazky hriech ich musel velmi tazit cely zivot. Najma vtedy, ked sa prezradili napr. tou nausnicou, ktoru poznala babica ...
Kedy dozrie cas na to, aby sa tieto mena zverejnili?
Chcete podrobnosti o tejto bestialnej vrazde? Zaoberal som sa pomerne podrobne s tou smutnou udalostou. Viete, preco sa Pazurovi v podsatte nic nestalo? Viete, kto bol v onom transporte vojakov, ktori sa vracali s onej vojenskej prehliadky v Prahe? Kto sa onedlho po prichode demokracie radsej zastrelil, lebo sa bal, ze sa prevali pravda? Pazur bol len babika, ktora sa potrebovala ocistit z viny spolupracovnika SS.

Smutná spomienka! Ale práve preto si ju treba pripomínať, aby sa niečo také kruté už nemohlo opakovať.