Zopár spomienok Vladka Ďuroviča
Narodil som sa v Dobšinej pred 64 rokmi, priamo v budove školy terajšieho gymnázia, kde sme mali k dispozícii služobný byt, v dolnom krídle školy. Kedysi tam boli aj verandy, jedna v rohu budovy zo dvora, druhá/murovaná bola do záhrady. Školu som začal navštevovať priamo v budove, a chodil som do nej plných osem rokov. Mal som 15 rokov, keď otca preložili do Lubeníka, kde som si nevedel nájsť miesto. Často so išiel "poza školu" sadol na bicykel a hybaj do Dobšinej... Vtedy to bola príťažlivosť dlhoročných priateľov zo školy, až neskôr som to začal vnímať ako silu domoviny. Dodnes som hrdý, že som Dobšinčan, rád sa tam navraciam, rád stretávam "starých známych ako i svoju vetvu rodiny po mame.
Za 15 rokov života v Dobšinej, nemám také poznatky o Dobšinej ako rodáci ktorí tam prežili takmer celý život. O to radšej spoznávam Dobšinú, jej okolie a ľudí, s ktorými som kedysi chodil do školy. Celosvetové stretnutie Dobšinčanov mi vrylo do môjho vnútra nezabudnuteľný zážitok, hlavne by som sa chcel týmto poďakovať organizátorom stretnutia ,za chvíle strávené v rodnom meste. Nevynechal som ani jednu aktivitu, bol som v Lányiho Hute, aj v Dobš. ľad. Jaskyni, na Turičných ev.- službách božích, taktiež som bol pri ohňostroji. S bývalými spolužiakmi so sa stretol iba s Emilom Šmelkom, a Aničkou rod. Benedyktyovou, čo bolo pre mňa dosť veľkým sklamaním.
Smerom na III.SSD v Lányiho hute
Návšteva jaskyne bol pre mňa znovu nezabudnuteľným zážitkom, videl som ju naposledy asi pred 40 rokmi, chýbala mi v nej kopula, po baníckom kahane, ktorý ju vytvoril. Rád sa navraciam do všetkých končín okolia Dobšinej, často chodím na Čuntavu, ako aj do samotného mesta. Veľkým potešením bola dojímavá kázeň p. farára, ktorý naozaj nevynechal vo svojej kázni nič, a mne ostalo iba rozjímanie nad jeho slovami. Je to človek s veľkým Č. Keď som si prečítal básničku R. Pellionisa , jeho vyznanie rodnému mestu, ani som nepostrehol, že po líci mi stekajú slzy, slzy dojatia...
Váš Dobšinčan Vlado Ďurovič
Ahoj Rudko! Teraz som si spomenul, že som Ti poslal fotky na ktorých je aj Tivadár Burger. Ja z rozprávania mojej mamy/bola to jeho švagriná/ si pamätám, že Burger počas vojny robil spojku medzi maďarským, slovenským poľským odbojom. Robil kuriera pre partizánsky odboj, do Poľska chodieval cez Čuntavu, niekedy zobral aj moju mamu . Keď zastavili niekde hlboko v horách, zapískal a z kríkov vyšiel ozbrojený muž, ktorému materiály odovzdal. Toto sa často opakovalo. Chodil z Maďarska do Zakopaného. Jeho činnosť bola aj zaznamenaná vo filme Slov. maď.poľskej produkcie "Tri hranice"/Három határ/ Tam bola jeho povestná tatrovka 57B,ktorú dlho mohli ešte ľudia vídať aj s jeho psom Rexom na, ktorého vozieval na streche kabrioletu. V uvedenom filme bolo možné vidieť cestu na Čuntavu aj šípka "Čuntava" Vo filme ho prekrstili na Burger ale nad" u" s dvomi bodkami. Jeho syn Tibor dostal ocenenie za otcovu činnosť niekedy tak pred15 rokmi, došlo to cez JAR. Okrem toho bola povestná jeho dielňa, kde nosili na opravu autá, zo široka, ďaleka. Bol dobrý macher svojich čias.
Vlado Ďurovič
