DOBŠINÁ od Dobšinčana

O jednom zaujímavom farárovi
Tento článok venujem Rudkovi  Pelionisovi ako liek na všetky nemoce, ktoré ho trápia!

Dlhá cesta k malému historickému objavu
   

      Od detstva sa veľmi rád zaoberám históriou. Vzrušujú ma, až fascinujú záhadné, neobjavené, tajomné udalosti, objekty, predmety. Začalo to  vo Vlčej doline, na smetisku „za Lackom“, kde dnes stojí „Filadelfiho dom“ - pred krytom CO, ktorý bol vybudovaný so stavbou vodnej elektrárne. Smetisko samo osebe je zbierka historických predmetov . Tam som našiel vojnový fotoaparát aj s mikrofilmom a hlavne útočný granát. Bolo pár rokov po vojne, takéto nálezy boli časté. To viete, že otec ma za objav „pochválil“! Ešte dnes pamätám, ako ma štípalo líce! No facka nepomohla! Prišli na rad staré bane. Prešiel som viaceré. Písal som tuto článok „Dety v starych banoch.“ Zasvätenci poznajú adrenalín, s akým 14 ročný chlapec najprv sám, neskôr s kamarátmi ohmatáva steny prastarých baní s krásnymi modrastými kvapľami...Vtedy som nedbal na nebezpečie, ktoré mi mohlo hroziť. Dnes to určite nikomu nedoporučujem! Je to mimoriadne nebezpečné.
     Neskôr, keď sme sa presťahovali do Rožňavy som sa chcel podobať svojmu tragicky zosnulému strýkovi Viliamovi Rozložníkovi,  jaskyniarovi európskeho významu. Chodil som po nesprístupnených jaskyniach. Zaujali ma hlavne také, v ktorých už bol vykonaný archeologický prieskum. S kamarátmi sme prehrabávali haldy hliny, po profesionálnych sondách. Ešte sa nám podarilo ponachádzať malé úlomky črepov staré 4 – 6 tisíc rokov. Bukovohorská kultúra. Jasný súvis s predmínojskou kultúrou na Kréte. Na to som prišiel až po jej návšteve. Verte mi, spadla mi sánka, keď som v národopisnom múzeu v Iraklione videl identické črepy rovnako staré, ako naše tzv. Bukovohorské. Rovnaká farba črepu, rovnaké ornamenty, technika...
    A tak plynul čas. Ako keď hodíš kameň do vody a robia sa na nej kruhy. Tak som poznával históriu Dobšinej, Rožňavy, Gemera. Gemer, či už časť Rudohoria ako zdroja kovov, alebo Slovenský kras bohatý na ubytovania vhodné jaskyne je neskutočne zaujímavý, rozmanitý a na historické udalosti bohatý,  nádherný kraj.
    

                  Autor článku, Alan  Dolog, pri nápise :  Prjechach silian ot morane   

     Život ale chcel, aby som sa na starobu odpútal od rodného kraja a odišiel dožiť život bližšie k mojim deťom, do kraja, ktorý nie je tak rozmanitý, ako rodný Gemer.  Po istom čase nastal u mňa hlad po hľadaní, pátraní, v nejakom Gemeru podobnom prostredí. Upútali ma Banská Štiavnica a Kremnica. Pri mojich viacerých návštevách som naďabil na zmienku o starých, vraj záhadných nápisoch na skalách povedľa prastarej cesty spájajúcej Kremnice a Banskú Bystricu. Asi pred dvoma rokmi som sa začal  týmto nápisom intenzívne venovať. Čím viac som o nich vedel, tým ma to viac vťahovalo do hĺbky tajomstva. Bolo to nesmierne vzrušujúce. Pri svojom pátraní to najprv vyzeralo tak, že tie tajomné nápisy niekto len tak narafičil v 19. storočí, aby dokázal, že Slovania tu boli skôr, ako sa oficiálne tvrdí. Mal to byť podvrh objaviteľa týchto rún (tak nazývame tento druh slovanského písma). Tieto rúny pútali pozornosť mnohých bádateľov. Niektorí mali záujem serióznejší a prispeli k  odhaleniam parciálnym tajomstiev.  Niektorí zaryte spochybňovali aj nos medzi očami. Veľkým prínosom bol sám objaviteľ nápisu, kremnický archivár p. Križko (r. 1862) a o 110 rokov neskôr p. Antonín Horák, moravský bádateľ. Títo dvaja rozlúštili väčšinu textov. K rozlúšteniu nápisov si zostavili postupne abecedu, porovnávaním známych rún venétskych, alpských, keltských, ale aj Futharku a kelstských rún.

