DOBŠINÁ od Dobšinčana

     Tento fiktívny príbeh je umiestnený do tohto údolia zvaného Danková, ktorá dolina sa nachádza pod vrchom Čuntava neďaleko mesta Dobšiná. Snímku mi poskytol  Štefan Dobšinec, za čo mu srdečne ďakujem.                             

                                   Z J A V E N I E

       Bolo to popoludní, ba skôr tak v podvečer, keď nie je ani poriadna tma a svetlo už tiež také nijaké. Prechádzal som okrajom mesta, opustenými uličkami , keď oproti horizontu na miernom vŕšku sa mi to prvý raz ukázalo.

      Ako to popísať. Niečo tmavohnedé, neurčitých tvarov, čosi medzi ľudskou postavou a mátohou , proste niečo také ako duch , ktorý sa preháňal v povetrí ako zo starých filmov, bez očí a tváre, bez rúk a nôh a na druhej strane akoby to všetko zasa malo. Prešlo to mnou samým bez chladu a tepla, vzápätí vlhkým chladom a suchým teplom , akýmsi mdlým nádychom spráchliviny. Zanechalo to plno rozporov a pocitov v mojom bytí a búrilo myšlienky o mojej normálnosti. Čo to je? Prepracovanosť? Únava? Prelud?  Ešte šťastie že to netrvalo dlho a stačil som sa s tým vyrovnať.

     Komu to povedať? Nevysmejú ma? Nie radšej budem ticho. Veď som bol iba sám, a kto by mi veril také rozprávky? Nakoniec som bol rád, že som sa neprenáhlil, pretože zjavenie mi dlhší čas dalo pokoj.

      Veru, nebolo to navždy, nezbavil som sa zjavenia, pretože po roku prišlo, akoby to bolo včera, bez nejakého súženia, povedal by som, že práve som bol v celkom dobrej nálade, keď náhle proti mne z náprotivnej slnkom zaliatej steny vysokého bloku bez okien vyletelo zjavenie priamo na mňa. Strhol som sa skoro až k zemi a náhle vyrovnal, pozerajúc vôkol, či ma niekto nepozoruje. K čertu, zasa iba úplne sám. Na druhý deň zasa spoza zatvorenej  brány na mňa vyskočilo zjavenie, a to  som už skríkol. Opäť iba sám .

     Na tretí deň, bol som na záhrade, a keď som skladal víko zo studne  chtiac nabrať z nej vodu, do tváre mi vletelo zjavenie, ceriac na mňa prechudnuté vyziable smrteľné zuby. Utekal som preč s búšiac im srdcom , pričom som myslel , že mi od prudkého tlkotu vyskočí z hrdla. Áno to už bolo na mňa veľa, potrebujem sa zotaviť, potrebujem ísť preč. Preč do lesov. Do hôr, uvoľniť moje pocuchané nervy. Chcel som vypadnúť z mesta, pretože tá potvora sa mi zjavovala všade, čoho sa dotkla ľudská ruka. Chcel som odísť  do prírody, a to som ešte nevedel čo ma tam čaká.

     Nemeškal som a vyžiadal som si v práci dva týždne dovolenky, ktoré som bez problémov dostal, pretože to bola práve akási mŕtva sezóna, koniec septembra, kedy o dovolenky už taký záujem nie je. Mal som zamierené na chatu poľovníkov, na miesto v horách v zastrčenom kúte Slovenska, kde vlastne neviedla ani poriadna lesná cesta, nehovoriac ešte o nejakej

                                                 -2-

elektrine na chate, prosto jeden z posledných romantických kútov, kde líšky  dávajú dobrú noc, s nádhernou, takmer neporušenou prírodou.

      Asi málokto už pozná tie odľahlé lesy, v ktorých je tak ticho, že aj zriedkavé pípnutie lesného vtáčaťa pôsobí akosi clivo, až cudzo. Navyše príroda tam v horách sa už pomaly pripravovala k zimnému oddychu a o to bolo v týchto končinách ešte tichšie a pokojnejšie. Šliapal som lesným chodníkom, na chrbte nesúc pomerne ťažký batoh, zaťažený  väčšinou rôznymi konzervami a inými potrebami asi na 10 dní. Stúpanie do vrchu spôsobovalo väčšiu námahu a pri krátkych oddychoch  som počul tlkot srdca kdesi v spánkovej oblasti hlavy. Nezvyknutý na fyzickú námahu som ťažko dýchal, a pred očami sa mi robili svetlofialové kruhy. To už som musel zastať aspoň na chvíľu zhodiť záťaž z chrbta. Bolo to práve v akomsi bývalom úvoze a z oboch strán vyčnievali hrubé korene statných smrekov a zriedkavých jedlí.

