DOBŠINÁ od Dobšinčana

Výhrady mám len k záveru - nesúhlasím s tým, že to boli dva roky strateného času. Ja neľutujem, že som to absolvoval, v rokoch 1986 až 88 v tankovom útvare 8005 Holýšov, vrátane divízneho cvičenia na Doupově cez legendárnu pekelnú zimu v januári 1987. Spoznal som tam nových kamarátov a s niektorými sme v kontakte dodnes. Dokonca aj s jedným z mojich vtedajších veliteľov :-) Ďalší celkom dobrý dôvod pre ZVS je ten, že armádu môže naša krajina jedného pekného dňa potrebovať a vtedy sa celkom hodí, keď aspoň časť mužov bude vedieť, čo má robiť. Vzdať sa bez boja sa nám totiž ešte nikdy neosvedčilo, ani v rokoch 1938 a 1968. A keďže teraz ZVS nemáme, kto by zasiahol v prípade potreby? Feťáci? Študenti humanitných odborov? Alebo rozrušení chlapci, ktorí sa ešte nerozhodli, či náhodou nie sú ženy, alebo iné z 62 pohlaví?
Čo bol ale určite nezmysel a dodnes mi je záhadou, prečo to bolo takto vymyslené je fakt, že na vojnu vtedy brali úplne všetko, čo malo párny počet končatín a vedelo sa podpísať. Mnohí chalani boli pre celú našu armádu nulovým prínosom a v čase bojov by boli jedine príťažou. Nechápem, načo bolo dobré odvádzať ľudí, ktorí k tomu nemali absolútne nijaký vzťah, zo zbraní, výcviku a techniky mali panickú hrôzu a ZVS sa len zúfalo snažili "nejako prežiť". Načo bolo dobré ťahať do armády teliatka, ktoré sme počas previerok museli odpratať na ošetrovňu (akože "chorí"), aby ich náhodou nezbadal nejaký generál a neporazilo ho? Ďalšia mne nepochopiteľná skutočnosť bola, prečo sa ZÁSADNE nevyužívali znalosti z civilu. Kuchári robili mechanikov, sústružníci vodičov a hocikto kuchárov. Ale možno na to mali nejaký zvláštny prideľovací kľúč, lebo napr. suverénne najlepší radista, akého som na vojne spoznal, bol v civile zootechnik :-D
Áno, prvý rok bola buzerácia, a niektorých pánov mazákov by som rád stretol ešte aj dnes. Ale stačilo sa nezľaknúť... :-) Nikto normálny sa predsa nenechá buzerovať cez nejakú mieru len preto, že je na vojne, nie?
Pozdravujem z Bratislavy!

Doupov poznam dobre,2x som tam bol na diviznom cviceni najhorsie to bolo cez zimu,hrozny mraz celodenny,namraza vsade naokolo,ranne startovanie ot-64 dost mizerne,spali sme sice v zruboch ale vecsinu noci som len prebdel,niektory kamarati z roty veru mali aj omrzliny,a predcasne skoncili vycvik,bolo to tam dost drsne ale vydrzali sme,aj napriek nepohode pocasia.
tejto mladej generacii by sa tiez zisiel niaky riadny vycvik,lebo su moc pohodlny a lenivy,v tom Tachove to veru 1.rok bola pakarna a hlavne mazacka vojna,mal som 3 starych takze som fungoval od rana do vecera.dost na tie casy spominam ,mozno ze by som sa siel raz podivat na tie miesta kde som prezil vojencinu,doupov cez zimu bol drsny ale tie spomienky nato vsetko ma doteraz pri srdci hreju,dokonca raz sme sa tam stretli s Rusakmi ich TP.vtedy sme vymenili niake konzervy a jablcka za ich cerkassy,lebo sme uz nemali fajcivo,nikdy nezabudnem na tuhu chut toho tabaku,ked sme si vtedy zapalili tie ich cigarety...Dalo by sa o zazitkoch strasne vela pisat,clovek co tam prezil dobre aj zle to mu ostane v srdci navzdy.

