DOBŠINÁ od Dobšinčana

Návšteva Dobšinskej ľadovej jaskyne a okolia  

      Keď sa dňa 22.5.2015 skončil slávnostný galaprogram, ešte v Kultúrnom dome v Dobšinej, som sa stretol na krátko s pánom primátorom Jánom Slovákom a Dr. Teréziou Balážikovou. Hovorili nám, dúfame, že zajtra s manželkou prídete do ľadovej. Ja na to :  ej, to už nie je pre nás,  hore tým chodníkom ku jaskyni sa už v žiadnom prípade nevyštveráme. Oni na to : " však sa to nejako zariadi" ale tým sme aj skončili.

     Ostatný raz som bol v Dobšinskej ľadovej jaskyni v roku 2010 a to práve na III. Svetovom stretnutí Dobšinčanov.  Vtedy sme mali to šťastie,  že jaskyňa bola plná ľadového srieňu a ligotala sa všade tak, ako som bol z detstva na to zvyknutý. Práve mesiac máj je pre návštevu ľadovej najvhodnejší. Dokonca som ešte horko ťažko aj vyšiel ku jaskyni turistickým chodníčkom.  Ako to bolo teraz, spomeniem neskôr.

      Moje deti syn a dcéra, v Dobšinej trávili svoje detstvo cez každé prázdniny u mojich rodičov na Novej ulici v Dobšinej. Syn sa dokonca  narodil ako Dobšinčan, ale pravda ako mnohí mladší Dobšinčania v pôrodnici v Rožňave. Dcérka prišla s rodinou až v sobotu pre pracovné povinnosti a syn žiaľ, pre iné neodkladné záležitosti, nedošiel. Dcérka naliehala na nás, však poďte s nami aspoň ku ľadovej, trocha na vzduch. Pôvodne som s tým ani nepočítal že pôjdem, ale prehovorila ma. Keď sme došli do ľadovej na parkovisko , už na nás pán primátor spolu s Dr. Balážikovou mávali a kričali, poďte, už čakáme iba na Vás. V aute už sedel Gejza Haak, ktorý má tiež problémy, absolvoval tri operácie  - endoprotézy kĺbov, ktoré mu už neumožňujú náročné výstupy. Ja som tiež po nedávnej opakovanej reoperácii bypaasu a moje sklerotické cievy, pri námahe, dávajú zabrať aj srdcu. Moja manželka s bedrovými kĺbmi, má už tiež dosť problémov. Tak nás, polo - invalidov, na moje prekvapenie za krátku chvíľku vyviezli autom až ku samotnému vchodu ľadovej  jaskyni. V žiadnom prípade som nemyslel, že sa ešte do Dobšinskej ľadovej jaskyne v živote dostanem. No aj tak to bolo asi posledný raz v mojom živote. Tie schody v jaskyni už nie sú pre každého .

Konečne po schodoch dole v ľavo sa nachádza Peklo

    Tak aby som nezdržoval ostatných, zaradil som sa na koniec účastníkov prehliadky ľadovej jaskyne. No nešiel som celkom posledný, pretože za mnou, šiel ešte ako záver  jaskyniar - sprievodca. Mal som teda aj to šťastie, že som s ním predebatoval niektoré detaily. Keď som mu povedal, len choďte, ja vás nejako dobehnem, len musím postáť a oddýchnuť, len sa usmial  a  hovorí : " na to sme tu, vy ešte nie ste taký prípad, ako sme napríklad tu od Pekla na nosičkách vynášali hore schodmi jedného 120 kg Nemca, ktorý nám tu odpadol.  Podobných prípadov sme už zažili viacero. " 

      Prvé čo som využil som sa ho spýtal, že napriek tomu,  že ľadu asi pribúda, teraz ľadová jaskyňa mi pripadá ako ku koncu sezóny, keď sa začína roztápať. Nikde nebola žiadna srieň, ľad nebol pokrytý bielobou, ako som si to pamätal z detstva. Jaskyniar mi vysvetlil,  že síce táto zima bola bohatá na sneh, ale relatívne teplá a jaskyňa nestačila dostatočne vychladnúť tak, aby sa vytvorila srieň. Údajne pred troma rokmi bola srieň na jaskyni taká, ako už nebola za ostatných 20 rokov.

         Prechádzajúc jaskyňou som si obnovoval svoje dávne spomienky. Napríklad aj na tzv. kaplnku. Pri objavení ľadovej jaskyne údajne úplne dole pri ľade nechali zapálenú petrolejku. Postupne však ľadu pribúdalo a petrolejka ktorá ostávala na pôvodnom mieste začala obrastať ľadom. Napriek tomu ľudia z úcty ku objaviteľom ku nej chodili a už za môjho detstva  sa začala vytvárať úzka chodbička ku petrolejke, ktorá ešte aj v mojich detských časoch tam plápolala.  Súčasný stav je taký, že síce tzv. kaplnka existuje, je aj osvetlená, ale elektricky, lenže chodbička už tak zarástla ľadom, že by sa do kaplnky bolo možné dostať iba keď, tak  po kolenačky.

     Táto chodba mi pripomínala chodbu ku kaplnke, ale bola oveľa užšia

   Ako stále, záver jaskyne, Veľká a Malá sieň, sú tými najkrajšími priestormi jaskyne a človeku prichádza ľúto, že opúšťa svet ľadovej krásy.

      Vyšli sme von a pretože aj vonku nebolo zvlášť teplo, ani nebolo pociťovať ten teplotný rozdiel, ako za môjho detstva, že som pociťoval doslovnú teplotnú facku.  Pred jaskyňou, nás menej zdatných na šťastie zasa zviezlo motorové vozidlo.  Schody dali riadne zabrať.

       Mesto Dobšiná bolo tak štedré, že navyše účastníkov IV. Svetového stretnutia okrem prehliadky jaskyne, pozvalo na obed na Ranč pod Ostrou skalou, kde sme si mohli pochutiť na chutnom guláši a ku tomu pivko, alebo kofolu.

       Keď už som v Dobšinej, v žiadnom prípade si  neodpustím, aby sme nenavštívili miesta na Besníku pod Kráľovou hoľou , ako aj pod Ondrejiskom. To by sa mi absolútne nerátalo. Nebolo však ideálne počasie, tak odtiaľ prinášam iba dva zábery spomínaných lokalít.

Kráľova hoľa v oblaku

Lúky pod Ondrejiskom

       Dcérka chcela ešte využiť túto návštevu a tak sme sa zastavili na Stratenskej Píle, ďalej vo Veľkom Zajfe a na Dedinkách, odkiaľ nás už vyhnal riadny dážď.

  Smerom na Stratenskú pílu

Na Stratenskej píle  

  Dedinky v daždi 

    Záverom ostáva zasa iba čo najúprimnejšie poďakovať vedeniu mesta Dobšiná a všetkým tým, ktorí sa na organizácii IV. Svetového stretnutia Dobšinčanov podieľali.

Rudolf Pellionis v Dobšinej dňa 23.5.2015