Choď na obsah Choď na menu
 


Spomienky na Viliama Rozložníka

(1920 – 1959)

Viliam Rozložník je rodákom z Dobšinej. Tu chodil i do školy. V štúdiu  potom pokračoval v Leviciach, kde ho zastihla vojna a musel narukovať na front. Po vojne  pracoval ako banský kreslič a merač v Rimamuránskej spoločnosti, najskôr  v Spišskej Novej Vsi a neskôr v Rožňave.  Bol jednou z najzaujímavejších jaskyniarskych osobností. Podstatnou mierou prispel k rozvoju slovenského jaskyniarstva. Jeho predčasná smrť  spôsobila, že sa takmer úplne vytratil z povedomia laickej i odbornej speleologickej verejnosti.  Bol jedným z najuniverzálnejších jaskyniarov – prieskumníkov, a to nielen vo svojej dobe. Veď koľkí z jaskyniarov dokázali vypracovať novú metódu objavovania jaskýň (tzv. otvárku zdola, ako ju sám nazval), túto v praxi niekoľkokrát zrealizovať veľkým objavom, objavené jaskyne preskúmať, vrátane podplávania sifónov a ich odstránenia, následne na vysokej estetickej úrovni vytvoriť podrobné plány a fotodokumentáciu a navyše to všetko publikovať. Podarilo sa mu získať na prieskum potrebný materiál a zapáliť za svoje myšlienky aj dostatok spoľahlivých spolupracovníkov. Zúčastnil sa objavenia Gombaseckej jaskyne, Brzotínskej jaskyne a prieskumu priepastí Plešiveckej planiny, priepasti Zvonica, Vyvieračky Buzgó a iných. V mladom veku tragicky zahynul. Pochovaný je v Dobšinej.  O jeho osobnosti sa dnes môžeme dozvedieť z jeho diela, ktoré za svojho desaťročného jaskyniarskeho pôsobenia zanechal,  z korešpondencie, ktorá sa zachovala v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva a tiež zo spomienok jeho blízkych.  

 

Spomienka prvá, Alan, synovec

Hm... zaspomínať si na môjho strýka Viliama Rozložníka? Odišiel nám do večnosti, keď som bol ešte malý chlapec, a tak sa mi zachovali len útržky, ktoré len máločo napovedia. Ujo Vilo bol veľmi spoločenský človek, rád vtipkoval, bol samý smiech a žart. Zbožňoval som jeho návštevy, aj keď boli len zriedkavé, pretože musel svoj krátky čas, kedy si odskočil do Dobšinej, deliť medzi rodičov a dve sestry. Najradšej  mal svoju Evku – najmladšiu z nich, chýrečnú dobšinskú krásavicu!

Ako jaskyniar, rozprávajúci príbehy z jaskýň, bol pre mňa priam rozprávkovou bytosťou. Obdivoval som ho, že sa nebojí drakov, ktoré podľa rozprávok celkom iste prebývali v tých jaskyniach, ktoré skúmal. Pamätám sa, ako nám líčil prieskum v Brzotínskej jazernej jaskyni, kvôli ktorému si sám zostrojil potápačskú výstroj a v nejakom sifóne (vtedy som netušil, čo to je), mal akúsi nehodu, pri ktorej skoro prišiel o život... Pre mňa to bolo priam hororové rozprávanie, po ktorom som ani nemohol zaspať.

Veľmi jasne si spomínam, ako ujo Vilo došiel k nám v krásny zimný deň, keď sa čerstvo napadnutý prašan ligotal ako diamanty, a on, ako prízrak, zlyžoval lúku oproti nášmu domu. Pre chlapčeka, ktorý len skúšal prvé lyže, to bolo ako sen. Nie som si istý, či som sa čo len trochu svojim lyžovaním priblížil jeho kvalitám. Veď on bol jeden z prvých skialpinistov Československa! S batohom, v ktorom mal vždy okrem náhradného oblečenia a proviantu aj fotoaparát – svoju slávnu Zeisku, s lyžami cez plece, sa musel aj s kamarátmi vyteperiť na tatranské štíty a až potom ich zlyžovať. To už ale bolo niečo, po čom som ja nikdy nesiahol a ujo Vilo zostal len nedosiahnuteľným vzorom. Vzorom bol pre mňa aj v muzike: výborne hral na harmonike, klavíri, gitare... a bola ešte jedna disciplína, v ktorej som ho obdivoval: maliarstvo a grafika. Asi nevymenujem ďalšie disciplíny, v ktorých bol úžasný... život mi nedovolil dlho ho obdivovať.