     Bolo úplne ticho, ktoré narúšalo osamelé vrznutie konára o konár  v miernom vánku nad korunami stromov. Vtedy na krátky okamih som zaregistroval, akoby sa okolo týčiace korene boli zavlnili, ako telá prepletených hadov. Striaslo ma. Pretrel som si oči a nič. Všetko bolo v kľude. Dych sa mi upokojoval a tak som to pripočítal svojmu vyčerpaniu, pretože na ceste som bol od skorého rána a na chatu som sa chcel dostať ešte pred zotmením. Po oddýchnutí už bez nejakých zvláštnych príhod som sa dostal do vysokohorského otvoreného údolia s prekrásnymi lúkami, už trochu povädnutým rastlinstvom, ktoré opálili prvé jesenné mrazy.

      Bolo však príjemne, práve obdobie babieho leta a povedľa zurčiaceho potôčika Danková, som sa náhlil po takmer nebadanom chodníčku , k chate, ktorá stála uprostred otvoreného kotlovitého údolia a bola už na dohľad.

              / Fotografia Dankovej s chatou od Starca /  

    Chata, lepšie povedané zrubová chatka, bola zaliata zlatisto červenými lúčmi zapadajúceho slnka. V tom som zrazu zbadal asi 50 metrov pred chatou na balvanoch sedieť nejakého človeka, či skôr ženu? Bola oblečená do bieleho až svetloružového plášťa s hlavou otočenou smerom odo mňa. Kto to je? Však tu nikto nemá byť!? Kolegovia ktorí mi prenajímali chatu, by sem mali prísť asi o dva až tri týždne, a aj to len na víkend. Čím viac som sa približoval k chate, tým bola postava sediaceho človeka hmlistejšia a priezračnejšia, akosi mi približujúcimi krokmi mizla spred očí. Keď som došiel k balvanom po nikom nebolo chýru  ani slychu. Dotkol som sa studeného miesta balvanu, kde mal niekto sedieť, ale chvejúcimi sa prstami som pocítil iba drsnosť kameňa a nič viac.

                                                  - 3-

      Veď to sú ešte iba moje pošramotené nervy a nič iné. Prišiel som sem, do toho kúska raja oddýchnuť si, preč od ľudí, zloby, a intríg do lona prírody, kam človek od dávna patrí. Bol by v tom čert, alebo niečo iné, aby som sa nedal do

poriadku, pretože v podstate som bol silná nátura, a už vôbec neveriaca na nejaké bájky, alebo zjavenia, proste nikdy som vlastne nevedel, čo je strach,

avšak poslednými udalosťami som si už  tak istý sám sebou nebol. Príroda mi však v minulosti vždy pomohla a s tým som rátal aj teraz.

      Chatka bola uzavretá a kľúč som bezpečne našiel na dohodnutom mieste na jednom z rohov. Vnútri bolo  pomerne jednoduché vybavenie s troma drôtenými posteľami, obyčajná piecka, drevená skriňa, na stole dve petrolejky a v stene rôzny základný potrebný riad. Súčasťou chatky bola vo vnútri príručná kôlňa, ktorá mala aj zvláštne dvere, vedúce von, ale obyčajne zatvorené kľúčom z vnútra. Pootváral som okenice a riadne vyvetral, hoci sa nedalo povedať, že by to bolo vôbec potrebné. Vzduch bol presýtený vôňou silice ihličnatého dreva, ktoré bolo vždy pripravené. Bol to jeden z dobrých zálesáckych zvykov, že kto opúšťal chatu , vždy pripravil dostatok nového dreva do kôlne a do piecky pripravil všetko tak, že stačilo iba podpáliť, čo som aj hneď urobil, lebo som mal ohromnú chuť na dúšok teplého čaju.

