Choď na obsah Choď na menu
 


Spomienky na vojenčinu - Doupov

004---kopia.jpg 

 Spomienky na vojenčinu z rokov 1965/67
 
 
 
       Na základnú vojenskú službu som nastúpil z Dobšinej, keď som v tej dobe pracoval na Kove. Pamätám na dlhú cestu vlakom pamätného dňa 1.10.1965, kedy som napokon vystúpil v mestečku Stříbro, okres Tachov, teda takmer v pohraničí. Bol to pochmúrny deň, ako napokon takmer celé dva roky služby u Vojenského útvaru 8015 Stříbro. Mimochodom aj lampasáci ( teda dôstojníci) ktorí tam museli slúžiť, číslo 8015 používali ako nadávku.
 
      Ako to v živote už býva, človek postupom času zabúda na tie najhoršie zážitky, asi je to tak správne, pretože uchovávať večne v spomienkach iba to zlé nie je dobré, ani ako vlastnosť človeka.
 
      Nuž teda som takmer zabudol na zimný výcvik, keď sme pri mraze -25 stupňov Celzia stanovali takmer týždeň a moje kanady, ktoré som mal na noc pod hlavou zamrzli na kosť, takže aby som ich vôbec obul, ráno som ich musel rozmrazovať nad ohňom. Na záver sa oteplilo asi na -2 stupne a viem aký to bol príjemný pocit, keď nám dovolili sa vyspať v snehu v " príjemnom teple" cez deň. Bol to jeden z mojich najlepších spánkov živote. Práve vtedy sa však u mnohých začali prejavovať omrzliny, takže náš 14 dňový zimný výcvik, predsa len predčasne ukončili.
 
     Pretože sme boli takmer v neustálej pohotovosti, lebo "zákerní imperialisti" boli od nás neďaleko za čiarou, samotné mesto Stříbro som si prakticky neužil. Vychádzky boli zriedkavé, opušťáky takmer neexistovali, keď aj áno, bolo to spojené s dovolenkou, takže za celú službu dvoch rokov som bol doma vlastne iba dva krát, tak ako aj ostatní. 
 
     Hoci sme boli pechotný pluk, náš prápor kde som slúžil bol vrtuľníkovo výsadkový. V čom to spočívalo. Keď bolo nutné takzvane posilniť hranicu, vyhlásili nám poplach, okamžite sme zbalili malú poľnú a naklusali na "buzerplac " ( nástupište pre pluk o rozlohe asi dvoch futbalových ihrísk), kde už na nás čakali naštartované vrtuľníky. Asi za päť minút sme boli na hranici, kde sme museli z vrtuľníka vyskočiť, ktorý sa pohyboval vo výške cca., 3 až 5 metrov nad zemou. Fuj hnusný "plembák" tak sme nazývali kovovú prilbu, ktorá nám počas vojenčiny takmer prirástla ku hlave, ale pri tom zoskoku nám dávala vždy poriadne poza uši. Zuby nám zacvakli ako kostlivcovi a poľná lopatka štuchla kdesi do rebier. Nuž a samopal, ten si pri zoskoku robil tiež svoje čo chcel. Ja som ho pre istotu tesne pred dopadom odhodil na bok, čo sa samozrejme nesmelo. Sem tam si niekto pri tom vytkol aj kotník.  Hrdinsky sme čakali na prenikajúceho záškodníka v hustom lese nevediac ani len ktorým smerom je hranica. Našťastie vždy naprázdno, pokiaľ pre nás nedošli OT-éčka , ( obrnené transportéry) a neodviezli nás na náš domovský útvar 8015. Fuj tajfl ! Inak raz som mal aj to šťastie, že sme sa v tom obrnenom transportéri prevrátili do priekopy o 360 stupňov. Všetko tam lietalo, guľomety, samopale, debničky s nábojmi, tarasnice a pomedzi to aj my samotní doráňaní ako po skutočnej bitke.
 
     Najviac spomienok ma však viaže ku výcvikovému vojenskému stredisku Doupov. Kto to nepozná, neviem aký je súčasný stav, ale proste jeden okres a to Doupov, bol za sociku vyčlenený ako vojenský výcvikový priestor. Doteraz mám v spomienkach rozstrieľaný pôvodne asi nádherný kostol v strede mesta, okolo ruiny domov ako za vojny a vôkol mesta nádherná príroda s vrchmi tuším okolo 900 m.n.m. Dosť mi to pripomínalo okolie Dobšinej, teda tie hory.
 
