DOBŠINÁ od Dobšinčana

Pod Hanishejom cez Stratenskú tiesňavu.

 (Bližšie o názve Hanishej viď vo fotoalbume : " Okolie Dobšinskej ľadovej jaskyne " na stránke) :   http://www.dobsina.estranky.sk/fotoalbum/okolie-dobsinskej-ladovej-jaskyne/okolie-dobsinskej-ladovej-jaskyne

      Asi tak po tridsiatich, alebo až štyridsiatich rokoch som sa spolu s manželkou vybral na výlet pod Hanishej ( v súčasnosti nazývaný Hanesová). Šli sme zo Stratenej a ako vidno na obrázku, pomedzi lopúchy sme vchádzali na vstupnú časť Stratenskej tiesňavy miestnymi nazývaná aj cesnina, alebo dobšinčanmi tesnina. A tak sme sa pobrali proti prúdu potôčika nevediac čo nás tam čaká. 

     Prvé čo ma prekvapilo, bolo že potôčik, ktorý cez tesninu preteká nebol krištáľovo číry ako obyčajne, ale mal taký mútny, mliečny nádych. Prečo tomu bolo tak, sa zmienim trocha neskôr. Začiatok mi pripomínal krajinu ako pred 40 rokmi. Chcem sa však  zmieniť o tesnine okolo rokov 1950, keď sa ňou prechádzalo úplným spodom a dokonca bola vykladaná drevom, pod ktorým tiekol potok. Asi to bolo kvôli ťažbe dreva, pretože tesninou bolo možné prejsť aj konským povozom. Neskôr drevo zmizlo, ale potok bol cez celú tesninu priechodný, po vykladaných kameňoch po boku tiesňavy.  V súčasnosti nás hneď na začiatku čakal rebrík  a tak vlastne prvú časť tiesňavy je nutné obchádzať nad, a takto človek prichádza o bezprostredný zážitok  a krásu samotnej tiesňavy. Je to škoda, pretože ten dotyk s prírodou nie je ten ako voľakedy býval. 

Napriek tomu pohľady do tiesňavy sú teda pre mňa troška netradičné a iným spôsobom zaujímavé ako vidno na obrázkoch. 

V tomto prípade sa jedná o prvú časť tiesňav, ktoré sú nasledované ďalšími podobnými úsekmi, ktorými sa prejdeme.   Aj keď od mojich detských čias les  poriadne narástol a dosiahol po úbočiach poriadnu výšku, stále mi to pripomínalo tiesňavu ako som ju poznal, ale žiaľ nie dlho, pretože pred nástupom do druhej časti tiesňav zrazu odbočoval chodník po modrej značke do výšav vrchu Hanisheja. Pamätal som si, že tu sme voľakedy odbočovali smerom na Stratenskú jaskyňu. Tak som zastavil manželku, ktorá išla vopred, nech sa vráti, že pôjdeme dole po potoku a že už máme len dve tretiny cesty pred sebou.      

Pred nami by mala byť vyvieračka, ale badal som že chodník začal byť čoraz  zanedbanejší, ba až sa strácal. V ceste čoraz častejšie boli popadané kmene stromov, ktoré bolo nutné prekračovať, či podliezať. 

Stratili sa pôvodné okolité lúčky a tiesňava začínala pôsobiť čoraz viac dojmom nedotknutej džungle. Miestami som okolie nespoznával, ale predsa sme došli ku vyvieračke. Cesta bola namáhavá, ale doslova peklo ešte  len nás čakalo. 

Už pri samotnej vyvieračke, ( mimochodom veľmi nepodarený záber lebo sa mi triasli ruky), bolo vidieť, že tu vlastne cesta končí, potiaľ ešte asi nejaký jaskyniar občas zájde, ale čo nasledovalo za vyvieračkou, neprajem prejsť nikomu a tadiaľ chodiť ani nedoporučujem. Až neskôr som sa dozvedel od miestnych, že v týchto častiach tiasňavy bola víchrica, ktorá pováľala množstvo stromov.     

Vrátiť sa späť? Prejsť zasa tú hroznú štreku, keď pod Hanishej  by to malo byť čo by kameňom dohodil. Aspoň tak som si to pamätal z mladosti. Chodník sa načisto stratil, tráva siahala po pás a absolútne nebolo vidno kde človek šliapne. Podliezali sme padnuté  stromy raz pod, raz nad a sily v našom veku ubúdali čoraz viac.

 V týchto miestach ako vidno na fotografii som bol bezradný. Pred nami spúšť a chodník v nedohľadne. Pôvodne cesta trvala zo Stratenej pod Hanishej zhruba tak niečo vyše pol hodinky a my sme boli už na ceste niečo viac ako dve hodiny. Takýmto polomom sme sa predierali zhruba asi 400 metrov, čo bolo fakt ako sa hovorí o držku a musel som siahnúť po lieku Nitroglycerín. Tak to už nemalo nič spoločné s príjemnou prechádzkou. Našťastie naše utrpenie sa pomaly a isto začalo zmierňovať, pretože polom stromov predsa len ubúdal a nakoniec sa začal črtať aj pôvodný chodník. Bol to najvyšší čas. Konečne sme dosiahli údolie pod HNISHEJOM!!!! 