     Tesne za chatou vyvieral prameň čistej horskej vody, z ktorého ako nikde inde som sa vedel napiť vždy  s veľkou chuťou. Pomaly sa zvečerievalo a ako to už v horách na jeseň býva, poriadne sa ochladilo. V piecke praskal oheň, vydávajúc príjemné teplo. Bralo ma silne do spánku po dnešnom únavnom dni. Zamkol som sa , zhasol petrolejku a zaliezol do spacáku, kde som zaspal, ako by ma do vody hodil.

     Príjemne  odpočinutý nerušeným spánkom som vstal pomerne neskoro. Azúrové modré nebo ma vyburcovalo k dennej činnosti. Najprv som sa v blízkom potoku do pol pása vyšpliechal v studenej vode  a po raňajkách som sa rozhodol popozerať po okolí. V tom čase tu obvykle rástlo veľa rôznych húb, úplne zdravých dubákov, rýdzikov, či iných. V krátkom čase som nazbieral zo dvadsať  pekných hríbov, a tak som sa pobral ku chate. Už z ďaleka som videl, že na balvanoch , pred chatou zasa ktosi sedí. Opäť, ako som sa blížil, postava pomaly a isto mizla. Prelud? Fatamorgána, alebo aké sú to vidiny? Nevedel som si to nijako vysvetliť.

      Pri krájaní húb som si spomínal na Mariku, na jej vyčítavý skúmavý pohľad, keď som  jej hovoril, že asi nie je všetko so mnou v poriadku. Pravda o mojich vidinách som jej nehovoril. S tým som sa  trápil iba ja sám. Povedal som jej len toľko, že potrebujem byť sám, a na druhej strane 

                                                  -4-

aj tak nemohla ísť so mnou, pretože  učila. Keď som odchádzal, bola dosť nekľudná, že odchádzam do týchto končín iba ja samotný.

     Prišiel ďalší deň a mimo záhadného zjavovania sa neznámej postavy, ktorá sa rozplývala s mojim príchodom, na čo som si takmer zvykol, sa nič zvláštneho nestalo. Cítil som istú úľavu  z každodenných prechádzok po okolitej prírode. Večermi, ba niekedy aj cez deň, bolo počuť rev jeleňov, u ktorých prepukla ruja.

     Nebolo zriedkavosťou vidieť stádo jelenej zveri. Taktiež diviačia zver na mokrých lúkach sa nedala rušiť. Poznal som tu vlastne skoro každý kút, pretože aspoň časť mojej dovolenky patrila tomuto kraju každým rokom.

     Takto bežali dni a noci celkom v pohode. Cez deň som poväčšinou zbieral brusnice, a robil tiež zásoby dreva na blížiacu sa zimu, aby v prípade potreby bola kôlňa plná. Cítil som, ako sa mi vracia sila i rovnováha duše, len keby nebolo toho hlúpeho neznámeho, ktorý tak záhadne mizne. 

                                 II. Skúška nervov

      Ostávali mi u len štyri dni do môjho odchodu, keď som sa rozhodol, že s mojim záhadným neznámym urobím pokus. Ako obyčajne, asi päťdesiat metrov pred chatou sa mi sediaca postava zjavila a pri približovaní začala miznúť a rozplývať sa. Začal som cúvať po spiatky a postava sa zasa stávala zreteľnejšou . Pri jej najväčšej ostrosti som zastal a skričal som . Ktosi!? V tom som stŕpol. Stále  odklonená tvár sa začala ku mne obracať tvárou v tvár. Spoznával som príznak zo studne. Na čelo mi vystúpili studené kropaje potu. Znova som skríkol . Kto si!? Tvár sa zrazu začala meniť na moju podobu a vlastne bledoružový plášť sa menil na odev podobný môjmu. Chytil som sa mimovoľne spánkov oboma rukami a neznámy urobil to isté, pričom pred tým vstal. Kto si a čo chceš, opýtal som sa znovu.

     Mojim vlastným hlasom mi odpovedal. V skúške svojich nervov si obstál, necúvol si, ale to nie je  zatiaľ nič, chcem sa ti predstaviť a je len na tebe, či vydržíš a nezutekáš. Máš ešte možnosť odísť, alebo sa vrátiť do chaty. Budú to však pre teba štyri ťažké dni  a v štvrtom, pokiaľ odoláš, sa ti vyjaví pravda. Od dnes ma budeš stretávať vo svojej podobe, keď to budem považovať za potrebné, zatiaľ dovidenia. Po tých slovách zmizol, akoby bičom plesol.

