Choď na obsah Choď na menu
 


Ťažba a ložiská nerastných surovín v okolí Dobšinej

  

Stručné dejiny ťažby ložísk nerastných surovín v okolí Dobšinej
 
Začiatky dobývania ložísk nerastných surovín, pre nedostatok spoľahlivého dôkazového materiálu, nemožno zodpovedne zistiť. Názory niektorých bádateľov vychádzajú z veku archeologických nálezov kovových predmetov, pričom predpokladajú, že tieto boli zhotovené z tunajších surovín. Podľa iných, ľahko prístupné ložiská nerastných surovín vystupujúce na povrch, boli sami osebe dostatočným podnetom k ich zúžitkovaniu, ak sa nachádzali v obývaných územiach. Tieto a podobné názory, neposkytujú však konkrétne údaje o vlastnom začiatku baníctva.
Rímski historici G. Plinius a C. Tacitus v 1. storočí n. l. sa zmieňujú o tom, že Kvádi a Kotíni, ktorí obývali naše územie, sa zaoberali výrobou železa, čoho predpokladom bola dobová ťažba železných rúd. V tomto neskôr pokračovali aj Slovania a Maďari.
Konkrétnejšie údaje nachádzame z obdobia vlády Árpádovcov (840 – 907), ktorí povolávali nemeckých baníkov a títo zakladali prvé banícke sídliská.
Dôkazy o existencii baníctva predstavujú listiny o kráľovských darovaniach pozemkov a udeľovaní baníckych výsad mestám z 13. storočia n. l. Ak by sme tieto považovali za smerodajné, potom môžeme toto storočie pokladať za obdobie začiatku ťažby rúd. Odborníci sú však, na základe viacerých skutočností názoru, že dobývanie surovín je staršieho pôvodu, ako prvé listiny.
 