          Ako " bojový" útvar, teda celý pluk, sme tam chodievali pomerne často. Kto vie, kto miesto nás v tom čase strážil hranicu :-) . Musím sa však pochváliť aj tým, že som bol pomerne dobrým strelcom, či už z odstrelovačky, guľometu, alebo samotného samopalu. Často som bol za pluk vysielaný na súťaže v streľbe do Plzne, kde som aj získal 3. triedu strelca z ručných zbraní. Nuž tak sa stalo, že pri jedných ostrých streľbách na Doupove mi povedal veliteľ roty kpt. Němec : " Pellionisi, dám ti z roty tý největší lempli, kteří budou střilet slepými a tobě ponesou zásobníky s ostrými. Doufám, že to všechno srovnáš."
 
     Náš útok spočíval v tom, že sme postupovali do vrchu a pred nami vo vzdialenosti od 50 do 150 metrov sa dvíhali automatické terče na určitú dobu, ktoré bolo potrebné trafiť. Ja za celé družstvo " lemplov" som stačil potriafať takmer celé sady týchto niektorých aj pohybujúcich sa terčov a moji " nosiči" mi len pohadzovali zásobníky s ich ostrými nábojmi. Aj možno mojou zásluhou sa stalo, že sme boli vyhodnotení ako najlepšie strieľajúca rota v rámci pluku.
 
     Spomínam však aj na jedno horúce leto možno okolo 30 stupňov, na hlave plembák, na chrbte malá poľná , po boku poľná lopatka, cez plece samopal a mali sme zaujať pozíciu jedného vrchu, takmer takého ako Pišel v Dobšinej. Lenže slnko pieklo ako zbesilé a tak odpadával jeden za druhým do mdlôb z tepla. Za nami šlo OT-éčko a postupne zbieralo lazarov. Chcel som vyjsť za každú cenu. Bolo to asi 50 metrov pred vrcholom, keď sa mi zrazu zatmilo pred očami a padol som ako podťatý a prebral som sa až v obrnenom transportéri. Na vrchol došiel z celej roty teda okolo 30 ľudí jeden jediný, mimochodom veľmi dobre trénovaný atlét.
 
      Nesmiem zabudnúť aj na jednu okolnosť, čo sa Doupova týka, že aj tam sme boli raz dovezení vrtuľníkmi a naše družstvo bolo zhodené kdesi poniže Doupova pri jednej totálne zbombardovanej dedinke. Mali pre nás dôjsť naše OT-éčka, ktoré šli z útvaru 8015 prázdne po svojej osi. ( Mimochodom do dnes sa čudujem, odkiaľ ten vtedajší štát na také výlety bral prachy). Zhodili nás v dopoludňajších hodinách. Obed nikde, večera nikde, voda z poľnej fľaše dávno vypitá, OT-éčko nikde. No a spojenie vtedy nebolo nijaké. Asi na nás jednoducho zabudli, do dnes neviem. Vydali sme sa hľadať vodu s vedomím, že sa nemáme veľmi vzďaľovať od miesta kde nás vysadili. Ale OT-éčko počuť na kilometre ďaleko, tak sme šli do bývalej dediny s nádejou že tam niečo nájdeme, teda hlavne tú vodu.
 
      Nejasne si spomínam, že to bolo čosi ako kaplnka a ku podivu zachovaná. Dole viedli schody. Uprostred bolo počuť zurčať vodu, ale v miestnosti bol čudný dusivý zápach ako zo sopky. Viem že to bol jeden z Čechov, ktorý povedal : " kluci bacha, tohle poznám. Když se sehneš a nadýchaš se toho sajrajtu, múžeš zemřít." Smäd ale bol veľký. Nadýchli sme sa načerpali vodu do ešusu a rýchlo sme vybehli von. Opatrne sme ochutnávali chuť vody. Bola dosť sírnatá ale piť sa dala, niečo podobne ako u nás na Sivej Brade. Potom sme si krátievali čas tým, že kto sa vie čo najviac zohnúť ku prameňu a nadýchať sa ho. Bola sranda, akoby si človek vypil. Točila sa hlava, ale s dychom to bolo na hrane. Skutočne nerozvážnosť.
 
