DOBŠINÁ od Dobšinčana

O ceste zo Stratenej cez Skalnú bránu

XII. putovné  valné zhromaždenie Uhorskej kráľovskej prírodovednej spoločnosti.    

            Banská činnosť na Gemeri a spracovanie vyťažených surovín v miestnych, alebo vzdialenejších  podnikoch si vyžadovala aj ich prepravu. Ekonomika, priemysel a štátny obchod sú okrem iných činiteľov závislé aj na kvalite nástrojov dopravy a vyžadovali si dopravnú sieť. V počiatkoch len cesty, neskôr sa začali budovať aj železnice.

            Aj preprava nákladov z  Coburgovských železiarní v Stratenej, v tomto konkrétnom prípade surového železa na ďalšie spracovanie do podnikov na Horehroní, a do železiarní zase dovoz železných rúd a ostatných potrebných surovín, si vyžadovala štruktúru kvalitných dopravných ciest. Cesta zo Stratenej smerom na Dobšinskú ľadovú jaskyňu a Pusté pole vedie malebnou krajinou proti prúdu riečky Hnilec, miestami v úplne úzkej Stratenskej doline. Dnes už málokto vie, že cesta viedla na pozemkoch Coburgovcov, ktorý ju dali práve z  hore uvedených dôvodov vybudovať. Cesta tam zrejme bola aj predtým, plynulá preprava na osi (vozoch) vo väčšom objeme si však vyžadovala cestu upravenú, schodnú, bez prekážok. Tam, kde sa dolina natoľko zúžila, že sa Hnilec dotýkal na oboch svojich brehoch skalných brál, vyrazili cez skalný výčnelok tunel, dnes už fyzicky neexistujúcu Skalnú bránu, aby sa záprahy nemuseli brodiť v riečisku. Vozová cesta, v súčasnosti opatrená živičným povrchom, sa v doline kľukatí raz na pravej, raz na ľavej strane Hnilca. Pôvodná cesta premosťovala Hnilec 13 krát, z toho priamo v kaňone 8 krát, čo je aj v súčasnosti. V literatúre, alebo aj na niektorých internetových stránkach sa uvádza, že Skalnú bránu vyhodila do povetria 1. nemecká armáda či 2. sovietska armáda. Skutočnosť je však taká, že do povetria sa ju pokúsili  celkom zbytočne vyhodiť tu nemenovaní partizáni, čím ochudobnili región o ojedinelé technické dielo - unikátnu pamiatku vytvorenú banskou technikou, ktoré sa po toľkých rokoch už približovalo teoreticky k prírodnej pamiatke.

            S výstavbou cestnej siete začali ešte Koháryovci, dokončili ju Coburgovci v roku 1840. Na pamiatku ukončenia výstavby vytesali na najužšom, tiež umelo rozšírenom mieste cesty, do skaly nápis: Coburg Ferdinand 1840. Neskôr bolo toto miesto dodatočne rozšírené pre motorové vozidlá a nápis bol tak pravdepodobne zničený. Napriek tvrdeniu niektorých prameňov, že sa zachoval, nápis sa nepodarilo nájsť. Coburgova cesta patrí v Gemerskej župe do cestnej siete doliny Hrona a Hnilca s názvom Stratenská cesta a viedla v celej svojej dĺžke 90 km na majetkoch Coburgovcov. Pozostávala z troch úsekov a za ich používanie sa do roku 1885 vyberalo mýto. Potom, okrem trasy Pusté pole - železiareň Stratená, ktorú naďalej spravovali Coburgovci, prešla pod správu Gemerskej župy a tým bola oslobodená aj od mýta.