Ložiská železných rúd v okolí Dobšinej
 
Náleziská železných rúd v okolí Dobšinej boli objavené veľmi dávno a v 14. storočí n. l. tu už nachádzame baníctvo na pomerne vysokej úrovni.
Prvé údaje nachádzame v darovacej listine z roku 1243, kde je zmienka o kráľovských príjmoch z dobšinských baní. V dohode, uzavretej pred jágerskou kapitulou v roku 1326, si Mikuláš Bebek vyhradzuje tretinu zisku z baní. Zmienky o baniach a hámroch nachádzame potom v početných listinách, prehláseniach, zápisniciach a opisoch z rokov 1408 – 1592. Veľké množstvo činných baní a hámrov v 17. a 18. storočí n. l. už možno dokázať na základe zápisníc mestskej rady a banského súdu o kúpe a predaji jednotlivých baní, ako aj na základe mestskej banskej knihy.
Najväčšie a najvýznamnejšie ložiská v oblasti severovýchodne od mesta, boli predmetom ťažby až do najnovších čias. Ložiská v oblasti Höhe – Peckenberg boli intenzívne exploatované v 16. a 17. storočí n. l. Koncom 18. storočia ťažba zanikla pre ich vyčerpanie. Na náleziskách železných rúd v oblasti Birkeln – Hopgarten – Stempelscheueur pracovali v 17. a 18. storočí n. l. Bane tu zanikli začiatkom 19. storočia n. l. Bane v oblasti Graetchen boli činné v 18. storočí, koncom ktorého ich definitívne opustili.
Dobývacie práce približne do roku 1727 sa, tak ako aj pri dobývaní iných surovín, vykonávali ručne pomocou želiezka, kladiva, klinov, čakana, grace, sochora, košiara a fúrika, neskôr uhorského banského vozíka. Od uvedeného obdobia došlo k zavedeniu strelného prachu do používania a náradie bolo rozšírené o vrtáky, krikál a zápalnice.
Získanú rudu v stredoveku tavili v blízkosti baní v primitívnych poľných šachtových, neskôr slovenských peciach. Získané surové železo skujňovali a ďalej upravovali na oceľ. Keď na pohon dúchadiel začali používať vodnú energiu, stavali hámre pri vodných tokoch. V 17. storočí boli rozšírené tzv. maše s rozsiahlejšími a väčšími pecami, viac – menej oddelene od kováčskych dielní. Podľa niektorých autorov bola na území Dobšinej postavená v roku 1680 prvá vysoká pec vo vtedajšom Uhorsku, podľa novších výskumov bola však postavená až v roku 1722.
Predstavitelia mesta mali, už od najstarších čias, záujem na banskom podnikaní a tak od konca 17. storočia sa stalo jeho dôležitým článkom. V rokoch 1851 – 1902 pre overenie hĺbkového pokračovania ložísk, vyrazili z údolia dedičnú štôlňu o celkovej dĺžke 1 872 m, ktorá sa stala dôležitým banským dielom pri ďalšom dobývaní. Dobývacie práce v prvých rokoch minulého storočia uskutočňovali povrchovo, ale aj hlbinným spôsobom. Znečisťujúce prímesi vyberali z rúbaniny ručne. Doprava v dedičnej štôlni a lomoch bola koľajová, v ostatných baniach uhorským vozíkom po doskovej trati, neskôr koľajová ručná. Všetky banské práce sa robili ručne za použitia trhaviny. Získanú surovinu spracovávali miestne vysoké pece, po roku 1918 v Mlynkoch, Stratenej i v Ózde. V rokoch 1920 – 1930 nedošlo k podstatnejšej zmene, niektoré bane a vysoké pece boli vyradené z prevádzky. Okolo roku 1940 prestali pracovať v povrchových lomoch a neskôr aj v baniach. Mestská správa počnúc rokom 1944, dala svoje bane do prenájmu.
Od roku 1830 vykonával na okolí práce ďalší banský podnikateľ – knieža Filip Coburg, ktorý sa postupne stal najväčším podnikateľom územia. Dobývanie vykonávali nielen povrchovým spôsobom, ale aj hlbinne. Začiatkom minulého storočia nakladali a vŕtali ručne, doprava bola asi od roku 1882 koľajová. Ruda bola preberaná ručne priamo na pracovisku. Výrobky a surovina bola prepravovaná povozmi. V roku 1897 dali do prevádzky lanovku medzi železničnou stanicou Dobšiná, hutou v Stratenej a baniami v Mlynkoch s prípojkami k baniam vo Vlčej doline a Včelínci (Biengarten) o celkovej dĺžke 11,7 km.  Od roku 1913 prešiel majetok do vlastníctva akciovej spoločnosti. V roku 1924 zaviedli mechanické vŕtanie, o dva roky neskôr, prestala pracovať vysoká pec v Stratenej.
Okrem uvedeného, na území ťažilo aj niekoľko jednotlivcov a spoločností, ktorých činnosť bola menej podstatná.
Po roku 1945 bol v Dobšinej vytvorený závod železorudných baní, do ktorého včlenili všetky banské prevádzky na území. Popri zabezpečovaní dobývacích prác postupne začali zavádzať mechanické nakladanie, vŕtanie na výplach s pneumatickou podperou, nové dobývacie metódy a ďalšie opatrenia na zvýšenie produktivity a bezpečnosti práce. V rokoch 1961 – 1964 uskutočnili rekonštrukciu úseku Dedičná. Postupne začali vykonávať aj rozsiahlejšie prieskumné práce. Vyťaženú rúbaninu dopravovali do úpravne vo Vlachove – Maši. Po jej likvidácii v rokoch 1965 – 1966, vybudovali na úseku Dedičná drviareň a expedovali drvenú rudu. Vzhľadom na pomerné vyčerpanie ložiskových zásob, ako aj na nadmerné prevádzkové náklady, ťažbu od roku 1969 zastavili a prevádzku likvidovali.
 
