DOBŠINÁ od Dobšinčana

ŠEPOT  DUŠÍ

      Bezvládne telo starca už takmer nejavilo žiadne známky života. Jeho životná púť sa chýlila ku koncu a vôkol postávali , či posedávali najbližší príbuzní v očakávaní smrti. Ondrejova starecká tvár zrazu začala nadobúdať vyrovnané spokojné črty, zdalo sa, akoby pootvoril oči a vtedy vydýchol posledný raz. 

     Ako to? Znepokojila sa Ondrejova myseľ, veď som vlastne mŕtvy, ako to, že ďalej vnímam? Zreteľne videl  svoje telo bez známok života a vôkol trúchliacich príbuzných. Prišlo mu veľmi ľúto plačúcej dcéry a snažil sa ju ukľudniť, prihováral sa jej, že ho už nič nebolí a je mu dobre.  Ale darmo , nik ho nevnímal, každý bol upriamený k jeho telesnej schránke, ku ktorej už nič necítil. Ondrej bol zmätený týmto stavom a ďalej pozoroval svojich bývalých najbližších. Akoby si nevedel nájsť miesta. Pochopil, že tých čo sú pri jeho posteli, asi navždy stratil.

       Ondrej, Ondrej, Ondrej, nie počul, ale skôr zacítil akési volanie. Veď to je Ján, môj otec. Pane Bože, roky a roky je už mŕtvy. Ondrej poď, tí dolu ti už nepomôžu. Pred Ondrejom sa vytvoril akýsi čierny tunel, v ktorom sa prepadával stále hlbšie a rýchlejšie. Vedel, že pred ním je Ján, jeho bývalý otec. Ku koncu začal vidieť akési zvláštne svetlo, ktoré sa stále viac približovalo a zväčšovalo. Zrazu videl mnoho známych, dávno mŕtvych na zemi, ktorí ho priateľsky pozdravovali. Pocítil nevšedné oslobodenie, voľnosť,  vykúpenie sa z pozemských starostí, všetko bolo pre neho nové, nezvyčajné a nepoznané.

-         Viem nechápeš to, ale ja ti pomôžem Ondrej. Ty si vlastne na rozdiel odo mňa prvý raz narodená duša a takzvaný posmrtný život, budeš prežívať prvý raz.

-         To chceš povedať, že ako môj otec si už také niečo prežil?

-         Áno a nie raz, ba dokonca moje zrodenie nebolo na tej istej zemi ako tvoje.

-         Nerozumiem, nechápem.

-         Preto som tu, aby som ti to vysvetlil. Ako isto cítiš, si úplne voľný, oveľa lepšie chápajúci ako predtým, v telesnej schránke dole na Zemi.

Áno, smrť, to nie je koniec, to je len začiatok ďalšieho obrovského poznania, ktorého sa dostane aj tebe  . To mysliace a vyvíjajúce sa, je vlastne v duši, v čistej forme, ako sa nachádzame práve teraz my. Spoznáš, že v samotnom vesmíre je toho veľmi veľa. 

-          

-          

-         Otec, ale prosím ťa vysvetli mi .....

-         Nevolaj ma otec, som Ján s tebou rovný, mám len starší pôvod a náš otec, náš otec......, zatiaľ to je ťažko, ale aj to časom pochopíš.

-         Dobre Ján, rozprávaj teda o tvojom staršom pôvode.

-         Bolo to asi pred päť miliónmi pozemských rokov, keď naše spoločenstvo sa ocitlo v nebezpečenstve zániku – ako celku. V dôsledku kolapsu hviezdy. Planéta Xéna, ktorú sme obývali, sa nachádzala asi tak v polovici tejto galaxie od jej stredu. Naše duše prebývali v podobných bytostiach ako sú na Zemi. Ale daromná bola vyspelosť tejto civilizácie. Duše strácali možnosť ďalšej reprodukcie. Tieto bytosti vlastne vývojom starli, nemnožili sa a v poslednom období žili neúmerne dlhý čas, boli to tisícky rokov. Nielen ich slnko dochádzalo ku kolapsu, ale aj ich civilizácia sama. Duševná sila , čím ďalej tým viac, ostávala mimo planétu a cítila potrebu takpovediac presťahovať sa.

-         Keď hovoríš, že tá civilizácia bola vyspelá, tie bytosti to nepociťovali tiež?

-         Myslíš ešte stále viacej  pozemsky. Ale máš pravdu, pociťovali to. Vedeli aj to , že majú dušu, ktorá ich po fyzickej smrti opúšťa a potom znovu reinkarnuje. Ale  je to práve   prazvláštna fyzická sila bytia, ktorá priťahuje ku hmotnému životu. Snáď si takto fyzický jedinec namýšľal, že už je dokonalý. Ale žiaľ, to nie je možné. Aj keď je  fyzické prežívanie do istej miery krásne, doslova preciťované hmotne a intenzívne, ostáva závislé na premene hmoty, potrebe získavania hmoty a energie, ako aj jej výdaji. Naviac táto bytosť je spútaná hmotne a trojrozmerne. Pokiaľ sa sama z toho neoslobodí, ostáva viazaná. Pomocou bytostí z planéty Xéna sme asi pred päť miliónmi rokov prvý raz  navštívili planétu Zem, na ktorej si sa aj ty zrodil. Treba povedať, že na šťastie, pre bytosti z planéty Xéna Zem obývateľná nebola. Nebolo by bývalo ťažké pri ich možnostiach si Zem zmeniť tak, akú by ju potrebovali, ale nechceli sme to my. Duševná sila bola väčšia nad fyzickou a vybrali sme si planétu Zem, ako naše budúce prechodné obydlie.