Tajomný Velstúr s obetnou skalou

     Najznámejší text je z vrchu Velestúr, ktorý je vlastne správou o hroznej udalosti: „Prjechach Silian ot morane, zrumich Kremenitju, te Turv i vsje grada, to bje gode po turu dvjeste te osmdst“. V našej reči: Prišiel Silian od severu, zbúral Kremnicu a Turiec a všetky hradiská v priebehu roka po Turiciach roku dvestoosemdesiat. Nápis, ktorý okrem toho, že oznamuje onú udalosť má aj datovanie a v minulosti sa predpokladalo, že vznikol v tomto období. Na skalách je viacero nápisov, ktoré majú dokumentovať, že Slovania tu boli ako pôvodné obyvateľstvo. Jeden nápis ale ostal utajený pred verejnosťou. Ukázalo sa, že práve tento nápis je pre určenie pôvodu písma a jeho zhotoviteľa kľúčový. Po viacerých návštevách kremnických hôr som štúdiom a porovnávaním písiem mierne zdokonalil abecedu týchto rún a rozlúštil posledný nápis, ktorý je na skale nad Hornými Pršanmi. Rovnaké rúny, technika tesania...

Nápis znie:
„U nás kresťanov panuje slepota!“
Pod ním je t: Pils, faor.