Ložiská železných rúd v oblasti Vlachova a Vyšnej Slanej
 
Priame konkrétne údaje o začiatku baníctva v tejto oblasti nemáme. Možno však predpokladať, že tunajšie baníctvo úzko súviselo s baníctvom Dobšinej. Početné nálezy trosiek sú dôkazom starej hutníckej činnosti, ktorej surovinovou základňou boli tunajšie rudné ložiská. Majiteľmi baní boli mimo rodiny Andrássyovskej aj menšie ťažiarstvá, ktoré tvorili prevažne obyvatelia Dobšinej. Pred 19. storočím drobné podnikanie na území uskutočňovali súkromníci a ťažiarstvá. Vyťažené rudy zhutňovali v primitívnych taviacich peciach. Vzostup baníckej činnosti je spätý s feudálnou rodinou Andrássyovcov, ktorá okolo roku 1867 postavila vysokú pec vo Vlachove. Banská technika do konca 19. storočia bola na nízkej úrovni. Drobní podnikatelia sa technickému vybaveniu baní nevenovali. V bani Romoková – Georgia ešte v toku 1907 používali uhorské banské vozíky na doskovej trati.
Od roku 1900, keď banské prevádzky získala Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, dochádza k intenzívnej banskej činnosti. Keďže ložiská v banskom poli Pauli – Hermann sprístupnené štôlňami, boli v tom čase už vyťažené, pozornosť venovali ložisku Romoková v banských poliach Šimon – Juraj a najzápadnejšej časti v poliach Július – Johanni. Po predchádzajúcom sprístupnení a oprave starých úvodných štôlní, ktoré vybavili koľajovou dopravou, začali realizovať otvárkové práce. Pre ich urýchlenie zaviedli v roku 1908 mechanické vŕtanie elektrickými nárazovými vŕtacími strojmi, ktorému predchádzala výstavba elektrického vedenia a vodnej elektrárne vo Vlachove. V roku 1907, bola osada Karlova huta vo Vlachove, spojená vlečkou so železnicou Dobšiná – Bánréve. To uľahčilo prepravu produktov do železiarní v Ózde, ale zároveň podporilo zánik vysokej pece. V rokoch 1908 – 1909 zriadili v objekte vysokej pece mechanickú úpravňu rudy. Mokrá gravitačná úprava pozostávala z triedenia, ručného preberania a rozdružovania drobnej frakcie na sádzačkách. Úpravňa, po modernizácii, bola v prevádzke až do roku 1964. K jej likvidácii došlo počas nasledujúcich dvoch rokov. Staré, kamenné pražiace pece, postavené rodinou Andrássyovcov, nahradili v roku 1909 novými, modernejšej konštrukcie z plechu a tehlového muriva. Časť z nich v rokoch 1925 – 1929 vybavili zariadením na umelý ťah vzduchu. V prevádzke boli až do roku 1952. V úpravni a pražiarni, sa počnúc rokom 1910, až do konca prevádzky, spracovávali aj rudy ťažené v Dobšinej.
V roku 1913, pristúpili k otvárke ložiska do hĺbky a to úpadnicou zo spodnej Július štôlne, ktorú vybavili ťažným vrátkom a čerpadlom na pohon elektrickou energiou. Baňa Július, bola so spracovateľskými zariadeniami vo Vlachove – maši spojená povrchovou úzkokoľajkou a zvážnou. Doprava úzkokoľajkou bola na konský pohon, neskôr od 40. rokov minulého storočia, lokomotívou.
S razením dedičnej štôlne Július z úrovne úzkokoľajky, začali v roku 1927. Súčasne zaviedli aj vŕtanie stlačeným vzduchom. Najhlbší obzor úpadnice bol spojený s dedičnou štôlňou slepou šachtou.
 V 40. rokoch minulého storočia, znovu otvárali štôlňu Hermani, z ktorej vyhĺbili úpadnicu na preskúmanie ložiska smerom do hĺbky.
Po vzniku podniku železorudných baní, dochádzalo k maximálne možnému zavádzaniu mechanizácie do pracovných procesov a investičnej výstavbe. Výstavba revíru Július prebiehala v rokoch 1962 – 1965. Po čiastočnom vyčerpaní zásob nerastnej suroviny, došlo v roku 1971 k zastaveniu ťažby v revíri a nasledovala jeho likvidácia.
 