            Za výčnelkom Skalnej brány sa dodnes, akoby zázrakom, zachovala pamätná tabuľa, ktorú na bralo osadili na počesť Augusta Coburga, predsedu XII. putovného valného zhromaždenia Uhorskej kráľovskej prírodovednej spoločnosti. Zhromaždenie pod názvom Stretnutie lekárov a turistov sa konalo v dňoch 12. -17. augusta 1867 v Rimavskej Sobote, kde v priebehu 5 dní odznelo množstvo odborných prednášok. Po záverečnom dni v Rimavskej Sobote účastníci valného zhromaždenia navštívili v dňoch 18. 8. až 22. 8. 1867 viacero miest a prírodných zaujímavostí Gemera. Navštívili jaskyňu Baradla, Hajnáčku, Rožňavu, Dobšinú, Stratenský kaňon, Coburgovské železiarne, valcovňu plechov v Pohorelej a hrad Muráň. Profesor Lajos Arányi navrhol zhromaždeniu, aby na počesť návštevy jaskyne Baradla umiestnili vedľa vchodu jaskyne pamätnú tabuľu, na ktorú hneď aj prispel 6 zlatými forintmi. Schôdza tento návrh nadšene privítala a zároveň ho požiadala o jeho realizáciou. Nakoniec boli vyhotovené 3 tabule zo žuly – jedna je umiestnená na skalnom brale vchodu jaskyne Baradla v Aggteleku, druhá v Rimavskej Sobote a tretia pri Skalnej bráne v Stratenej. Vyhotovenie všetkých troch tabúľ, ako aj ich osadenie je rovnaké, evidentne boli vyrobené a inštalované tým istým majstrom kamenárom.

            Cez Skalnú bránu a Stratenský kaňon prechádzali účastníci 21.8.1867, v posledný exkurzný deň valného zhromaždenia. Niektorí potom cestovali cez Pohorelú do Muráňa, niektorí do Revúcej a stadiaľ späť do Rimavskej Soboty. Žiaľ, o Skalnej bráne, okrem prirovnania doliny k dolinám Švajčiarska, inej zmienky niet.

            Keď v roku 2006 začal kolektív autorov po vedením Ondreja Rozložníka pripravovať knižnú publikáciu o meste Dobšiná, prišla na pretras vtedy nečitateľná pamätná tabuľa pri Skalnej bráne. V dobovej literatúre nachádzame tri verzie textu na tabuli. Do knižnej publikácie Banské mesto Dobšiná sa dostala verzia podľa G. Eiseleho (1907), nakoľko tabuľa bola v takom stave, že sa text na nej nedal vôbec prečítať a tak fyzicky porovnať s textom Eiseleho. Táto skutočnosť dlho mrzela zostavovateľa knižnej publikácie O. Rozložníka, a preto asi po dvoch rokoch príprav sa podarilo všetko zosúladiť tak, že sme sa vybrali O. Rozložník, Karol Tomány a autor príspevku, tabuľu upraviť do takého stavu, aby sa dala aspoň prečítať. Stalo sa to 18. 8. 2010.

            Cestou k Skalnej bráne sme však najprv navštívili obecný úrad, kde nám starostka Stratenej Erika Oravcová požičala rebrík. Osadenú tabuľu sme najprv obrúsili vodným šmirgľom, aby sa aspoň čiastočne upravil a zrovnal jej zvetraný povrch. Po očistení povrchu a odstránení prachu po brúsení sme následne premaľovali písmená čiernou farbou. Rytie písmen už nie je rovnako hlboké, nakoľko povrch tabule nie je rovnomerne zvetraný. Niekde rytie chýba celkom, takže na tých miestach sme tvary písmen domaľovali. Po vyschnutí farby sme tabuľu ešte impregnovali Duvilaxom. Určite by sa to bolo robilo jednoduchšie a aj precíznejšie niekde na ležato na stole, čo však je technicky nemožné. Tabuľa je v skale upevnená na rohoch liatinovými klinmi a preto jej vybratie z miesta uloženia bez jej poškodenia, prípadne úplného zničenia neprichádza do úvahy amatérskymi pomôckami. Nakoniec to nie je ani potrebné. Účelom opravy bolo, aby sa dala prečítať. Nakoľko tabuľa je žulová (granitová), dala by sa aj vyleštiť do pôvodného stavu. K tomu by však bolo potrebné dopraviť na miesto elektrocentrálu, aby sa na brúsenie a leštenie mohlo použiť ručné elektrické náradie – vibračná brúska a vŕtačka s plsteným kotúčom. Niekto môže namietať, že v roku 1867 ešte také pomôcky nemali. Treba však brať do úvahy, že tabuľu vyrobili, a teda aj leštili na stole a určite nie za jeden deň. A stáť hodiny na rebríku nie je nič príjemné, a preto sme sa pri práci striedali všetci traja.