U nás kresťanov panuje slepota

     T, ako titul, Pils ako meno a skratky farár, ordinár. Zistil som, že titul ordinár užívali biskupi, ale aj vysokoškolskí profesori v stredoveku. Hodnosťou boli rovnocenní. To, čo mi už na mieste udrelo do očí bola dvojbodka a výkričník na kameni. Tieto interpunkčné znamienka sa uviedli do používania v stredoveku. Celkom určite neboli v období rún ( cca do r. 300 n.l.) známe. Preto som už na mieste pochyboval o tom, že tieto rúny môžu mať 1700 rokov.
     Rozlúštením tohto nápisu nastal zlom v bádaní.  Vzrušenie rástlo. Osvietila ma spomienka na Dobšinského farára, ktorý bol v Dobšinej v čase, keď Dobšinú zruinovali Turci. Bol to farár Gašpar Pilsius, ktorý si písal meno podľa potreby v rôznych jazykoch.  Pils, Pilcz, Pilc, Pilsius, Pilsio, Kasparo Pilcio a pod. Vzrušene som zhŕňal poznatky o tomto zaujímavom farárovi a  jeho autorstvo kremnických rún bolo na svete. Napísal som 25 stranovú historickú prácu, ktorú som ponúkol najprv Matici slovenskej. Tá ma vypoklonkovala s tvrdením, že nech robím čo chcem, kremnické rúny majú viac, ako 2000 rokov. Moju prácu pán predseda Tkáč dodnes ignoruje ako pamflet. Prácu som ponúkol potom viacerým periodikám. Zatiaľ jediný časopis Život prejavil záujem. Navštívil ma  redaktor p. Budín, urobil so mnou rozhovor, ktorý aj s mojimi fotografiami zverejnil v čísle 3/2015. Tento rozhovor bol zverejnený aj v internetovej verzii Života. Stal sa najčítanejším článkom tohto týždňa, zaznamenal viac, ako 25 000 kliknutí. Napriek tomu bol z netu stiahnutý. Môžeme len špekulovať, ktorá sila, ktorá inštitúcia sa o to pričinila. Článok mal totiž názov: „Odkaz zbabelého farára.“ Moja kompletná práca stále čaká na zverejnenie v nejakom serióznejšom periodiku. Našťastie mesto Kremnica túto prácu je ochotné prijať s vážnosťou. Pretože zasvietila do zahmlenej histórie kremnických rún.  Kremničania azda konečne uznajú aj tieto nápisy za historickú pozoruhodnosť. Pretože oni dodnes nemajú štatút historickej pozoruhodnosti. Nie sú spomenuté ani v turistických zaujímavostiach. Hlavný záver pre Kremnicu je ale ešte jeden. Autor odniekiaľ musel vedieť, že Siliani, veľký slovanský kmeň patriaci do spoločenstva, ktorému hovoríme Vandali, práve v tom čase prechádzali cez toto územie. Ich pochod a drancovanie smerom na juh totiž zastavili až Rimania r. 282 v Transylvánii na rieke Mureš. A toto je naozaj údaj potvrdzujúci, že Kremnica má najmenej 1700 ročnú minulosť. Samozrejme, že tým pádom je povedané aj to, že Kremnica nebola vo vzduchoprázdne a slovanský živel naše územie skutočne obýval dávno pred tým, než uvádza oficiálna historiografia (príchod Slovanov totiž ešte stále datuje do 5 – 6. Storočia n.l.).
Čo teda majú spoločné kremnické runy s Dobšinou?
Životopis Gašpara Pilsa
     Narodil sa v evanjelickej rodine na Spiši v Spišskom Podhradí (vtedy sa volalo Kirchdrauf)  r. 1526. Sú pramene, ktoré udávajú rok narodenia 1522. Materinskou rečou mu bola síce spišská nemčina – mantáčtina, ale medzi deťmi sa naučil po slovensky. Študoval v Košiciach, a v Prešove. Po štúdiách nie je zdokumentovaných cca 24 rokov života. Potom pracoval ako učiteľ od r.1570 v Humennom, od r. 1573 v  Košiciach. Univerzitu ukončil v nemeckom Wittenbergu až ako 50 ročný (1574 – 1576). Reformátorské myšlienky Martina Luthera ešte silno rezonovali na tejto univerzite, kde prednášal. Pils bol na týchto štúdiách známy ako zúrivý odporca Flacionárov. Inými slovami: bol rodený revolucionár a chcel meniť svet.  Vie sa, že napr.  s Bardejovskými teológmi viedol spory o správnosti maľovania „Večere pánovej“ a proti učeniu M. Luthera vzniesol verejne 79 argumentov, ktorými chcel reformovať jeho učenie.  Po štúdiách sa vrátil  do Uhorska, bol vysvätený za kňaza v poľskom Briegu (Brzeg) a pôsobil ako dvorný kňaz hornouhorského hlavného kapitána Jána Ruebera pochádzajúceho z Nemecka. Zároveň bol tam aj učiteľom do r. 1579, kedy sa stal farárom vo Veľkom Šariši. Nevydržal ani tam ovšem dlho, odišiel do Blatného Potoka (Sarospatak), kde sa stal vysokoškolským profesorom na evanjelickom kollégiu. Totiž gymnázium, ktoré dal r. 1531 založiť Peter Perényi, zemepán, ktorý podporoval myšlienky reformátorstva, luteránstva. r. 1550 dostalo štatút internátneho kolégia, čiže univerzity. Profesori tejto vysokej školy sa titulovali ako „ordinári“. Tento titul používal teda aj Gašpar Pils. Vyučovali sa tu hlavne tieto predmety: rétorika, dialektika, teológia, filozofia, latinčina, gréčtina a hebrejčina. Škola mala vysokú, európsku úroveň a hlavne bola známa tým, že produkovala nezvyčajne slobodných, vedychtivých ľudí. Veď sám Gašpar Pilc sa preslávil až kategorickým reformátorstvom. Bol známy tvrdým odporom voči výzdobám kostolov v Kežmarku spolu so Šebastiánom Lamom.  