Ložiská medených rúd
 
Významnejšie ložiská medených rúd vznikli v okolí Dobšinej. Využívané boli od najstarších čias. Prvé písomné zmienky pochádzajú z roku 1466, kedy robotníkov tunajších baní na medené rudy šikanoval Juraj Bebek. Spomínané rudy dobývali na mnohých lokalitách, často aj spolu so striebrom. Na základe zachovaných dokladov, možno opodstatnene tvrdiť, že na okolí už v 14. a 15. storočí bolo dobývanie medených rúd značne rozvinuté. Najväčší rozvoj ich ťažba dosiahla 16. až 18. storočí, ku koncu ktorého začala upadať. V priebehu nasledujúceho storočia ťažba skoro úplne zanikla. Začiatkom minulého storočia ju na krátky čas opäť obnovili, ale neskôr zanikla úplne.
K najstarším na okolí patria bane gápelsko – černohorské (Gapel – Schwarzenberg). Po ich prechodnom opustení, došlo tu k značnému rozvoju dobývania. V roku 1732, na zlepšenie vetrania, tu vyrazili novú štôlňu, o štyri roky neskôr, vyrazením ďalšej štôlne, bane odvodnili a to s pomerne veľkými nákladmi. V roku 1737 dobývali v štyroch šachtách a vo viacerých štôlniach. V rokoch 1745 – 1749 vyrazili ďalšiu šachtu a štôlňu. Pretože ložisko bolo čoraz chudobnejšie, začali raziť hlavnú dedičnú štôlňu, pričom veľké ťažkosti spôsoboval príval vôd a vetranie. Začiatkom nasledujúceho storočia, tu boli v prevádzke čerpacie stroje. Okolo roku 1830, boli bane opustené.
Rudy, získavané v oblasti Strieborného (Silberzech), vykazovali značný obsah striebra.
V 17. storočí boli už ložiská skoro vyčerpané. Neskôr dobývali iba zanechané časti ložiska. Po opakovaných prestávkach, koncom 18. storočia, od dobývania odstúpili.
V baniach na Buchwalde dobývali najmä do 17. storočia, neskoršie pokusy o ťažbu boli bezvýsledné. Zúžitkovali aj staré odvaly. Rudy spracovávali v hute, postavenej v neďalekej doline.
Bane v oblasti Čuntavy, Grund a Gedernics zanikali už v 17. storočí, koncom ktorého tiež zúžitkovali aj haldový materiál. K väčšiemu rozvoju ťažby už nedošlo.
Bane v hone Niklhannes boli v prevádzke s prestávkami až do začiatku 19. storočia, keď ich opustili ako vyčerpané.
V okolí Winzogu bola známa, dobre hospodáriaca baňa Svätá Trojica. Dobývaná surovina obsahovala aj striebro. V prvej štvrtine 19. storočia bola opustená ako vyčerpaná.
Bane na Flose boli opustené v 17. storočí. V priebehu nasledujúceho storočia, ich znovu otvorili a s prestávkami tu dobývali až do začiatku 19. storočia.
V oblasti Stempelscheuer – Gründl – Hoppgarten – Ebend – Birkeln – Kälbl medené rudy ťažili vo veľkom množstve ešte aj 18. storočí. Koncom 19. storočia, tu jestvovalo iba niekoľko baní a prieskumných prác. Ložisková oblasť Langenberg – Gugel – Ebeberg bola známa aj získavaním železných rúd a ďalších nerastov. Mnohé bane, ktoré sa tu nachádzali (Mária štôlňa, Johanni štôlňa, Zemberg) boli známe aj dobývaním kobaltových rúd. Preto v nich pracovali aj v 19. storočí.
Baňa na medenú rudu Hirschkohlung bola v prevádzke už v najstarších dobách. Začiatkom 18. storočia, ju ako opustenú, znovu otvorili. Dobývalo sa tu v 19. storočí a krátko aj v nasledujúcom storočí.
V údolí Krebseifen sa nachádzali bane, v ktorých sa vedľa medených rúd získavala aj ortuť. Zanikli začiatkom 19. storočia.
Bane pod Neuwegom, známe od najstarších čias, dobývali do 19. storočia. Najväčší význam nadobudla baňa Himmelskron, založená v roku 1763. Ložisko otvárali šachtou do hĺbky asi 100 m. Napriek tomu, že používali mechanické čerpacie zariadenie, začiatkom 19. storočia, bola pre mimoriadny prítok vody opustená.
V oblasti juhovýchodne od Dobšinej sa medené i striebronosné rudy získavali na okolí Peckenbergu, Tranky a Birkeln. Až na malé výnimky, bane zanikli koncom 18. storočia.
Dobývanie medených rúd uskutočňovali podzemným spôsobom. Banské diela, až do zavedenia strelného prachu do používania (okolo roku 1727), razili ručne. Používané náradie bolo rovnaké ako pri dobývaní železných rúd. V 18. storočí začali používať gápeľ a využívať vodnú energiu na dopravu.
gapel.jpg
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 Zobrazenie gápľa, hore na obrázku
 
