DOBŠINÁ od Dobšinčana

Spomienky na Viliama Rozložníka

(1920 – 1959)

Viliam Rozložník je rodákom z Dobšinej. Tu chodil i do školy. V štúdiu  potom pokračoval v Leviciach, kde ho zastihla vojna a musel narukovať na front. Po vojne  pracoval ako banský kreslič a merač v Rimamuránskej spoločnosti, najskôr  v Spišskej Novej Vsi a neskôr v Rožňave.  Bol jednou z najzaujímavejších jaskyniarskych osobností. Podstatnou mierou prispel k rozvoju slovenského jaskyniarstva. Jeho predčasná smrť  spôsobila, že sa takmer úplne vytratil z povedomia laickej i odbornej speleologickej verejnosti.  Bol jedným z najuniverzálnejších jaskyniarov – prieskumníkov, a to nielen vo svojej dobe. Veď koľkí z jaskyniarov dokázali vypracovať novú metódu objavovania jaskýň (tzv. otvárku zdola, ako ju sám nazval), túto v praxi niekoľkokrát zrealizovať veľkým objavom, objavené jaskyne preskúmať, vrátane podplávania sifónov a ich odstránenia, následne na vysokej estetickej úrovni vytvoriť podrobné plány a fotodokumentáciu a navyše to všetko publikovať. Podarilo sa mu získať na prieskum potrebný materiál a zapáliť za svoje myšlienky aj dostatok spoľahlivých spolupracovníkov. Zúčastnil sa objavenia Gombaseckej jaskyne, Brzotínskej jaskyne a prieskumu priepastí Plešiveckej planiny, priepasti Zvonica, Vyvieračky Buzgó a iných. V mladom veku tragicky zahynul. Pochovaný je v Dobšinej.  O jeho osobnosti sa dnes môžeme dozvedieť z jeho diela, ktoré za svojho desaťročného jaskyniarskeho pôsobenia zanechal,  z korešpondencie, ktorá sa zachovala v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva a tiež zo spomienok jeho blízkych.  

Spomienka prvá, Alan, synovec

Hm... zaspomínať si na môjho strýka Viliama Rozložníka? Odišiel nám do večnosti, keď som bol ešte malý chlapec, a tak sa mi zachovali len útržky, ktoré len máločo napovedia. Ujo Vilo bol veľmi spoločenský človek, rád vtipkoval, bol samý smiech a žart. Zbožňoval som jeho návštevy, aj keď boli len zriedkavé, pretože musel svoj krátky čas, kedy si odskočil do Dobšinej, deliť medzi rodičov a dve sestry. Najradšej  mal svoju Evku – najmladšiu z nich, chýrečnú dobšinskú krásavicu!

Ako jaskyniar, rozprávajúci príbehy z jaskýň, bol pre mňa priam rozprávkovou bytosťou. Obdivoval som ho, že sa nebojí drakov, ktoré podľa rozprávok celkom iste prebývali v tých jaskyniach, ktoré skúmal. Pamätám sa, ako nám líčil prieskum v Brzotínskej jazernej jaskyni, kvôli ktorému si sám zostrojil potápačskú výstroj a v nejakom sifóne (vtedy som netušil, čo to je), mal akúsi nehodu, pri ktorej skoro prišiel o život... Pre mňa to bolo priam hororové rozprávanie, po ktorom som ani nemohol zaspať.

Veľmi jasne si spomínam, ako ujo Vilo došiel k nám v krásny zimný deň, keď sa čerstvo napadnutý prašan ligotal ako diamanty, a on, ako prízrak, zlyžoval lúku oproti nášmu domu. Pre chlapčeka, ktorý len skúšal prvé lyže, to bolo ako sen. Nie som si istý, či som sa čo len trochu svojim lyžovaním priblížil jeho kvalitám. Veď on bol jeden z prvých skialpinistov Československa! S batohom, v ktorom mal vždy okrem náhradného oblečenia a proviantu aj fotoaparát – svoju slávnu Zeisku, s lyžami cez plece, sa musel aj s kamarátmi vyteperiť na tatranské štíty a až potom ich zlyžovať. To už ale bolo niečo, po čom som ja nikdy nesiahol a ujo Vilo zostal len nedosiahnuteľným vzorom. Vzorom bol pre mňa aj v muzike: výborne hral na harmonike, klavíri, gitare... a bola ešte jedna disciplína, v ktorej som ho obdivoval: maliarstvo a grafika. Asi nevymenujem ďalšie disciplíny, v ktorých bol úžasný... život mi nedovolil dlho ho obdivovať.