Bol sympatizantom Kalvinizmu, čiže patril medzi tzv. kryptokalvinistov. Bol veľmi vzdelaný aj v jazykoch. Ovládal slovom, aj písmom nemčinu, slovenčinu, maďarčinu, latinčinu a gréčtinu. Bol veľmi agilný. Chodil na rôzne schôdze a evanjelické synody, ktoré sa konali pomerne často aj v Kremnici, pretože práve vtedy tam prebiehali ťažké zápasy o reformáciu. Konkrétne tam sa konali tieto synody r. 1536, 1558, 1569, 1577 a 1580. Výsledok bol, že Kremnica sa stala mestom evanjelikov. Za týmto výsledkom je nutné vidieť veľmi zapálených reformátorov, akým bol aj Gašpar Pilzius. Boli tu  2 cirkevné zbory, väčší nemecký s dvomi a menší slovenský s jedným kňazom. Okrem toho boli zriadené aj evanjelické školy. Prvým učiteľom evanjelickej školy bol Pavel Scheider, ktorý sa neskôr stal notárom. Bola tu aj škola vyššieho stupňa tzv. latinská.
     Mal 58 rokov, keď sa oženil (znovu?). So svojou manželkou sa nasťahoval do Dobšinej, kde prevzal ev. farnosť po rodenom kremničanovi Andreasovi Fischerovi (1529-1584), ktorý bol navonok evanjelikom, ale patril k tzv. anababtistom, novokrstencom. Prví anababtisti sa vyformovali vo Wittenbergu r. 1521. Prenikli postupne aj na Slovensko. Žili v spoločných dvoroch ako jednotná komunita, preto ich obviňovali z nezriadeného manželského života. Živili sa svojpomocne rôznymi remeslami. Odmietali akúkoľvek svetskú, či cirkevnú poslušnosť. Ježiš bol pre nich len učiteľom mravnosti, nie nadpozemskou osobou. Práve ich najznámejším predstaviteľom bol Andreas Fischer. Ten pôsobil r. 1529 v Kremnici, potom v Levoči, Spišskej Novej Vsi, Švedlári a v Dobšinej. Nakoniec ho v Smolníku zajal vojenský veliteľ Horného Uhorska Katzianer. Podarilo sa mu ale ujsť na Moravu. No vrátil sa znovu,  na Gemer do Dobšinej, kde ho ale gemerský župan František Bebek (tiež dobrý intrigán a zradca!) nechal zlapať a na jar r. 1540  zhodiť zo skaly ako kacíra z hradu Krásna Hôrka. Stal sa takto mučeníkom. Gašpar Pils teda prišiel po ňom po dlhšej prestávke, kedy Dobšiná nemá zdokumentovaného kňaza, ako druhý (tretí?) farár v poradí. No 14.10. 1584 večer vtrhli do Dobšinej Turci, mesto vypálili, starých povraždili a do zajatia vo Fiľakove odvliekli 350 mladých ľudí. Medzi nimi aj jeho manželku, ktorá v čase prepadu mala pôrodné bolesti. Na ceste do Fiľakova umrela. Farár Pils totiž vidiac blížiace sa nebezpečenstvo zanechal svoju manželku v pôrodných bolestiach a stihol zadným vchodom z fary ujsť do neďalekého lesíka. Odvtedy sa ten lesík na Pišli volá farárov. Za to si vyslúžil povesť zbabelca a z Dobšinej navždy odišiel. Stal sa farárom v Kecerovských Pekľanoch (1585) , ale už r. 1586 bol znovu kazateľom v Kežmarku. O rok neskôr sa vrátil do Sarospataku, kde sa stal rektorom tejto univerzity. Ale od r. 1602 do smrti r. 1606 pôsobil ako ev. farár v Markušovciach. Dožil sa 80 rokov. Na tú dobu to bol veľmi úctihodný a ojedinelý vek. Turecký prepad Pilc opísal vo svojej knihe „Brevis narratio devastationis dirreptionis Oppidi Topscha per Turcas factae, Anno 1584. Do nemčiny z latinského rukopisu preložené a vytlačené v Košiciach r. 1795. V tomto malom dielku ovšem podáva najmä filozofické stanovisko a dôvodí, prečo k tragédii došlo. Vyhol sa podrobnostiam o odvlečení jeho manželky. Práve tam na str. 29 ale spomenul termín „slepota kresťanov“. Pršany: „U nás kresťanov panuje slepota !“..
     Gašpar Pilsius bol farárom, profesorom (ordinárom), ba dokonca rektorom  v Sárospataku. Písal náboženské spisy, piesne, príležitostné básne. Bol oduševneným bojovníkom za reformáciu cirkví, najmä evanjelickej. Doslova nepokojná duša, ktorá nikde nevydržala dlho pre jeho názory. Jeho brat Ján bol vraj tiež ev. farárom.
     Chcel byť veľmi dôsledným reformátorom evanjelickej cirkvi, no jeho diela boli na synodách 1589, 1593 v Prešove, 1595 v Spišskej Novej Vsi a r. 1597 v Levoči odsúdené ako kacírske. Je známe, že Pils napísal svoj podrobný životopis, no predpokladá sa, že práve kvôli udalosti v Dobšinej ho pred smrťou  zničil. Záhadným pre nás ostáva jeho život od štúdií po rok 44 veku. Obdobie cca 24 rokov, ktoré v jeho známom životopise nie je zdokumentované (Ráth). Pravdepodobne to bolo obdobie, kedy pôsobil ako mnohí jeho rovesníci ako učiteľ v bohatých rodinách.  Striedanie farárov z Kremnice do Dobšinej poukazuje styk medzi týmito banskými mestami s podobným obyvateľstvom. Najkratšia cesta medzi týmito mestami, ale aj do rodného Spiša viedla cez Kremnické vrchy, do Banskej Bystrice, Horehroním na východ.  Tento človek bol kapacitou reformácie európskeho významu a je teda vysoko pravdepodobné, že sa zúčastňoval minimálne evanjelických synod v Kremnici.