Získanú rudu drvili, separovali a mleli, najskôr ručne, neskôr využívaním vody v stupoch, postavených pri každej väčšej bani. Čistú rudu tavili pomocou dreveného uhlia a prirodzeného ťahu vzduchu, podporovaného ručným dúchadlom. Neskoršie stavali zariadenia väčších rozmerov s využitím vodnej energie na pohon dúchadiel – tzv. hute. V hojnom počte boli v prevádzke počas 15. až 18. storočia. Najdlhšie pracovala huta v Stratenej (po zmenách a zlepšení až do roku 1926).
V 19. storočí dobývanie medených rúd začalo upadať a k jeho koncu, takmer úplne zaniklo. Začiatkom 20. storočia, keď sa znova zvýšil záujem o tieto rudy, utvorili sa spoločnosti, ktoré začali intenzívnu činnosť. Zaviedli, ako prvé v území, mechanické vŕtanie, v roku 1908 a 1912 – 1915 postavili dve úpravne medených rúd a v roku 1914 postavili aj elektráreň na rieke Hnilec. Začali aj s výstavbou vlastnej hute, ktorú však nedokončili. Za prvej svetovej vojny v ťažbe pokračovala vojenská správa, práce zintenzívnila ďalšou mechanizáciou a na prepravu rúd vystavala lanovku z Čiernej hory – Schwarzenbergu do údolia. Ukončením tejto aktivity, dobývanie medených rúd v okolí Dobšinej, úplne zaniklo. Ojedinelý pokus, súkromného podnikateľa o obnovenie ťažby v dvadsiatych rokoch minulého storočia, bol neúspešný.
Začiatky dobývania ložiska Za Skalou pri Rejdovej spadajú do najstaršieho obdobia. Dokazujú to staré banské diela, početné nálezy trosky po zhutňovaní železných a medených rúd, ale aj tá skutočnosť, že v 18. storočí boli udelené oprávnenia na staré, už dávnejšie opustené bane. Na začiatku 18. storočia spišskí ťažiari ťažili medené rudy v bani Baptista, ktoré zhutňovali vo vlastnej hute. Je pravdepodobné, že následkom nesystematického dobývania, sa baňa zavalila a bola opustená. V roku 1831 tu pracovalo ťažiarstvo utvorené z miestnych obyvateľov, neskôr rodina Andrássyovcov, ktorá v roku 1839, dala postaviť stupy. Je to pred 20. storočím ojedinelý prípad mechanickej úpravy medených rúd. Koncom 19. a začiatkom nasledujúceho storočia, bolo udelených viacej oprávnení na ťažbu trosky, ktorá ostala po zhutňovaní rudy v starších dobách. Obec Rejdová, tu v 18. storočí, vlastnila polovysokú pec na výrobu železa. Jej prevádzka skončila okolo roku 1860. V rokoch 1868 – 1904, boli tu evidované ešte tri ťažiarstvá, ale zakrátko prestali práce vykonávať. K určitému oživeniu došlo ešte v rokoch 1908 – 1910, keď účastinárska spoločnosť tu otvorila novú štôlňu pod starými baňami na medenú rudu. I keď dosiahli dobré výsledky, pre finančné ťažkosti, museli práce zastaviť.
V katastrálnom území obce Vyšná Slaná, sa medené rudy s obsahom striebra, ťažili okolo roku 1827 v hone Cípová a na pokračovaní ložiskového ťahu z okolia Dobšinej (banské pole Irma).
V oblasti medzi riekami Slaná a Hnilec, východne od Vlachova, boli v období rokov 1798 – 1847 udelené banské oprávnenia na vyhľadávanie a ťažbu medených rúd. 
S udelením banských oprávnení na ložiskovom ťahu Pauli – Hermani, ktorý leží južne od Dobšinej pri Vlachovskej Maši, sa stretávame v roku 1798. Ložisko bolo otvorené štôlňami a šachtou. Podľa záznamov z rokov 1856 – 1898, sa v baniach ešte pracovalo.
Poznámka:
V texte sú miestami uvedené pôvodné názvy chotárnych častí, pretože z väčšej časti neexistuje ich slovenský ekvivalent.
 