 Po tej vode sme dostali ešte väčší hlad. Viem, že tam boli aj jablone, ale ešte úplne nezrelé, a jesť sa nedali. Tak nás napadlo, že keď Francúzi vedia jesť slimáky, môžeme to skúsiť aj my. Popri ruinách múrov ich bolo požehnane. Odporné bolo, keď sme im rozbíjali ulity a vyťahovali von. Ten sliz nešiel s prstov nijako zotrieť. Tak sme si pripravili ražne na ktoré sme ich napichli a opekali nad ohňom. Neviem zjedol som ich asi 10, alebo viac? Chuť, hm, bez soli akási nijaká, niečo to pripomínalo ako opražené lieskovce, o tej veľkosti to aj bolo. Samozrejme hlad sme nijako týmto skromným jedlom nezažehnali.
 
     Na druhý deň, čiže sme prespali pod širákom, asi tak okolo obeda sme zrazu začuli zvuky motorového vozidla. Predstavte si kto nás objavil. Bola to poľná kuchyňa. Dali nám chlieb a konzervy ako aj vodu. Pýtali sa nás, že čo tu vlastne hľadáme, že sme mali byť už dávno v tábore. Čudné nie? Konečne hlad zažehnaný a za krátku dobu došlo pre nás OT-éčko a doviezlo nás do tábora, kde sme ešte dostali vynadané, kadiaľ sme sa dva dni túlali, že sme mali ísť po vlastnej osi hore nad Doupov. Lenže na 100 % viem, že to nám nikto pred tým nepovedal.
 
     Najkrajšie časy na Doupove som zažil druhým rokom tesne pred civilom. Boli sme tam skoro dva mesiace august a časť septembra na senách. Boli tam rozsiahle lúky, ktoré sme kosili a následne sušili seno. Ubytovaní sme boli v stanovom tábore a bolo to skoro ako civil. Dôstojníci mierni, žiadna buzerácia, žiadna ranná rozcvička, žiaden samopal, dokonca veliteľ práporu, veľmi energický Slovák, povolil zriadiť pri stanovom tábore kantínu kde sa predávalo čapované pivo,   desiatka, tuším to bolo za 50, alebo 60 halierov. Prvé dni to bolo dokonca zadarmo, lebo čosi sme utŕžili za seno, ale sa chľastalo neúmerne, nuž tak to náš veliteľ práporu spoplatnil.  Čo nám chýbalo ešte ku šťastiu? Nič, len túžobne očakávaný civil. Poblíž bolo nádherné jazierko s príjemnou vodou, kde sme ale mali zakázané, napriek tomu každý večer som s jedným brňákom tam chodieval a naučil ho plávať delfína. To som sa naučil z ČH Košice, kde som mal kamošov a tí to doniesli zo zahraničia. Vtedy tento štýl ešte ani nebol známy. Brňák bol nadšený. U veliteľa práporu som mal akési zvláštne očko, tam mi povedal Pellionis, navrhol som Ťa na dôstojnícke skúšky, dal mi nejaké brožúrky a povedal tak sa uč. Nuž uč sa keď to bol po prežitých peripetiách takmer ako raj, hoci sme sa pri kosbe dosť nadreli. Na nič nebol čas.
 
     Spomínam, že na Doupove, práve tam kde sme kosili, bolo hadov ako pliev. V prvom rade to boli ale zmije. Bol medzi nami jeden expert, ktorý ich chytal a naučil to aj nás. Keď chytil zmiju, jemne jej vytlačil jed z váčkov nožom a konce zubov ulomil. Hovoril som mu, že je to drastické, na čo on, že nič sa nedeje, zuby dorastú. Dodal a ako sa chceš s ňou hrať, keď bude mať také špičiaky. To bolí aj bez jedu keď ťa uhryzne. Takto oskalpované hady sme dráždili a chytali ich za útoku. Jeden z takýchto kúskov, zrejme bez dostatočného vytlačenia jedu a málo odlomených špicov zubov sa mi zahryzol tak do ruky, že mi tiekla krv. Aj trocha to napuchlo, neskôr som mal aj búšenie srdca a točenie hlavy, ale bál som sa priznať, že ma uhryzla zmija. Jedu bolo asi predsa len primálo, tak som to bez nejakej väčšej ujmy prežil. 
 