                                                  -5-

    Dlho som stál na jednom mieste, uvažujúc, či som ešte normálny. Utekať preč? Zastaviť sa u najbližšieho psychiatra? Alebo sa vrátiť do chaty? Vidieť svojho vlastného dvojníka, ktorý sa pretvoril z prízraku, to je predsa len trocha priveľa. Na druhej strane, a to som sa štipol do líca, či sa mi nesníva, ma akosi lákalo toto dobrodružstvo. Asi poznáte ten pocit, keď ste dlhšiu dobu sám, začnete rozprávať sám zo sebou. Že by mi tá samota už išla na mozog? Veď vlastne pred príchodom som bol na tom horšie. Neviem, ako dlho som takto stál, ale moje kroky predsa smerovali ku chate. Nech sa deje čo chce, domov sa vrátim o štyri dni.

      Večer som si urobil maximálne pohodlie a po dlhšom čase aj normálnu teplú večeru. Nakoniec to popravde bola iba zohriata konzerva, akéhosi hovädzieho  s ryžou a zapíjal som to čajom. Noc bola veľmi chladná, dlho som nevedel zaspať a ešte pred pol nocou som vyšiel pred chatu. Vonku badateľne mrzlo. Mestský človek už dávno nepozná čistú nočnú oblohu s viditeľnou mliečnou dráhou a jagavými hviezdami, ktoré akoby boli na dosah ruky. Na tento pohľad som sa nevedel vynadívať. Zrazu som pocítil, že nie som sám. Ani dva metre odo mňa stál môj dvojník s očami tak isto upretými na hviezdy. Z očí akoby mu žiarilo akési matné svetlo svätojánskych mušiek a okolo úst mu pohrával môj nevlastný záhadný úsmev.

       Prišiel si?  Môj dvojník pozrel na mňa a tým istým tónom, ako som sa ho ja pýtal, mi odvetil: Ostal si? Opäť zmizol. Zimomriavky mi prebehli po tele, neviem či od chladu, alebo od najnovšieho zážitku a v okamžiku som zamkol za sebou chatu. Keby som bol zobral zo sebou aspoň tranzistorové rádio, ale vôbec nič. Nebral som ho naschvál, chcel som úplne vypnúť zo všedného života. Dlho som sa prevaľoval z boka na bok, nevediac zaspať. Takmer poležiačky som sfúkol petrolejku, tma však pôsobila na mňa ešte viac nepríjemným dojmom. Čo keď sa tu niekde v kúte na mňa díva môj dvojník s tými nepreniknuteľnými , nepríjemnými očami? Takto uvažujúc, nekludne, som ťažko, ale hlboko zaspal. V akomsi polospánku  som neskôr reagoval na spln mesiaca, ktorý osvetľoval vnútorný priestor chaty studeným modrastým svetlom.

     Po nepokojnej noci nasledoval druhý deň. Deň, ktorý mi mal podľa prísľubov dvojníka priniesť určité nepríjemnosti. Stále ma nahlodávala myšlienka, že odídem preč. Mimovoľne som začal baliť rôzne osobné veci.

     Zrazu zasa to hlúpe mdlé vlhko a v zápätí suché teplo. Jemne mi pískalo v ušiach a to som už vedel, že môj dvojník je nablízku.

     Ako inak, jeho prenikavé oči sa na mňa dívali z rohu miestnosti pri drevárni.

                                                 -6-

  Bojíš sa? Opýtal sa ma.  Nie! Odvrkol som. Tak prečo sa potom balíš? Odchádzaš?  

     Prečo by som mal odchádzať. Len sa pripravujem na odchod. Veď už o dva dni musím ísť domov.

     Dvojník sa zasmial mojim neskutočným chladným smiechom a opýtal sa ma:    

     Ty si myslíš , že sa o dva dni vrátiš domov? Jeho otázka ma vydráždila vo všetkých smeroch.

     Čo vlastne so mnou zamýšľa, čo chce odo mňa?

     Prečo by som sa nemal vrátiť? Veď ja chcem žiť! Žiť ako som žil, v kľude a hlavne bez prízrakov.