     Otvorila sa dolina pod Hanishejom, taká ako som ju poznal s nádhernými lúkami a neodpustil som si oddýchnúť na tradičnom mieste pri skalke, kde sme vždy pred tým oddychovali  zo svojimi deťmi. Vo svojej mladosti s priateľmi, či nebohým bratom Rajmundom, častokrát s bráškom Peťom (kto vie či sa zastaví pri tom obrázku a zaspomína). Spomínal som na svojich rodičov a ďalších príbuzných s ktorými sme vždy na tomto mieste zastali.  

Trocha ma prekvapil samotný vrch Hanishej. Ako vidno na obrázku v pozadí vrchu ( kde ma cvakla moja manželka), je vlastne mohutný smerkový les. Pred mnohými, mnohými rokmi Hanishej  mal síce v popredí tiež ihličnatý porast, ale nad ním sa belostne týčili vapencové bralá, po ktorých nebolo  teraz ani pamiatky, lebo ich zakryl les.  Pri tomto rozmedzníku som sa vlastne dozvedel, že do Stratenej je to peši iba 50 minút po modrej značke, od ktorej značky som odradil svoju manželku.   Aj tak som bol však rozhodnutý, že cez tú džunglu by som sa do Stratenej nebol vrátil, keby som hneď mal ísť smerom ku Čiernej hore na Voniarky a tak do Stratenej.  Ešte snáď spomeniem, že v týchto miestach je viacero jaskýň, ale zmenou prostredia by som pravdepodobne do nich ani netrafil, ale bol som aj z predošlej cesty uťahaný, takže sme si iba užívali nádheru lúk pod Hanishejom.

Na začiatku som spomínal, že potôčik cez tiesňavu tiekol zmútený. Najprv som si myslel že na lúkach pod Hanishejom sa pasie dobytok. Od miestnych som sa dozvedel, že smerom na Boserpauchské mláky kde pramení spomínaný potôčik, boli navozené kmene stromov ako vidno na snímku a týmto sa pramenisko dosiaľ nevie z toho spamätať. Prichádzala zmena počasia ako vidno na predošlom zábere a preto bolo nutné pomýšlať na návrat ku vozidlu do Stratenej. Poučený predošlou kalamitnou džunglou som sa teda rozhodol vrátiť do Stratenej po modrej značke, kde som vlastne šiel po prvý raz v živote. Pred tým tam viedol slabší chodník, vedúci do Stratenskej jaskyne a spomínal som si na tento terén. Napriek tomu že sme vystúpili až takmer na samotný vrch Hanisheju, cesta bola príjemenejšia ako dole v tom pekelnom úseku, ale pravdu povediac, až na niektoré úseky to bola cesta pomerne nezáživná, šlo sa proste iba lesom ako vidno na snímku.   

Záverom snáď iba toľko, že je škoda do akého stavu sa dostala Stratenská tiesňava, pretože v minulosti keď bola priechodná úplne cez spodnú časť bola to atraktívna turistická cestička. Nechápem, ako sa mohlo stať, že chodník si našiel cestičku prakticky cez les. Napriek tomu sme sa fakt dostali za 50 minút do Stratenej , ale boli sme " ochudobnení" o nevšedný zážitok so zaválanej rokliny.   

Došli sme opätovne do prvej časti tiesňavy a nakoniec sa na nás aj usmialo slniečko. Napriek tomu, ako som už viackrát spomínal že to bola namáhavá túra pre vyše šesťdesiatnikov, bol som rád že som sa pod Hanishej po mnohých rokoch dostal a s láskou zaspomínal na  svoju mladosť, ako aj na nádherný kraj pod HANISHEJOM.

     Dňa 8.11.2009, keď som prezeral staré fotky, natrafil som na jednu práve zo Stratenskej tiesňavy, ale bolo to z mladosti ešte môjho otca.

Porovnajte tú istú časť, s predchádzajúcou fotografiou vyššie, teda prvej časti tiesňavy. Boli tam lávky po kraji a z časti vidieť aj brvná, ktorými bolo dno vydláždené nad ktorým volne tiekla voda. Na takéto pophľady pamätám ešte aj ja, len tie lávky už boli iba miestami.  Pre lepšie rozlíšenie priložím aj túto fotografiu do nižšie spomínaného albumu.

 V Košiciach 27.8.2009    Rudolf Pellionis

P.s. o niečo lepšie rozlíšenie fotografií je vo fotoalbume na stránkach : http://www.dobsina.estranky.sk/fotoalbum/okolie-dobsinskej-ladovej-jaskyne