Začiatkom februára 1959 prišiel k nám strýko so strašnou správou: uja Vila zastrelili nešťastnou náhodou pred Gombaseckou jaskyňou. Pamätám si jeho  zakrvavené hnedé manchestrové sako, ktoré v oblasti kľúčnej kosti prederavila strela z malorážkovej pištole. Bolo položené vo vani. Rýchlo ma hnali z kúpeľne mojej krstnej. Nebol to pohľad pre malé deti. Vtedy ma premohol bezmocný strach, naivné zúfalstvo sedemročného chlapca: stratil som svoj obrovský idol, moju pýchu, milovaného strýka. Ujo Vilo, človek, ktorý ako skialpinista s primitívnou výbavou, horolezec, náruživý jaskyniar riskoval život kvôli športu, zábave a bádaniu, človek, ktorý prežil vo vojne bombardovanie Brest-Litovska, Kijeva a ďalších miest,  sa stal obeťou neuveriteľne nezodpovedného konania vtedajšieho predsedu MNV v Rožňave „súdruha“ Mánika, ktorý usporiadal pre zahraničnú návštevu strelecké preteky so svojou malorážkovou pištoľou. Ujo Vilo tam bol pozvaný, ako jeden z objaviteľov jaskyne, aby sprevádzal delegáciu v ruskom jazyku (ovládal slovom, aj písmom nemčinu, maďarčinu aj ruštinu). Po prehliadke jaskyne išla pištoľ z ruky do ruky. Mladá študentka, na ktorú prišiel rad, sa obrátila na svoju priateľku a žartom sa zastrájala: zastrelím ťa, zastrelím ťa... Zrazu padol výstrel, guľka preletela ponad priateľkine plece  a preťala krčnú tepnu môjmu strýkovi. Okamžite ho naložili do pohotovostnej sanitky, no ledva naštartovali, Vilo posledný krát vydýchol. Šok a vnútorné krvácanie sa nedalo zastaviť. Pamätám sa na neuveriteľné množstvo ľudí, ktorí ho prišli odprevadiť na poslednej ceste. Toľko známych ľudí z rôznych krajín Európy do Dobšinej tak často nezavítalo. Myslím, že rodinu dodnes táto ťažká trauma ťaží a na uja Vila spomíname s bázňou a úzkosťou.

Súdruh Mánik nebol za túto nezodpovednosť nikdy odsúdený a potrestaný. Nenávisť voči nemu sa zmenila po dlhých rokoch na trpkosť a pocit krivdy.

 

Spomienka druhá, Ondrej, spolupracovník (krátené)

Vilo bol človek s veľkou charizmou a dobrým srdcom. Na tú dobu s veľkým rozhľadom. Osobnosť, ktorá svojím konaním a záujmami konala dobro. Mal som to šťastie spoznať ho a prežiť s ním skoro dva roky. Robili sme spolu na Geologicko-meračskom oddelení Železorudných baní v Rožňave. On ako merač a ja po škole ako praktikant a po roku geológ. I keď bol medzi nami pomerne veľký vekový rozdiel, ja som bol dvadsaťročný elév a on už bol zrelý úspešný muž, vzniklo medzi nami priateľstvo. Dodnes neviem, prečo si ma obľúbil. Nebol som pre neho vôbec rovnocenným partnerom. No po našich prvých pracovných kontaktoch, keď som mu pri meraní v bani robil figuranta, padol som mu do oka. Vzniklo medzi nami kamarátstvo, ktoré trvalo až do chvíle, keď osud rozhodol inak.

Ovplyvnila to tiež skutočnosť, že sme bývali na jednej slobodárni a prakticky i po práci sme boli spolu. Bol mi ako otec, ktorého som vo všetkom počúval a tiež vzorom. Chcel som byť taký, ako on. Bol človekom z mäsa a kostí. Mal svoje chyby a starosti, no predovšetkým bol dobrým človekom. Patril medzi ľudí, ktorí robia život znesiteľnejším. Človeka utvrdzujú v presvedčení, že kým sú na svete takí ľudia ako on, nie je na tom svete ešte najhoršie. Mal rád život a vedel ho aj žiť. Živo si ho viem predstaviť na jeho starej Jawe (mala ešte ručné prehadzovanie rýchlostí na benzínovej nádrži). Keď na ňu nasadol, vyzeral ako pilot. Kožená bunda, letecké okuliare a čiapka patrili k jeho štandardnej výbave. Keď niečo robil, robil to precízne a so zanietením. Dal do toho celé svoje srdce. Pamätám sa na jeho príručnú dielňu v slobodárni, kde prispôsoboval a opravoval potrebné pomôcky pre jaskyniarov, ktorých bol v tom čase nedostatok. Na jeho prerábanie kyslíkového prístroja, ktorý si obstaral z banskej záchrannej služby a prerobil na potápačský prístroj, ktorým sa skutočne potápal i v mori. Bol mužom činu. Nebola prekážka, s ktorou sa neskúsil aspoň popasovať. A keď cesta nebola schodná, hľadal iné riešenie.