Dovetok k tomuto článku. Alebo post scriptum.

     Vážim si kompliment, ktorý mi urobil jeden z najlepších historikov Slovenska pán PhDr. Rudolf Irša, ktorý sa vyjadril, že moja práca je to najlepšie, čo z pôvodných prác o histórii  Slovenska čítal r. 2014. Dodal, že za omnoho slabšie práce sa dnes udeľuje doktorát z histórie.

     Okrem toho mám súhlas od evanjelického kňaza v Dobšinej p. Radovana Gdovina, aby som zverejnil jeho vyjadrenie sa k mojej práci. Poslal som mu ju, pretože životopis Gašpara Pilsa sa týka aj Dobšinej, bol to jeden z jeho predchodcov.

     Vážený pán Dolog.
Je to obdivuhodné, do akého výskumu ste sa pustil. Priznám sa, že osobne som nič podobné, resp. nijakú podobnú štúdiu v tomto smere nečítal. Iste Vás to stálo veľa úsilia, energie a času. Téma, ktorej sa venujete by bola hodná prinajmenšom dizertačnej práce, ak nie viac. Dotýkate sa, vychádzajúc z faktov a zdravej logiky, úplne nových tém a poznatkov, o ktorých nás nikto neučil. Kto vie prečo? Bol v tom azda úmysel?
Je naozaj smutné, že história ako aj vzťah ku nej nie je práve silnou stránkou nášho národa. Je to na našu veľkú smolu. Možno to niekomu tak vyhovovalo, aby sa v Európe presadzovalo iba germánstvo alebo iné kultúry, zatiaľ čo Slovanstvo vždy akoby bolo podceňované. Pritom to všetko môže byť aj ináč.
ďakujem teda ešte raz za možnosť si prečítať Vašu prácu. Budem sa snažiť do tých oblastí aj niekedy dostať. V Kremnici som ešte ani nebol v živote. Takže možno je to dobrý tip minimálne na výlet na tieto miesta.
Ostávam s úctou. Pokiaľ by ste boli niekedy v Dobšinej, určite rád sa s Vami stretnem aj osobne, pokiaľ budete mať záujem.
S pozdravom Rado Gdovin