     Nikto ti život neberie, ale keď vydržíš dva dni, čaká ťa spoznanie pravdy. Neviem či sa budeš chcieť vrátiť domov.

     Čo ma čaká odpovedz!

     Máš ešte dva dni. Vydrž. Ako to dopovedal, môj dvojník zasa zmizol.

     Mal som skľučujúci pocit. Najradšej by som sa bol ďalej vypytoval, ale nebolo ho. Nemal by som sa snáď vrátiť? Prečo? Na druhej strane, akosi v podvedomí, som cítil, že keď vydržím, čaká ma poznanie, ktoré by som iba vlastným úsudkom, vlastnými schopnosťami nebol schopný spoznať. Jeho vyslovené  „ vydrž“ bolo akési povzbudivé, lákajúce. Pomaly akoby zo mňa strach opadával.

     Opäť som sa prestal baliť s novým presvedčením, že predsa len ostanem. Nevidel som len akosi som cítil, že môj dvojník sa nad mojim rozhodnutím usmieva.

     Druhý deň pred mojim odchodom som bol úplne kľudný, ba aj noc, ktorej som sa obával, bola mimoriadne neskutočne kľudná, až som zákonite  čakal, že musí nastať niečo mimoriadne.

     Prišiel tretí deň, čiže môj predposledný deň pobytu na chate. 

     Deviaty október, v týchto končinách, nie je v ničom zvláštny, keď tu napadá prvý sneh. Ba sú, rsp. boli, také roky, že keď v tom čase napadol, už ostával až do jari.

     Aj to ráno zvestovalo, že takýto čas sa blíži. Nad západným obzorom sa prevaľovali ťažké, oceľovo modré mraky, sťa pred letnou búrkou. Bola to predzvesť riadnej chumelice, pretože teplomer určite ukazoval niečo pod nulou. Dole v nížinách to môže byť ešte posledná jesenná búrka.

     Prvé vločky snehu nedali na seba dlho čakať. Chytil ma po rokoch môj dávny detský ošiaľ, s radosťou nad vítanou zmenou vybehnúť von a chytať ich ako ryba komára. Chcelo sa mi šantiť ako dieťaťu.

                                                       -7-

    V krátkom čase sa príroda úplne zmenila v zimnú rozprávku. Vietor ustal, obloha sa zmenila na hnedasto – žltú, čo nasvedčovalo tomu, že snežiť bude dlhšie.

      Neodolal som prírode. Nedokázal som sedieť v chate ako som mal v pláne. Musel som ísť von.

      Sneh padal vo veľkých vločkách a ja som kráčal rozprávkovou krajinou, smerom k Vlčím dieram. ( Hanishej  pozn. autora ) Tak sa nazýval masív vápencového pohoria, ktorý dávnymi rozmarmi prírody sa vklinil medzi žulové pohorie  tohto kraja.

     Mojim cieľom bolo dostať sa do Medvedej jaskyne, ktorú poznali iba niekoľkí jaskyniari a ešte zopár ďalších ľudí.

     Ešte v detstve mi ju ukázal môj otec a urobila na mňa ohromný dojem so svojimi mohutnými sieňami, ako aj uzučkými vysokými chodbami.

     Na môjho dvojníka som takmer zabudol.

     Asi tak na poludnie som bol pri jaskyni. Spoza brala na mňa zízal čierny otvor, ktorý ma stále vábil tajomnosťou podzemia. Mal som pri sebe iba zopár sviec, preto som nemal v úmysle ísť hlbšie do jaskyne, chcel som iba nazrieť do prvých siení na začiatku.

     Blikotavé svetlo sviece matne osvetľovalo vlhké steny podzemného priestoru so skromnou vápencovou výzdobou. V relatívne teplejšom, ale vlhkom  vzduchu môj dych vydával belostný opar pary a každé vydýchnutie sa temne až duto ozývalo z okolitých stien.

      Ostal som stáť uprostred sieni. Na strop bez poriadnej baterky v týchto miestach nebolo možné dovidieť. Otvor jaskyne už tiež nebolo možné vidieť.

      Ach Bože, čo to má znamenať? Svetlo sviečky začalo slabnúť, akoby nebolo dostatok kyslíka, a v ušiach mi začalo čím ďalej, tým hlasnejšie  pískať. Plamienok blikotal čoraz slabšie a slabšie, až zhasol v absolútnej tme. Keď ste to ešte nezažili, odporúčam vám zájsť do takého priestoru kde je absolútna tma, je to zvláštny pocit a nie každému príjemný.

