Eduard Šmelko, príhovor a básne o Dobšinej
Milí čitatelia,
pred krátkym časom som Vás básňou Voňarky pozval na tejto webovej stránke pána Rudolfa Pellionisa do sveta poézie, ktorý v mojom prípade splýva so svetom čarokrásnej dobšinskej prírody. Tentoraz Vás potichu oslovujem knižočkou básní s názvom Tajuplné názvy vrchov a priľahlých dobšinských ulíc, ktorú vydalo mesto Dobšiná pri príležitosti IV. Svetového stretnutia Dobšinčanov a Turíčnych sviatkov 2015.
Nemalú zásluhu na vydaní tejto knižočky má pán Ján Slovák, primátor mesta Dobšiná, ktorý navyše dotvoril jej grafickú časť, za čo mu patrí moje poďakovanie. Oceňujem aj účasť samotného mesta Dobšiná, keďže bez jeho pomoci by táto knižočka nevznikla.
Predovšetkým chcem zdôrazniť, že bola to dobšinská príroda, ktorá mi viedla pero pri písaní básní a ktorá každého z nás podopiera v každodenných zápasoch s rôznymi problémami. Ona najlepšie nežne pohladí našu dušu a unavenému telu dodá silu. Vážme si ju preto a všemožne ju chráňme aj pre naše deti a vnukov.
Básne v tejto knižočke vznikali po dlhú dobu. Prvú báseň Doma v Kutku som napísal ešte 15. augusta 1971, poslednú Čuntava 10. januára 2015. Každú jednu som písal s láskou a s pokorou pred rodným krajom. Koľko z tej lásky a pokory na milované vrchy a staré dobšinské ulice sa mi podarilo dostať do jednotlivých básní, posúdi čitateľ. Predbežne so želaním príjemného čítania mu ponúkam básne Hadí vŕšok, Za Mosatrom a Zimná ulica.
Váš Eduard Šmelko
Hadí vŕšok
(Samuelovi Kleinovi)
Kdeže ste, baníci,
kdeže ste sfárali?
Za Hadím vŕškom
Dedičná volá,
ale vy všetci ste sfárali
len meter pod zem,
bez jedla z raňajšieho stola.
Dedičná už sa nededí.
Zo starej povesti nik nemá
ten zvláštny kameň plný čara.
A márna ľútosť
ani po zaklopaní
dvere nám neotvára...
-*-
Za Mosatrom
Tam niekde v Rudohorí navždy
zostalo po mne prázdno,
ktoré vypĺňam spomienkami.
Mnohému z toho celkom porozumiem
až na košickej železničnej stanici,
na ktorej náhodou sa stretnem s bratrancom.
Medzi stisnutím ruky a rozchodom
niekoľkými slovami
v rýchlosti vykolíkujeme
najkrajšími rokmi chránenú krajinu.
Ešte z nej ťažíme,
ešte žijeme, ešte stačíme,
nezabúdame na najbližších živých,
ani na tých, ktorí sú živí už len nami,
jeden z nich ešte stále v nás, v blízkych horách,
stráži bane za Maasörtrom,
zaháňa záškolákov ťažkým dychom,
iný zas prechodil za prácou celú Novú zem
a teraz jeho jediná noha
po celé dni je iba piatou nohou
kuchynskej stoličky,
očami mĺkvo
premieňa okenné sklo na slnečný deň domova,
ale čo z toho -
spomedzi cudzích čakajúcich ľudí
pre koho okrem nás dvoch
je to dôležité?
Zimná ulica
(JUDr.MichaloviNeubauerovi)
Viem takú ulicu
v krajine môjho detstva. Zimná.
Slniečko sa v nej nezohreje
ani len v lete.
Hladový múr ju dodnes podopiera.
A dávne smútky
v spustnutých záhradách
stále tam visia
zo starých jabloní
ako zlomené krídlo netopiera.
12.5.2015