Ahoj Rudo,
ja som bol v rokoch 1972-73 v Budejoviciach a v Třeboni, obdivujem Ťa kolľko detailov si z tých čias pamätáš, mne to už z hlavy vyšumelo,
pozdravujem, karol

Tak som sa dobre pobavil Janko na Tvojom komentáriku. Ten záver, som podobné zažil, ale boli sme v Plzni v divadle a miesto opery sme šli radšej na pivo. Vtedy som urobil životný rekord pív, nuž to tak aj dopadlo. Takže Ty si bol jeden ročník po mne a už nejako si mne vypadol z pamäti. Aj tak pozdravuje Rudo.

Tak ako som Ti písal v e-maili, po prečítaní Tvojich spomienok na vojenčinu v Stříbre a službu u 3. práporu u pplk. Husára som zažil aj ja. Ja som však v auguste 1968 bol ako inštruktor v poddôstojníckej škole VÚ 8008 Plzeň. Tu som zažil zaujímajú situáciu. 1. 8. som odiešiel na dovolenku do Rožňavy. Po spočítaní opúšťakov za vzornú čatu, družstvo som mal byť doma do 15.8.. Keďže som mal slúžiť do konca septembra chcel som to využiť a ostal som doma na maródke. Nástup k útvaru som mal 21.8.. Po zobudení ráno 21.8. som zistil, že sa po Rožňane pohybujú nejaké čudné vojenské motorové vozidlá. I napriek tomu som išiel na železničnú stanicu z ktorej som bol omylom vrátený na vojenskú správu. Tu som dostal potvrdenie o mojom zadržaní. K útvaru som sa vracal večerným rýchlikom. Dostal som sa iba na železničnú stanicu Praha Libeň. Všetko v Prahe bolo obsadené spojeneckými vojskami. Od jedinej neobsadenej vojenskej správy Praha IX som dostal potvrdenie, že návrat k posádke je nemožný a stanovili návrat dva dni po vyjasnení situácie. Podľa toho som mohol ostať doma až do novembra 1989. Nakoľko som ale chcel odísť do civilu 15. septembra som sa vrátil k útvaru, kde sa už moji kolegovia balili a vracali sa k svojim materským útvarom. Ja som sa tiež zbalil a v Stříbre som vydržal do odchodu do civilu. Takúto spomienku na vojenčinu mám ja.
Toto bol môj posledný zážitok na vojenčine. Prvý som zažil, keď sme sa vracali po 14 dňoch na vojenčine pred prísahou, zo spoločnej vychádzky so Stanom Rumanom, iste ho poznáš, a pán kpt. Púta ako deveťák nás všetkých posadil do basy, lebo namiesto do kina sme išli na pivo.

ja som sluzil v Plzni v r. 1973-74 ako absolvent vojenskej katedry pri Vysokej skole ekonomickej a s odstupom rokov spominam uz iba na pekne chvile, tam stravene, v tom zahrnuty i Doupov. zazil som tam tiez pekla, najma v zime, kedy sme museli spat v stane a holili sa v caji s rumovou aromou....ale priroda tam bola nadherna a rad by som sa tam este raz v zivote chcel ist pozriet....my sme sa vzdy zdrzovali v Lochotine, to bola nasa zakladna a odtial nas vlacili na ine miesta....nuz mohol by som aj ja vselico popisat, lenze, koho by to uz dnes len zaujimalo ?

Tento priestor poznám, chodili sme tam na ostré streľby s tanku T34. Slúžil som vo VU 1745 Bor u Tachova v rokoch 1958- 1960. Ja teraz bývam v kraji Banska Bystrica okres Krupina.

Evka, škoda obrázkov, ale tak som tam pripojil jeden, keď som bol na dovolenke doma v Dobšinej asi v roku 1967, kde som odfotený zo svoju mamkou na našej záhrade na Novej ulici v Dobšinej.

No ale tento článok nemôže zostať bez fotečky v uniforme. Všakže to chceme vidieť dievčatá?!