      Skončili sa krásne časy na Doupove a vrátili sme sa do útvaru 8015. Nás mazákov už nijako nevedeli dať do laty. Dokonca nás nikto neprinútil ísť ani na rannú rozcvičku, bolo to asi dva týždne pred civilom. Doslova sme dožívali. Zrazu pre mňa správa ako hrom z jasného neba. Četaři Pellionis, dostavte se na dústojnícke skoušky . A ja pripravený ako " hrom". Nejakým zázrakom som ich však úspešne zvládol a tak tri dni pred odchodom do civilu som bol vymenovaný do hodnosti podporučíka. Mimochodom môj veliteľ práporu pplk. Husar ma veľmi prehováral, aby som podpísal, že by ma zobral do svojho práporu najprv ako veliteľa čaty a že potom sa uvidí. No odmietol som. Kto vie ako by sa bol môj život uberal, keby som bol podpísal.
 
   To bola krása, voľnosť ako dôstojník. Možnosť navštíviť dôstojnícku kantínu, hoci som na ňu nemal, ale už len preto že som mohol, dal som si tam pivo. Vtedy som ako tak spoznal Stříbro. Boli krásne dni bez oblaku, cez vrátnicu som mohol prejsť bez obmedzenia t.j. bez toho, aby mi niekto vypisoval vychádzku a tak som to využíval a bol každý deň v meste.
 
     Prišiel však ten deň, konečne civil. A tak v roku 1967 v októbri som vrátil do civilu. Čo povedať záverom. Nespomínam na vojenčinu ako leháro. Bola tam nesmierna buzerácia a prísny režim, najmä v prvom ročníku. Človek zažil mnoho ponižovania. Ale práve to sú tie skutočnosti, ktoré mnohým mladým chlapcom v súčasnosti chýba, pretože tie zoceľovali a tvorili charakter. Napriek tomu som však rád, že to mladí už nemusia absolvovať, pretože aj tak to pokladám za dva roky strateného života. Samozrejme spomienok je viac, dal by sa písať román. Ale aj tu pochybujem, že to niekto z mladých prečíta až do konca. Ak áno, vopred ďakujem.
 
 
V Košiciach dňa 4.8.2012.         Rudolf Pellionis                         
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

TACHOV 88-90

(vilo, 8. 2. 2016 8:48)

Doupov poznam dobre,2x som tam bol na diviznom cviceni najhorsie to bolo cez zimu,hrozny mraz celodenny,namraza vsade naokolo,ranne startovanie ot-64 dost mizerne,spali sme sice v zruboch ale vecsinu noci som len prebdel,niektory kamarati z roty veru mali aj omrzliny,a predcasne skoncili vycvik,bolo to tam dost drsne ale vydrzali sme,aj napriek nepohode pocasia.
tejto mladej generacii by sa tiez zisiel niaky riadny vycvik,lebo su moc pohodlny a lenivy,v tom Tachove to veru 1.rok bola pakarna a hlavne mazacka vojna,mal som 3 starych takze som fungoval od rana do vecera.dost na tie casy spominam ,mozno ze by som sa siel raz podivat na tie miesta kde som prezil vojencinu,doupov cez zimu bol drsny ale tie spomienky nato vsetko ma doteraz pri srdci hreju,dokonca raz sme sa tam stretli s Rusakmi ich TP.vtedy sme vymenili niake konzervy a jablcka za ich cerkassy,lebo sme uz nemali fajcivo,nikdy nezabudnem na tuhu chut toho tabaku,ked sme si vtedy zapalili tie ich cigarety...Dalo by sa o zazitkoch strasne vela pisat,clovek co tam prezil dobre aj zle to mu ostane v srdci navzdy.

Veľa si pamätáš.