Začiatkom februára 1959 prišiel k nám strýko so strašnou správou: uja Vila zastrelili nešťastnou náhodou pred Gombaseckou jaskyňou. Pamätám si jeho  zakrvavené hnedé manchestrové sako, ktoré v oblasti kľúčnej kosti prederavila strela z malorážkovej pištole. Bolo položené vo vani. Rýchlo ma hnali z kúpeľne mojej krstnej. Nebol to pohľad pre malé deti. Vtedy ma premohol bezmocný strach, naivné zúfalstvo sedemročného chlapca: stratil som svoj obrovský idol, moju pýchu, milovaného strýka. Ujo Vilo, človek, ktorý ako skialpinista s primitívnou výbavou, horolezec, náruživý jaskyniar riskoval život kvôli športu, zábave a bádaniu, človek, ktorý prežil vo vojne bombardovanie Brest-Litovska, Kijeva a ďalších miest,  sa stal obeťou neuveriteľne nezodpovedného konania vtedajšieho predsedu MNV v Rožňave „súdruha“ Mánika, ktorý usporiadal pre zahraničnú návštevu strelecké preteky so svojou malorážkovou pištoľou. Ujo Vilo tam bol pozvaný, ako jeden z objaviteľov jaskyne, aby sprevádzal delegáciu v ruskom jazyku (ovládal slovom, aj písmom nemčinu, maďarčinu aj ruštinu). Po prehliadke jaskyne išla pištoľ z ruky do ruky. Mladá študentka, na ktorú prišiel rad, sa obrátila na svoju priateľku a žartom sa zastrájala: zastrelím ťa, zastrelím ťa... Zrazu padol výstrel, guľka preletela ponad priateľkine plece  a preťala krčnú tepnu môjmu strýkovi. Okamžite ho naložili do pohotovostnej sanitky, no ledva naštartovali, Vilo posledný krát vydýchol. Šok a vnútorné krvácanie sa nedalo zastaviť. Pamätám sa na neuveriteľné množstvo ľudí, ktorí ho prišli odprevadiť na poslednej ceste. Toľko známych ľudí z rôznych krajín Európy do Dobšinej tak často nezavítalo. Myslím, že rodinu dodnes táto ťažká trauma ťaží a na uja Vila spomíname s bázňou a úzkosťou.

Súdruh Mánik nebol za túto nezodpovednosť nikdy odsúdený a potrestaný. Nenávisť voči nemu sa zmenila po dlhých rokoch na trpkosť a pocit krivdy.

Spomienka druhá, Ondrej, spolupracovník (krátené)

Vilo bol človek s veľkou charizmou a dobrým srdcom. Na tú dobu s veľkým rozhľadom. Osobnosť, ktorá svojím konaním a záujmami konala dobro. Mal som to šťastie spoznať ho a prežiť s ním skoro dva roky. Robili sme spolu na Geologicko-meračskom oddelení Železorudných baní v Rožňave. On ako merač a ja po škole ako praktikant a po roku geológ. I keď bol medzi nami pomerne veľký vekový rozdiel, ja som bol dvadsaťročný elév a on už bol zrelý úspešný muž, vzniklo medzi nami priateľstvo. Dodnes neviem, prečo si ma obľúbil. Nebol som pre neho vôbec rovnocenným partnerom. No po našich prvých pracovných kontaktoch, keď som mu pri meraní v bani robil figuranta, padol som mu do oka. Vzniklo medzi nami kamarátstvo, ktoré trvalo až do chvíle, keď osud rozhodol inak.