            Nápis na tabuli znie: Coburg Góthai Ágoston herczeg elnökünk, téged e sziklák dicsérnek! A magyar orvosok és természet vizsgálók emlékül. 1867. Aug. 21. Vo voľnom preklade je text nasledovný: Náš predseda, Gótske knieža August Coburg, teba tieto skalné bralá ospevujú! Na pamiatku maďarskí  lekári a prírodovedci (turisti), 21.august 1867. Text sa nezhoduje ani s textom, uvádzaným Eiselem, ani s informáciou, že na okrajoch tabule sa nachádzajú banícke symboly, po ktorých, aj keď tam možno boli, už nie sú žiadne stopy. Obrovský banícky symbol - prekrížené kladivá, však boli z oboch strán nad portálom Skalnej brány. Podľa dobových pohľadníc tieto insígnie mohli byť veľké asi 1 m. Presný dátum osadenia tabúl sa zatiaľ nepodarilo zistiť. Pravdepodobne to však bolo ešte v roku 1867, ale nie je vylúčené, že až v roku 1868.   

Po vybudovaní cestného tunela v roku 1972 je do doliny vjazd motorovými vozidlami zakázaný. Vtedy sa odstránili aj zvyšky brány. Výnimkou bol rok 1990, keď sa cestný tunel rekonštruoval a cesta bola vedená po pôvodnej ceste, cez kaňon. V súčasnosti sú na vozovke krížom umiestnené betónové zátarasy, napriek tomu, podľa stôp pneumatík v blate, to poniektorí vodiči nedodržiavajú. Pritom sú už niektoré drevené mosty, obnovené v roku 1990, zničené, a z jedného sa už polovica aj prepadla. Práca s tabuľou trvala niekoľko hodín. Za tú dobu na parkovisku pred tunelom zastavilo viacero motorizovaných výletníkov a vydali sa peši cez kaňon. Bolo aj také auto, ktoré pribrzdilo a chcelo odbočiť do kaňonu. Keď nás však uvideli, rýchlo pokračovali rovno ďalej. Za ten čas, ktorý sme tam  trávili opravou, sa odhadom premlelo cez kaňon okrem cyklistov asi 50 ľudí. Nie je to na počet áut na ceste veľa. Pointa však je niekde inde. Z prechádzajúcich turistov, starších, mladších, detí s rodičmi, sa okrem mladého páru cyklistov nikto sám od seba nepozdravil. Niektorí neodpovedali dokonca ani na náš pozdrav. Zdá sa, že elementárna slušnosť, ktorú sme sa naučili od našich rodičov a starých rodičov už vymiera. Nás učili, že keď stretneš v prírode človeka, je slušné sa pozdraviť. V súčasnosti, ako je vidieť, tento zvyk už pomaly vymiera. Keď dieťa šlo s rodičom, a ten sa oproti idúcemu pozdravil, alebo odzdravil, aj dieťa si tento návyk osvojilo a od neho sa to naučili aj jeho deti. Teraz sa však už tieto veci nemajú od koho učiť, keď 25-30 ročné mamičky a otcovia prejdú bez jediného „Búú“. A na nete sa o tom zrejme nepíše. Aj v turistickom krúžku, a dokonca v totalite, sa vždy prízvukovalo mladým turistom pozdraviť sa oproti idúcemu, alebo predbiehanému človeku. Vždy mladší skôr, aj keď sa to nie vždy podarilo v takom poradí. V poľských Tatrách bez „dzień dobry“, alebo toho ich typického „cześć!“ veru nikto neprejde vedľa vás. V našich horách domáci už na to zabúdajú. Svorne sme konštatovali, že keby niekto z nás niekde išiel a videl by niekoho niečo podobné robiť, určite by sme sa okrem pozdravu automaticky aj pristavili s otázkou, čo to robia a tak. Viacerí pozreli na nápis a hneď ho aj ohundrali: to je maďarsky. Výnimkou bol spomenutý mladý párik na bicykli. Tí sa pri nás pristavili, spýtali sa, čo je na tabuli a kto, kedy a z akej príležitosti ju osadil.

Pavol Horváth

Obr. príloha:

1. Tabuľa pred opravou. Foto: P. Horváth

2. Tabuľa po oprave. Foto: P. Horváth

3. O. Rozložník a na rebríku a K. Tomány. Foto: P. Horváth

4. Skalná brána na dobovej pohľadnici z kaňonu. Vľavo pam. tabuľa. Súkr.zbierka Š. Kesi   

5. Skalná brána na dobovej pohľadnici od Stratenej. Súk.zbierka Š. Kesi