Bol vynikajúcim banským meračom. Jeho precíznosť tu našla adekvátne uplatnenie. Na projekt napojenia centrálneho sýpu úseku Mier Alimak na Rožňavskú dedičnú štôlňu Štefan, ktorá bola predĺžená z úseku Rudná až pod úsek Mier, sa pamätám, akoby to bolo dnes. Projekt riešil prepravu ťažby z úseku Mier koľajovou dopravou v podzemí, kde by sa ruda z centrálneho sýpu banskými vozmi dopravovala priamo do rožňavskej úpravne. Bol to pre závod Rožňava kľúčový projekt. Z meračského hľadiska, ktoré bolo na celom projekte najdôležitejšie, to mal na starosti Vilo. Práca bola technicky náročná a vyžadovala si veľké nasadenie. Na Vilovi záležal celý úspech projektu. Keď s a spomínaný projekt vydaril a spojenie banských diel bolo presné na milimeter, Vilo od radosti takmer plakal. Tešil sa ako malý chlapec.  Nebol však na záverečnej slávnosti, robenej pri tejto príležitosti vedením závodu za účasti straníckych orgánov. Nespomínalo sa tam ani jeho meno ako nestraníka, aby neutrpela prestíž celej akcie. No treba povedať pravdu, že na ten „cirkus“ by nebol šiel, i keby ho boli pozvali.

015.jpg

 Do albumu si Vilo k tejto fotografii napísal:

Sme šťastní a spokojní – plní obdivu. Vôkol nás hlboké ticho...

Sedlo Závratčik, 2250 m, 19. III. 1950

 031.jpg

Oddych  na  štíte – pocit priateľstva, spolupatričnosti a víťazstva - najpovznášajúcejšie to chvíle horolezca

SZ horou na Malý a Veľký Kežmarský. Túra č. 1290, 11.8.1950, 2544,2559 m „James“

 Obrázok

 Príjemná povinnosť, Sp. Nová Ves, 1947 - 50

 Obrázok

 Pod touto fotografiou v albume popis nie je. Zobrazuje však Vila Rozložníka s  vlastnoručne vyrobeným potápačským prístroj.

Obrázok

 Hrob na dobšinskom cintoríne

 

Spracovali: Alan Dolog a Eva Šmelková

Bližšie pozrite:

www.unesco.eu.sk/speleoklub/sub/01kap.pdf www.unesco.eu.sk/speleoklub/sub/08kap.pdf

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

úprava potápačského prístroja

(Pavol Horváth, 23. 3. 2011 11:41)

Výstroj na potápanie upravoval, a to práve izolačný prístroj(banský záchranný prístroj), ktorý nebol vhodný na potápanie. Chystal sa ho utesniť gumovým obalom, žiaľ či sa to aj udialo sme sa nedozvedeli. Taktiež si upravoval, vlastne vyrábal masku ktorá sa nakoniec neosvedčila, nakoľko či chcete a či nie, musíte mať pri potápaní náustok automatiky v ústach, ináč neprekonáte pľúcami tlak vody a neviete sa nadýchnuť.On chcel práve od tohoto náustku sa zbaviť, čo nakoniec sám priznal, že to bola chyba z neznalosti. Píše to niekomu vo svojej korešpondencii. Jeho potápačský pokus prekonať sifón v Novej brzotínskej jaskyni však bol vôbec prvým potápačským pokusom v Slovenskom krase a možno, že aj na Slovensku. Ja mám tú česť, že ako dieťa ma niekedy v rokoch 55-58 fotografoval na vianoce pod vianočným stromčekom. Zaujímavé je, že sa na to matne pamätám.