Ložiská kobaltových a niklových rúd
 
Ložiská týchto rúd nadobudli priemyselný význam len v okolí Dobšinej.
Ich objavenie. Ich objavenie je spojené s menom Johanna Gottlieba Schőna, ktorý tu v roku 1780, začal vyhľadávať nerasty na výrobu kobaltovej farby. Objaviteľ, ešte toho istého roku, požiadal o udelenie práva ťažiť nájdenú rudu. Mestská rada a banský majster mu vydali potvrdenie a Schőn dobrovoľne odovzdával mestu 1/6. podielu. Pod jeho vedením, začali dobývať v banských poliach na Steinbergu, Zembergu a Gugli. Využívali aj staré odvaly, na ktoré v predchádzajúcich dobách sypali kobaltovo-niklovú suroviny, vtedy považovanú za bezcennú. Po prehratom majetkovoprávnom spore, keď Schőn nemohol splatiť odškodné a súdne trovy, bol uväznený a zanedlho zomrel. Majitelia oprávnení však pokračovali v ťažbe a po určitej dobe došlo k intenzívnemu vyhľadávaniu a ťažbe týchto rúd a to aj na úkor ťažby medených rúd.
V rokoch 1780 – 1810, rudy zamieňali najmä v erárnej hute Stratená. Táto však v roku 1810 prestala vyrábať a tak pre nedostatok odbytových možností, ťažba stagnovala. Od roku 1828, keď sa podarilo zabezpečiť odbyt, bola stálym odberateľom kobaltovo-niklových rúd anglická firma. Zabezpečenie odbytu, znamenalo konsolidáciu v prieskumnej činnosti a ťažbe. Výnosnosť ťažby týchto rúd v rokoch 1860 – 1875 t. j. v období jej rozkvetu, sa odrazila aj v rozvoji mesta.
Ložiská kobaltovo-niklových rúd boli otvárané a dobývané sústavou štôlní. V banskom poli Hilfgottes vyrazili aj nehlbokú šachtu. Používaná banská technika, bola rovnaká, ako pri dobývaní ostatných rúd.
Úprava suroviny začala už v bani, ručným preberaním a odstraňovaním jaloviny z rúbaniny. Na povrchu, sa vyklepávaním a preberaním, získavala kvalitná kusová ruda. Drobnú frakciu rozdružovali v primitívnych sádzačkách. Pri väčších baniach, ako napr. Mária a Hilfgottes, používali na úpravu aj stupy a splavy. Kvalitné kusové rudy a upravené jemnozrnné koncentráty, prepravovali k odberateľovi v drevených sudoch.
Po roku 1875, ťažba začala rýchlo upadať. Príčinou bol náhly pokles cien, súvisiaci s objavením bohatých zahraničných ložísk týchto rúd, ako aj značné vyčerpanie dobšinských ložísk. V roku 1897, vyše storočná éra ťažby týchto rúd, skončila.
Po tomto roku, došlo ešte k niekoľkým pokusom o obnovenie dobývania tejto suroviny, ale bez prenikavejšieho úspechu.
 