(Karol Kasanicky, 30. 6. 2013 22:02)

Ahoj Rudo,
ja som bol v rokoch 1972-73 v Budejoviciach a v Třeboni, obdivujem Ťa kolľko detailov si z tých čias pamätáš, mne to už z hlavy vyšumelo,
pozdravujem, karol

Re : Stříbro 1966-68

(R. Pellionis, 22. 5. 2013 16:49)

Tak som sa dobre pobavil Janko na Tvojom komentáriku. Ten záver, som podobné zažil, ale boli sme v Plzni v divadle a miesto opery sme šli radšej na pivo. Vtedy som urobil životný rekord pív, nuž to tak aj dopadlo. Takže Ty si bol jeden ročník po mne a už nejako si mne vypadol z pamäti. Aj tak pozdravuje Rudo.

Stříbro 1966-68

(JUDr. Ján Kochan, 22. 5. 2013 9:33)

Tak ako som Ti písal v e-maili, po prečítaní Tvojich spomienok na vojenčinu v Stříbre a službu u 3. práporu u pplk. Husára som zažil aj ja. Ja som však v auguste 1968 bol ako inštruktor v poddôstojníckej škole VÚ 8008 Plzeň. Tu som zažil zaujímajú situáciu. 1. 8. som odiešiel na dovolenku do Rožňavy. Po spočítaní opúšťakov za vzornú čatu, družstvo som mal byť doma do 15.8.. Keďže som mal slúžiť do konca septembra chcel som to využiť a ostal som doma na maródke. Nástup k útvaru som mal 21.8.. Po zobudení ráno 21.8. som zistil, že sa po Rožňane pohybujú nejaké čudné vojenské motorové vozidlá. I napriek tomu som išiel na železničnú stanicu z ktorej som bol omylom vrátený na vojenskú správu. Tu som dostal potvrdenie o mojom zadržaní. K útvaru som sa vracal večerným rýchlikom. Dostal som sa iba na železničnú stanicu Praha Libeň. Všetko v Prahe bolo obsadené spojeneckými vojskami. Od jedinej neobsadenej vojenskej správy Praha IX som dostal potvrdenie, že návrat k posádke je nemožný a stanovili návrat dva dni po vyjasnení situácie. Podľa toho som mohol ostať doma až do novembra 1989. Nakoľko som ale chcel odísť do civilu 15. septembra som sa vrátil k útvaru, kde sa už moji kolegovia balili a vracali sa k svojim materským útvarom. Ja som sa tiež zbalil a v Stříbre som vydržal do odchodu do civilu. Takúto spomienku na vojenčinu mám ja.
Toto bol môj posledný zážitok na vojenčine. Prvý som zažil, keď sme sa vracali po 14 dňoch na vojenčine pred prísahou, zo spoločnej vychádzky so Stanom Rumanom, iste ho poznáš, a pán kpt. Púta ako deveťák nás všetkých posadil do basy, lebo namiesto do kina sme išli na pivo.

VVP HRADISTE

(juraj, 24. 1. 2013 15:07)

ja som sluzil v Plzni v r. 1973-74 ako absolvent vojenskej katedry pri Vysokej skole ekonomickej a s odstupom rokov spominam uz iba na pekne chvile, tam stravene, v tom zahrnuty i Doupov. zazil som tam tiez pekla, najma v zime, kedy sme museli spat v stane a holili sa v caji s rumovou aromou....ale priroda tam bola nadherna a rad by som sa tam este raz v zivote chcel ist pozriet....my sme sa vzdy zdrzovali v Lochotine, to bola nasa zakladna a odtial nas vlacili na ine miesta....nuz mohol by som aj ja vselico popisat, lenze, koho by to uz dnes len zaujimalo ?

Vícvikový priestor Doupov

(Ján, 27. 8. 2012 19:36)

Tento priestor poznám, chodili sme tam na ostré streľby s tanku T34. Slúžil som vo VU 1745 Bor u Tachova v rokoch 1958- 1960. Ja teraz bývam v kraji Banska Bystrica okres Krupina.

Re : chceme foto

(R. Pellionis, 5. 8. 2012 17:42)

Evka, škoda obrázkov, ale tak som tam pripojil jeden, keď som bol na dovolenke doma v Dobšinej asi v roku 1967, kde som odfotený zo svoju mamkou na našej záhrade na Novej ulici v Dobšinej.

chceme foto

(Eva, 5. 8. 2012 15:35)

No ale tento článok nemôže zostať bez fotečky v uniforme. Všakže to chceme vidieť dievčatá?!