Poďakovanie

(Alan, 23. 3. 2011 9:37)

Pán Horváth, ďakujem za upresnenie. Určite viete, čo píšete. Ja som napísal spomienku na "uja" Vila tak, ako sa zachovala v pamäti 7 ročného chlapca. Z určitosťou si pamätám, že prispôsoboval výstroj pre potápanie v jaskyni.

potápačský prístroj

(Pavol Horváth, 22. 3. 2011 15:54)

Chcel by som upresniť fotografiu s potápačským prístrojom. Fotografia je z roku 1957 zo skúšok prístrojov v Gombaseckej jaskyni. Vo vode je V. Rozložník. Na chrbte má potápačský prístroj Medi-Nixe, výrobok NDR . Na zemi je roztvorený izolačný prístroj(banský záchranný prístroj CH 250(Chotěboř). Na fotografii je ešte s fúzikmi L. Herényi, prvý správca jaskyne a asi L. Zagiba. Rozložník je oblečený v plávajúcom obleku pre ženijné vojsko z Fatra Napajedla. Prístroje na potápanie si v žiadnom prípade nevyrábal sám, nedá sa to. Vyrábal si však ostatné doplnky, ako masku a plutvy.
P. Horváth

Áno, bola to Albánka

(Alan, 20. 3. 2011 20:39)

Je to tak, bola to mladá albánska vysokoškoláčka s hrubým copom dozadu. Albánsko v tej dobe patrilo do RVHP a vyučovala sa u nich ruština...preto ujo Vila presvedčili - išiel tlmočiť a sprevádzať čerstvou jaskyňou.
Alenka zvlhli mi oči...ďakujem! Možno si ešte zopakujeme guláš pri jaskyni.
Stotisíc krát som si v živote zopakoval: keby ujo Vilo žil....kde by som bol...nachodil som sa po jaskyniach a starých baniach v Dobšinej celkom dosť. Akoby som šiel stále za ním - a nikdy som ho nestretol. Na konci každej chodby bola len tma :-).

Spomienka na Vila Rozložníka

(Edita Kušnierová, 19. 3. 2011 14:12)

Píšem Vilo, nie Viliam, lebo toto meno so ako dieťa nespočetnekrát počula od svojho otca, ktorý spolu s ním pracoval na ŽB tiež ako banský merač a kreslič. Boli veľmi dobrí kamaráti, čoho dôkazom je aj veľká portrétna fotografia Viliama Rozložníka, ktorú mal otec vo svojom albume (tiež rád fotografoval). Mala som asi 11 rokov, keď sa raz otec vrátil z práce s hroznou správou, že pred gombaseckou jaskyňou nejaká mladá Albánka zastrelila jeho kamaráta Vila. Bol z toho veľmi otrasený, lebo sa ten jeho šok preniesol aj na nás v rodine a celé roky sme to spomínali. Že sa to nevyšetrilo, je dôkazom toho, že "za socializmu bolo dobre". Vrelá vďaka autorom za hodnotný článok!

Spomienky na Viliama

(Alena Šufliarska, 19. 3. 2011 10:59)

Patrím do rodiny Rozložníkovej - nevesta chýrnej krásavice Evky - a vždy veľmi rada počúvam príbehy a zážitky zo života Viliama. Videla som veľmi veľa fotiek z jeho krátkeho života a musím len konštatovať, že bol veľmi spoločenský , rozumný a vedel strhnúť pre vec veľa mladých aj starších ľudí. Nikdy nebol sám, čo dokumentujú aj fotky. Ľudia ho mali veľmi radi. Určite, keby som ho poznala osobne, mali by sme sa o čom rozprávať. Obdivujem ho aj po smrti.Vďaka Ti Alanko, že nám ho stále pripomínaš a sme radi, že sa na chvíľku zastavíme, spomalíme a zaspomíname si v rodinnom kruhu.

Oprava

(Sonya Peltzner, 17. 3. 2011 5:53)


Vdaka pane,

Gurman zivota.......

(Sonya Peltzner, 17. 3. 2011 5:48)

Vazeny pane,
kazda informacia pre mna znamena vela.
I teraz plna hrst, co som sa dozvedela.
Vsetci mame svoje.
Niekto si ide do lesa nazbierat cerstvu kyticku " rericha" pre svoju manzelku ,
vdovice a syroty si zajdu na cinter k svojim nemym hrobob,
iny si odbehne do " Banika ",
dalsi si zajde zahrat karty.
Ja....
pravidelne si odskocim k " Dobsincanovi ",ktory ma cirou nahodou - hra zivota - vratil do utleho detctva.
Zakon prirody sa zastavit neda,vieme to, je nam to jasne,o to viac sa zohrievame spomienkami, co nam tak dobre padne.
Vazim si cloveka a mam ho tiez rada,ze nam to tu umoznil, ze tu dobsinsku rodinu tak pokope drzi.
Pravda je ista,ked sa tie vstahy prestanu pestovat stratia sa, sme chudobnejsi.
Zaniknu, kto nam ich vrati ?
Rozptylia sa ako ranna hmla ! Stratime cosi, co nam malo urovnat chodnicek zivota.