Ložiská ortuťových rúd
 
Začiatok dobývania ortuťových rúd, presne nepoznáme. Priame doklady, pochádzajú až zo 17. storočia. Podľa záznamov v banských knihách, v roku 1697 boli v Dobšinej v prevádzke tri bane, kde sa získavali ortuťové rudy. Napriek tomu, že na tomto území, ťažba ortuťových rúd nedosiahla zvláštny hospodársky význam, nachádzame tu až do roku 1772, viacej banských oprávnení na ich dobývanie. Vyťaženú rudu upravovali v stupoch. Od roku 1775, túto surovinu, prestali ťažiť. Na území mesta, sa ešte v polovici 19. storočia, stretávame s prieskumnými prácami aj s menšou ťažbou ortuťových rúd na Čuntave (baňa Samuel).
 
Ložiská azbestu
 
Jediným ložiskom azbestu v Gemeri, ktoré dosiahlo hospodársky význam, je ložisko v Dobšinej.
Podľa záznamov v mestskom archíve, prvé prieskumné práce vykonal Michal Petrovič, správca majiteľa hutí Pavla Lányiho v roku 1723. Pre malú dĺžku vlákien azbestu a pomerne veľké znečistenie, dlhšiu dobu považovali surovinu za nevhodnú na využitie.
Až v roku 1919, keď neznámy občan mesta, pravidelne dodával do Viedne serpentinit, ako surovinu pre kamenársku výrobu, boli v ňom zistené žily azbestu. Uvedené, dalo podnet k preskúmaniu ložiska, čo uskutočnili v rokoch 1920 – 1925. Prieskumné práce robili razením chodieb a povrchovými ryhami. Pre overenie technologického postupu úpravy rúbaniny, získanej prieskumom, postavili malú pokusnú úpravňu. V rokoch 1925 – 1928, došlo k výstavbe závodu, ktorého prevádzku zahájili začiatkom apríla 1928. Technológiu ťažby, od začiatku dobývania, určovalo uloženie ložiska a tvrdosť jeho výplne. Používala sa dobývacia metóda polomlynkovanie a mlynkovanie v rôznych obmenách. Úroveň poznania úpravníckych pochodov a stupeň rozvoja iných priemyselných odvetví, si vyžiadala zavedenie technológie, výsledkom ktorej bolo získavanie dlhovláknitých azbestov. Technológiu úpravy suroviny v priebehu rokov zlepšovali. Výroba vláknitých azbestov, sa pohybovala medzi 1 800 až 2 000 ton ročne.
V nasledujúcom období ťažili so striedavými úspechmi. Vyhľadávaním vysoko bilančných častí ložiska a ich zúžitkovávaním, ložisko do značnej miery znehodnotili. V roku 1949, po predchádzajúcej obnove vojnou zničených zariadení, začína systematický rozvoj v ťažbe a úprave. Výsledkom prudkého rozvoja celého národného hospodárstva, bolo aj zvyšovanie výroby a rozširovanie sortimentu. Začína sa výroba serpentínových drvín a tzv. mikroazbestu. Pri ťažbe bolo upustené od selektívneho spôsobu a prikročilo sa ku komplexnému využívaniu ložiska. V rokoch 1949 – 1950, bola vykonaná rekonštrukcia a zmena technologického postupu, nasledujúceho roku uskutočnili rekonštrukciu výrobného zariadenia na výrobu filtračného azbestu a v roku 1952 bola zavedením vibračných osievadiel pri koncových sitách, zvýšená produktivita práce. V rokoch 1953 – 1954, bola zvýšená výroba mikroazbestu a to uvedením multicyklónov do prevádzky. Nasledujúceho roku začali s prevádzkou podtlakového triediaceho zariadenia. V ďalších rokoch dochádza k uplatňovaniu nových poznatkov pri modernizácii úpravne, montáži odprašovacieho zariadenia a etapovej realizácii akcie „komplexná výťažnosť mikroazbestu“. Pri vtedajšom stave technickej úrovne, sa používal plne mechanizovaný spôsob ťažby na etážových stupňoch, ako aj na iných lomových prevádzkach. Stupeň tektonického porušenia ložiskovej výplne určoval rozsah používania trhacích prác pri druhotnom rozpojovaní, ako aj použitie jednoduchých zálomov do vytvorených stien. Na vlastnú ťažbu sa využívali bagre. Vŕtacie práce vykonávali kladivami typového radu VK. Úpravnícka technika bola podstatne špecifickejšia, čo vyplývalo už aj z toho, že technológia úpravy azbestonosného serpentinitu bola u nás rozpracovaná a realizovaná, len na závode v Dobšinej. Išlo o úpravu suchou cestou, pri ktorej možno rozlíšiť drvenie, mletie, separáciu mikroazbestu a vláknitých azbestov a finálne spracovanie oboch týchto druhov.
Závod, ako súčasť štátneho podniku Východoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, po vyhlásení jeho likvidácie v roku 1989, prevzala firma Kameňolom Dobšiná s. r.o., založená v roku 1996, ktorej hlavnou pracovnou náplňou bola v minulosti ťažba a spracovanie serpentinitovej nerastnej suroviny s obsahom azbestu. Až do šesťdesiatych rokov sa v nálezisku ťažil chryzotilový azbest. Po jeho vyťažení sa technológia spracovania serpentinitovej nerastnej suroviny orientovala na získavanie serpentinitovej múčky s obsahom vlákien azbestu (mikroazbest) a na získavanie drveného kameniva. V roku 1998 bola ťažba serpentinitovej horniny zastavená. Výroba azbestocementových materiálov bola v SR ukončená 31.12.1998. V apríli 1999, ako následník firmy Kameňolom Dobšiná s. r.o., vznikla spoločnosť SILICON a.s., za účelom realizácie projektu zameraného na ekologické odstránenie a ekonomické využitie, resp. spracovanie druhotnej suroviny, ktorá sa v podobe odpadových háld nachádza v priestore mesta Dobšiná.
 