Ovplyvnila to tiež skutočnosť, že sme bývali na jednej slobodárni a prakticky i po práci sme boli spolu. Bol mi ako otec, ktorého som vo všetkom počúval a tiež vzorom. Chcel som byť taký, ako on. Bol človekom z mäsa a kostí. Mal svoje chyby a starosti, no predovšetkým bol dobrým človekom. Patril medzi ľudí, ktorí robia život znesiteľnejším. Človeka utvrdzujú v presvedčení, že kým sú na svete takí ľudia ako on, nie je na tom svete ešte najhoršie. Mal rád život a vedel ho aj žiť. Živo si ho viem predstaviť na jeho starej Jawe (mala ešte ručné prehadzovanie rýchlostí na benzínovej nádrži). Keď na ňu nasadol, vyzeral ako pilot. Kožená bunda, letecké okuliare a čiapka patrili k jeho štandardnej výbave. Keď niečo robil, robil to precízne a so zanietením. Dal do toho celé svoje srdce. Pamätám sa na jeho príručnú dielňu v slobodárni, kde prispôsoboval a opravoval potrebné pomôcky pre jaskyniarov, ktorých bol v tom čase nedostatok. Na jeho prerábanie kyslíkového prístroja, ktorý si obstaral z banskej záchrannej služby a prerobil na potápačský prístroj, ktorým sa skutočne potápal i v mori. Bol mužom činu. Nebola prekážka, s ktorou sa neskúsil aspoň popasovať. A keď cesta nebola schodná, hľadal iné riešenie.

Bol vynikajúcim banským meračom. Jeho precíznosť tu našla adekvátne uplatnenie. Na projekt napojenia centrálneho sýpu úseku Mier Alimak na Rožňavskú dedičnú štôlňu Štefan, ktorá bola predĺžená z úseku Rudná až pod úsek Mier, sa pamätám, akoby to bolo dnes. Projekt riešil prepravu ťažby z úseku Mier koľajovou dopravou v podzemí, kde by sa ruda z centrálneho sýpu banskými vozmi dopravovala priamo do rožňavskej úpravne. Bol to pre závod Rožňava kľúčový projekt. Z meračského hľadiska, ktoré bolo na celom projekte najdôležitejšie, to mal na starosti Vilo. Práca bola technicky náročná a vyžadovala si veľké nasadenie. Na Vilovi záležal celý úspech projektu. Keď s a spomínaný projekt vydaril a spojenie banských diel bolo presné na milimeter, Vilo od radosti takmer plakal. Tešil sa ako malý chlapec.  Nebol však na záverečnej slávnosti, robenej pri tejto príležitosti vedením závodu za účasti straníckych orgánov. Nespomínalo sa tam ani jeho meno ako nestraníka, aby neutrpela prestíž celej akcie. No treba povedať pravdu, že na ten „cirkus“ by nebol šiel, i keby ho boli pozvali.

 Do albumu si Vilo k tejto fotografii napísal:

Sme šťastní a spokojní – plní obdivu. Vôkol nás hlboké ticho...

Sedlo Závratčik, 2250 m, 19. III. 1950

Oddych  na  štíte – pocit priateľstva, spolupatričnosti a víťazstva - najpovznášajúcejšie to chvíle horolezca

SZ horou na Malý a Veľký Kežmarský. Túra č. 1290, 11.8.1950, 2544,2559 m „James“

 Príjemná povinnosť, Sp. Nová Ves, 1947 - 50

 Pod touto fotografiou v albume popis nie je. Zobrazuje však Vila Rozložníka s  vlastnoručne vyrobeným potápačským prístroj.

 Hrob na dobšinskom cintoríne

Spracovali: Alan Dolog a Eva Šmelková

Bližšie pozrite:

www.unesco.eu.sk/speleoklub/sub/01kap.pdf www.unesco.eu.sk/speleoklub/sub/08kap.pdf