Choď na obsah Choď na menu
 


Štôlňa Dedičná

 

História jednej štôlne
 
     V okolí baníckeho mesta Dobšiná sa nachádza veľký počet starších i novších banských diel, medzi ktorými významné miesto zaujíma tzv. Dedičná štôlňa. Tento rok uplynulo od jej dokončenia práve 110 rokov. I keď je o nej už zmienka, či v literatúre, alebo aj na stránke,   pripomeňme si aspoň stručne jej históriu.
dedicna-tabula.jpgToto dôležité banské dielo sa začalo raziť v roku 1851 po úbytku zásob surovín odkrytých povrchovým dobývaním podľa projektu Fridricha Czervu (Czerva Frigyes), absolventa Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorý sa stal riaditeľom dobšinských mestských baní. Tento presvedčil starostu, mešťanostov i banských podnikateľov o nutnosti založenia štôlne v najnižšom mieste, čím by sa overilo nielen pokračovanie ložísk nerastných surovín do hĺbky, ale aj ich prípadné dobývanie. V tejto dobe sa totiž ešte predpokladalo, že známe ložiská železných rúd Altenberg, Biengarten a Massörter, ako aj nikel-kobaltové rudné žily v banských poliach Zemberg, Mária, Jóremény a József majú svoje hĺbkové pokračovanie. Tento projekt mal, pochopiteľne, veľký význam pre budúcnosť celého baníctva i mesta, o čom svedčí skutočnosť, že zainteresované strany a mesto sa rozhodli časť čistého príjmu z baní, venovať na razenie Dedičnej štôlne.
Žiadosť o začatie razenia predložilo mesto rožňavskému kráľovskému banskému úradu dňa 4. decembra 1850. Projekt a meračské práce prekontroloval kráľovský banský splnomocnenec Ernest Pongrátz (Pongrátz Ernő).
Dňa 15. júla 1851 sa na miestnej obhliadke stretli odborníci, zainteresovaní majitelia baní a hlavný kráľovský banský dozorca gróf Nyári, ktorí uznali potrebu vyrazenia tohto diela, čím sa mohla začať realizácia projektu. Zarážkový bod bol stanovený na južnom svahu kopca Natterhüblchen v údolí Steinseifen, štolňa smerovala priamočiare pod banské pole Biengarten s azimutom 2h 7º  6`. Projekt určoval tieto parametre štôlne: výška profilu 3,48 m; šírka profilu 2,53 m; stúpanie 1,157 mm na 1meter.
Pre skoré dohotovenie štôlne, mesto Dobšiná plánovalo vyhĺbenie šachty v údolí Steinseifen, ktorá by v hĺbke 106,2 m mala dosiahnuť úroveň Dedičnej štôlne. Z nej sa malo pokračovať v razení ďalšími dvomi predkami súčasne. O jej vyhĺbení bolo rozhodnuté dňa 12. júla 1852 a 15. októbra toho istého roka bola na základe meraní riaditeľa baní Fridricha Czervu a kráľovského banského inžiniera C. Faila zarazená vo vzdialenosti 1270,64 m (670 viedenských siah) od ústia Dedičnej štôlne. Pri jej hĺbení sa však skoro narazilo na polohu silne zvodnelých bridlíc a tak mesto pre vysoké náklady spojené s likvidáciou prívalových vôd od ďalšieho razenia šachty ustúpilo.
Riaditeľ mestských baní Fridrich Czerva vo februári roku 1853 odstúpil z funkcie a podľa neoverených zpráv, sa v priebehu roka v jednom z viedenských hotelov otrávil arzénom a zomrel. Vedenie razenia štôlne prevzal najprv Oto Modrach a po ňom dobšinský rodák Samuel Husz, ktorý v októbri 1853 ukončil bansko-štiavnickú akadémiu. 
Počas vedenia jednotlivých riaditeľov mestských baní boli dosiahnuté nasledovné postupy pri razení štôlne:

15. 7. 1851 - 31. 12. 1852      1,5 roka         Fridrich Czerva          9,48 m

 1. 1. 1853 - 31. 12. 1853      1     rok           Oto Modrach           40,60 m

 1. 1. 1853 - 31. 12. 1856      3     roky        Samuel Husz             61,70 m
 
 1. 1. 1856 -   5.   1. 1862      5     rokov       Kamil Kaufmann     138,40 m          
 
 6. 1. 1862 - 30.   9. 1871      8,2 roka         Ľudovít Langsfeld    314,68 m
 
 1.10.1871 - 30.   6. 1902    30,5 roka         Eugen Ruffinyi       1221,82 m
 

vyztuz-dedicnej-stolne.jpgCelková dĺžka štôlne, ktorej razenie bolo skončené koncom júna 1902 na hranici mestského banského poľa Biengarten, je 1 872 m presne podľa pôvodného projektu.

Najdlhší, najťažší, ale aj najzaujímavejší úsek razenia pripadol Eugenovi Ruffinyimu. V roku 1886, keď mala štôlňa dĺžku 1070 m, museli razenie prerušiť pre nedostatočné vetranie. Vtedy mesto prijalo návrh E. Ruffinyiho, podľa ktorého sa mala táto spojiť s vyššie položenou štôlňou Juraj (Georgi). Po uskutočnení tohto spojenia bolo vetranie štôlne vyriešené a v jej razení sa mohlo pokračovať.
Štôlňa bola razená väčšinou v pevných horninách bez výstuže (asi 1298 m). Úsek v nepevných horninách, dlhý asi 553 m, bol vystužený lomovým kameňom tzv. suchý múr.
Náklady na vyrazenie jedného bežného metra boli 114 korún a 30 halierov vo vtedajšej mene.
Ak uvážime, že dielo bolo potrebné vystužovať, ďalej zvýšené náklady spôsobené zbytočným razením šachty a náklady vyvolané riešením vetrania, nebolo razenie tejto štôlne tak drahé.
Vyrazením štôlne sa dokázalo, že ložiská spomínaných železných rúd tvoria samostatné ploché šošovky a nikel-kobaltové rudy sa smerom do hĺbky vytrácajú. I keď jej realizácia nepriniesla celkom očakávaný výsledok, znamenala veľký prínos k ozrejmeniu geologickej stavby územia a prispela k odkrytiu ďalších rudných telies.
Postupným rozfáraním z tejto štôlne sa utvorilo niekoľko banských polí a neskôr pokračovali banské práce nielen v jej úrovni, ale aj nad a pod ňou. Tak sa dospelo k stavu, keď celý úsek tvorilo sedem obzorov, pričom prvý bol v úrovni štôlne Juraj, štvrtý v úrovni dedičnej štôlni.
Obzory pod jej úrovňou boli najprv vyrazené z úpadníc, pozdejšie bola z úrovne štvrtého obzoru razená slepá šachta najprv na siedmy a neskôr prehĺbená až úroveň deviateho obzoru.
V súvislosti s nerentabilitou ťažby, práce v štôlni i na celom ložisku skončili v roku 1969, kedy jej ústie bolo uzavreté.
 
Na základe monografie vydanej v roku 1907 spracoval v Košiciach 5.12.2012  M. Rozložník
Foto: archív autora, E. Šmelková
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Podrobné informácie

(Eva, 6. 12. 2012 14:42)

Veľká vďaka pánovi Rozložníkovi za informácie o dobšinskej dedičnej štôlni. So smútkom však treba skonštatovať, že zabezpečenie nefunkčnej štôlne bolo urobené necitlivým spôsobom a portál vstupu do štôlne bol zlikvidovaný. Takto postupne zanikajú pamiatky baníckej histórie mesta.