Významní Rozložníkovci

(Alan, 14. 3. 2011 21:11)

Dobrý deň, pani Soňa. No nedá mi nereagovať a čo-to doplniť.
Vilo Rozložník je jeden z plejády významných Rozložníkovcov pochádzajúcich z Dobšinej. Bol to naozaj významný, všestranný človek a pekný chlap. Napriek tomu, že užíval život, bol gurmánom vo všetkom pozemskom, v láske šťastie nemal. Žiadna žena nebola ochotná tolerovať jeho túlavé topánky a jeho riskantné kúsky v jaskyniach a po horách. Ženy potrebujú k založeniu rodiny istotu a ujo Vilo bol v dobrom slova zmysle bonviván. Svoj single-život odôvodňoval: prečo by som pre jednu mal stratiť všetky?
K tej krásavici Evičke: mala ešte dve sestry - Kornéliu (moju mamku) a poslednú žijúcu Oľgu. Nie menej krásnu - to aby sa neurazila :-). Evička bola z nich najmladšia - miláčik rodiny.
Prečo bol Vilovi ukradnutý život? Napovedal som: súdruh Mánik sa nezmestil do kože ...Vilo položil život z roztopaše inej osoby. Bola to zbytočná, márna a nezmyselná smrť.
Rodina sa r. 2007 zhodla, že jeho náhrobný kameň sa už rýchlo rozpadáva a synovia všetkých jeho sestier sa postarali o jeho obnovenie. Vďaka patrí aj Slovenskej speleologickej spoločnosti, ktorá prispela jednou tretinou nákladov na tento kameň.
Po pietnej slávnosti pri obnovenom hrobe sa rodina odobrala do Gombaseku, kde sme mali rodinný vstup do jaskyne, jeho sestry položili v sieni Viliama Rozložníka kyticu ruží a potom sme si uvarili guláš. Za tieto možnosti a neskutočne priateľský prístup patrí vďaka Janimu a Editke Ambrúžovcom, správcom jaskyne. Ceremoniál končil tým, že sme poslali všetci spoločne do nebíčka Vilovi pozdrav - spústu farebných balónov. Slzám sa neubránil asi nik. Ujo Vilo naozaj žije stále v našich dušiach. Česť jeho pamiatke!

Evka - Chyrecna dobsinska krasavica.

(Sonya Peltzner, 13. 3. 2011 22:04)

Ako hovoris Rudko, ze v Dobsinej sa rodili mnohi vyznamni ludia . Mne zase neda, aby som nespomenula, ze aj vela krasnych a peknych ludi.

Vdaka.....

(Sonya Peltzner, 13. 3. 2011 21:59)

Dostojna a zaslusna spomienka.
Len cloveku neda, aby sa nepozastavil, preco bol Viliamovi ukradnuty zivot.
inac, velmi pekny napis na nahrobnom kameni.

Poďakovanie

(Eva Šmelková, 13. 3. 2011 17:15)

Moja generácia o živote tohto cenného človeka už nič nevedela. Preto ďakujem Alanovi Dologovi, ktorý si tak pekne zaspomínal na svojho uja, a tiež pánom Stankovičovi a Horváthovi zo Speleoklubu Minotarurus v Rožňave, ktorý ako spomienku na Viliama Rozložníka vydali v roku 2004 publikáciu: Jaskyne Slovenského krasu v živote Viliama Rozložníka.

Viliam Rozložník z Dobšinej

(Rudolf Pellionis, 13. 3. 2011 10:59)

Som veľmi rád, že časť osudu Viliama Rozložníka, sa v internetovom spracovaní Evky Šmelkovej a Alana Dologa ocitol ako prvý, práve na týchto stránkach. Je to pekne spracované. Osobne mám spomienky práve na tragickú udalosť Viliama Rozložníka. Vtedy som chodil práve do 9 triedy JSŠ, či 1. ročníka neskôr premenovanej SVŠ v Dobšinej, keď sa o tejto tragédie v Dobšinej veľa hovorilo a spomínalo. Škoda Vila, pretože vo svojom živote svojim nadaním mohol toho ešte veľa dosiahnuť a dokázať. Inakšie aj tento článok je dôkazom toho, že v Dobšinej sa rodili mnohí významní ľudia.