  
Košice, február 2013   
 
Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Klobúk dole,

(Alan Dolog, 13. 5. 2013 7:18)

úžasne hodnotný článok, pán inžinier! Dovolil by som si len k úvodu článku poznámku k odstavcu:
"Konkrétnejšie údaje nachádzame z obdobia vlády Árpádovcov (840 – 907), ktorí povolávali nemeckých baníkov a títo zakladali prvé banícke sídliská."

- uvedené roky akoby vymedzovali obdobie vládnutia Arpádovcov. Je mi jasné, že ste chcel naznačiť obdobie ich príchodu do strednej Európy...do Panónie. V tom prípade rok 840 je akosi priskoro, nie?
Vládnuť (de jure) začali oveľa neskôr

- povolávanie saských baníkov pravdepodobne prebiehalo po vyľudnení krajiny po tatárskom vpáde. Nie je, samozrejme vylúčené, že tu nepôsobili Nemci už aj pred tým, ale prisťahovalecké vlny baníkov zo Saska, drevorubačov a uhliarov zo Zakarpatska a pod. začalo až za vlády Belu IV. po jeho návrate z exilu, po odchode Tatarov.

Napriek uvedenému vám prejavujem naozaj veľkú vďaku za tento článok! Potešil ma a tak, ako Rudko, prečítal som ho jedným dychom ako detektívku a potom ešte raz...:-) vychutnal som si to!

Re: Klobúk dole,

(Alan Dolog, 21. 5. 2013 7:00)

Prosím, nech to, čo som tu tvrdil nevyznie ako niečo nevyvrátiteľné. Pri hľadaní skutočnej pravdy som sa priklonil k verzii, ktorú som o dianí po tatárskom vpáde napísal. Belo IV. našiel krajinu spustošenú a vyľudnenú. Potreboval rýchlo obnoviť život a hlavne prosperitu v zemi...

Ťažba v Dobšinej

(Rudolf Pellionis, 1. 5. 2013 11:56)

Prečítal som to jedným dychom ako dedektívku. Miki, klobúk dole pred Tvojimi znalosťami a prameňmi odkiaľ čerpáš. Veľmi ma prekvapilo slovo gápeľ. Vôbec som nevedel význam jeho slova. Ďakujem za dodatočný obrázok tohto zariadenia, ktoré som tiež dodatočne pripojil. Pozdravuje Rudo.