Nuž príjemné čítanie od inteligentného človeka. Dobšiná má opäť múdreho farára !
   

  Možno ste zachytili v médiách správu, že som bol mojim priateľom p.  Jozefom Banášom poctený pozvaním na krst jeho novej knihy Velestúr, pri písaní ktorej som mu niečo málo poradil a som autorom fotografie, z ktorej urobili obálku tejto knižky. To všetko samozrejme vďaka tomu, že som sa tejto téme intenzívne venoval. Spolupráca s týmto, dnes najúspešnejším slovenským spisovateľom, bola pre mňa veľmi príjemným zážitkom. Bolo mi cťou, Jožko, ďakujem! Video z krstu románu Velestúr tu: https://www.youtube.com/watch?v=zs4tmSybI9Q&feature=youtu.be

                                       Z krstu knihy Velstúr

Krst prachom z Velstúra. Uprostred autor článku Alan Dolog

Literatúra a diela:

Literárny miestopis okolia Košíc, regionálna bibliografia, Elena Kolivošková, Verejná knižnica Jána Bocatia Košice 2001
Epinikion Praeceli Cum Turcis Commisi, Et Victoriae incruentae militorum Sedröensium, 9.7.1578, Pilc Gaspar, Bardejov
Himni tres, Pilc Gaspar, 1598, Viszoly
Merkzeichen, daten ein Schäflein Christi zu erkennen sei, Pilsius Gaspar
www.ecav.sk
Brevis narratio devastationis dirreptionis Oppidi Topscha per Turcas factae, Anno 1584. Krátke rozprávanie o spustošení mesta Dobšiná fiľakovskými Turkami dňa 14.10.1584 (vyšlo v 3 jazykoch) Z nemčiny do maďarčiny preložil Samuel Klein. Z maďarského prekladu Torok betorése Dobsinára (vydané r. 1903 „Sajó vidék“ v Rožňave) prekladu do slovenčiny preložila Mária Macková a za spolupráce viacerích autorov vydala tlačiareň Roven s.r.o. Rožňava r. 2013 ako „Vpád Turkov do Dobšinej 14. Októbra 1584“.
Zaujímavou stranou tejto útlej knižočky je str. 29, kde sa cituje Gašpar Pils. Hovorí o slepote kresťanov a chodníku hlúposti. Naráža na nesúdržnosť, chamtivosť a hlúposť ľudí, ktorá vlastne spôsobila aj túto tragédiu v Dobšinej. O slepote kresťanov čítame aj na skale nad Hornými Pršanmi .Zrejme túto vetu používal pán farár často .
Assertio regularium, Zerbst 1589, Pilsius Gaspar - spis bol namierený proti ortodoxným luteránom Gregorovi Stanšičovi a Severínovi Škultétymu.
György Ráth, Pilcz Gáspár és ellenfelei : Adalék a hazai kryptokálvinizmus hitvitázó irodalmához, Budapest, 1893, http://www.worldcat.org/title/pilcz-gaspar-es-ellenfelei-adalek-a-hazai-kryptokalvinizmus-hitvitazo-irodalmahoz/oclc/254306059 

http://epa.oszk.hu/00000/00021/00084/pdf/028-085.pdf od Ráth Gyorgy
Ivan Šomjan, Velestúr, www.tajnedejiny.sk
Belo Polla, Archeológia na Slovensku  minulosti (1986)

Alan Dolog, v Lehote 7.2.2015