-         Aká bola vtedy Zem?

-         Ondrej, bola krásna, divoká, nedotknutá cudzou myšlienkou. Dravosť, prebujnenosť života dráždila naše psyché, prežiť toto všetko hmotne. Tak sa stalo, že sme opustili planétu Xéna a presťahovali sa na planétu Zem.

-         A čo sa stalo s bytosťami na planéte Xéna?

-         V tejto dobe už Xéna neexistuje. Pohltilo ju vlastné slnko, ktoré sa zmenilo na červeného obra.

-         No dobre, ale čo bolo s bytosťami, keď ste ako duše, mysliace bytosti opustili?

-         Neboli to už mysliace bytosti. Hynuli starobou a neochotou ďalej žiť.

-         Hovoril si, že ste prišli na planétu Zem a čo bolo potom ?

-         Na Zemi žilo veľmi veľa druhov zveri. Tak sme začali vnikať pri pôrodoch do týchto tiel. Zem sa veľmi bránila. Z prvoti neprijímala túto novú silu.  Za tým vznikali rôzni mutanti, ktorí nemali dlhé trvanie. Vymrelo veľa druhov tvorov podobných človeku. Ostal iba jeden druh v niekoľkých rasách, ktorého na Zemi nazývali neandertálsky. Tento druh bol schopný  sa vyrovnať s dušou a bol ju schopný prijať.

-         To znamená, že človek pozemský začal chápať a myslieť?

-         Je to zložitejšie ako si to predstavuješ. Musíš vedieť , že keď sme aj vnikli do človeka neandertálskeho, bolo to v podstate nemysliace zviera. Je to vlastne taký nejaký boj o pretváranie človeka – tvora. Človek ako taký, si ešte v terajších dobách plne neuvedomuje svoju dušu a schopnosti. Je to zatiaľ tak na polovicu. Pozemsky  si prežíva jedinec svoj život ešte stále ako dravec, ale predsa už len trocha rozumný, to znamená uvažujúci a schopný myslenia. Ale počas svojho fyzického života prežíva svoj život pozemský. Po živočíšnej  smrti duch z neho uniká a prežíva v najbližšom vesmíre, pokiaľ znova nereinkarnuje.

-         Takže duch nad človekom nezvíťazil?

-         Nie, to sa nedá  povedať. Veď ho osídlil ešte len pred piatimi miliónmi rokov. Tie najlepšie roky ľudstvo ešte len čakajú, keď si svojho ducha uvedomia a osvoja.

-         To znamená , že aj ľudstvo zostarne?

-         Áno, je to zákonitý fyzický vývoj. Ľudstvo má pred sebou zhruba ešte päť miliónov rokov vývoja pred vlastným zánikom.

-         A čo bude potom?

-         Je to relatívne dlhá doba, zatiaľ si nájdeme znova inú planétu.

-         To znamená že duch žije večne?

-         Duševne žijeme večne, ale samotný duch jedinec nie. V konečnom poznaní splýva s vesmírom, s naším otcom.

-         Nerozumiem.

-         Zatiaľ netreba, si primladý , tvoja duša je prvozrodená, čistá nepopísaná, ako čistý papier, je na tebe, aby si ľudstvo, ako novozrodený   jedinec  mnohokrát v reinkarnácii človeka  ako jednotlivca zdokonaľoval, veď si zrodený na Zemi a možno ľudský život chápeš lepšie ako ja. Ja som už na konci poznania.  

Ondrej sa  zahĺbil čistotou svojej mysle nad novými skutočnosťami a pozoroval šepot duší, ktoré buď vnímal, alebo jednoducho ignoroval. Pociťoval návaly radosti, voľnosti, že vlastne stále existuje. Pociťoval radosť z poznania. Pociťoval však aj akýsi smútok za Zemou. Pociťoval potrebu komusi zasa pevne stisnúť ruku a dýchať vzduch. Prešiel znova na Zem, nad rodné Slovensko, nad ktorým uplynulo práve tridsať rokov od jeho smrti ako Ondreja. Prezeral si krajiny, prezeral si ľudí. Vtedy zistil že si práve vybral a vnikol do prvého vdychu novorodenca na južnom pobreží Talianska. Cítil, ako jeho myseľ sa zahaľuje hmlou, temnotou, ako na všetko zabúda a uvoľňuje svoje mlade telo s plnou rozkošou pri kojení svojou matkou.

                                         XXX

       Túto poviedku som napísal v auguste roku 1992 a knižne bola vydaná v roku 1994 spolu s ďalšími poviedkami, ktoré by som časom tu tiež rád uverejnil, ale tie sú  o niečo dlhšie. Napokon uvidím podľa ohlasov. Knižka bola vydaná práve pod názvom Šepot duší vydavateľstvom Dolinár Košice pod ISBN 80-967219-0-9.

Rudolf Pellionis 14. júla 2007

© Publikovanie je možné iba so súhlasom autora stránky!

Knižne vydané v roku 1994