     Snažil som sa zapáliť zápalku, ale bez výsledku, akoby náhle boli zvlhli. Rozhodol som sa, že sa vrátim späť, hoc štvornožky podľa hmatu. Bol som od vchodu asi len 200 až 300 m, a vtedy to prišlo. Poznáte ten pocit v spánku , keď sa vám sníva, že padáte do prázdna alebo z výšky?

     Ako som urobil prvý krok, hneď akoby sa zem podo mnou prepadla. Srdce mi skočilo kdesi do hrdla a cítil som, ako upadám do prázdna a bezvedomia. Nič som nevnímal, prestal som vnímať aj pád. Prvé čo sa mi začalo vybavovať, bol môj vlastný obraz pred jaskyňou. Áno zrazu som stál pred jaskyňou a predo mnou môj dvojník.

                                                  -8-

     Akoby ustarostený sa na mňa díval , či som to vlastne prežil. Hlúpe žarty, prvé čo mi prebleslo mysľou. Žijem vôbec? Alebo som sa rozdrúzgal na dne bezodnej priepasti? Keď som si začal uvedomovať vlastné ja, a že predsa žijem, môj dvojník bez slova zmizol.  

     Ešte som cítil, ako mi búši srdce, a znovu sa mi začala natískať otázka pochybnosti, či odtiaľto nemám ísť rovno domov.

     Nie! Už len dnešný deň a zajtra nasleduje buď, alebo. Zajtra bude štvrtý deň .Ale ten štvrtý deň vlastne nastáva od pol noci.

     Odobral som sa smerom k chate, ale nebolo mi súdené dôjsť v kľude. Snehu od rána pribudlo natoľko, že ľahšia cesta by bola asi na lyžiach. Nebudem sa rozpisovať, čo sa mi stalo, pretože som zažil v polovici cesty späť to isté, čo v jaskyni. Z ničoho nič som sa začal prepadávať kdesi do hĺbky, ale bez straty vedomia, avšak naviac som prežil obdobný pocit, akoby som sa z hĺbky vracal späť. Bolo to, akoby som sa bol znova prepadával ale opačným smerom.

     Nie už ma nemôže nič prekvapiť, snáď iba vlastná smrť. Bol som tak neskutočne vyrovnaný, až ma to samotného prekvapovalo.

     Na chatu som došiel takmer pred večerom. Stmievalo. Ešte sa zatiaľ nestalo, že by ma môj prízrak, môj dvojník, bol čakal priamo v chate. Zvyčajne sa z ničoho nič zjavoval a tak isto mizol. Tentoraz akoby netrpezlivo sedel v kúte s prvými slovami: „ No konečne si tu „

     V podvedomí som z toho stretnutia práve najväčšiu radosť nemal. Bol som veľmi unavený a chcelo sa mi strašne spať. Naviac topánky som mal premočené od mokrého snehu. Vonku sa totiž mierne oteplilo, ako to po prvom snežení býva. Takmer ignorujúc dvojníka som sa začal prezliekať a prezúvať. Hneď na to som zakúril.

     Môj dvojník ma zatiaľ mlčky pozoroval a po pravde povediac, úplne mi prestal vadiť. Akoby tam vôbec nebol. Ostával sedieť v kúte a prvý raz som mal nutkanie sa ho dotknúť, presvedčiť sa, či je vôbec vlastne hmotný, alebo je len prelud?  Pri predstave že by som vlastnou rukou mohol prejsť vnútrom môjho dvojníka, ma mierne striaslo a prešla ma chuť dotýkať sa ho.  Stále mlčal a ďalej ma pozoroval. Nakoniec som to predsa nevydržal a začal som ku nemu  hovoriť.

     Ako vidíš, ostal som. Do štvrtého dňa je už len niekoľko hodín. Nechceš už s tou pravdou von?

     Skúmavo sa na mňa pozrel a odpovedal : Keby som ti to začal hovoriť, neviem, či by si ma chápal. U vás sa hovorí, že je  lepšie raz vidieť, ako dvakrát čítať, či trikrát počuť. Si pripravený dozvedieť sa pravdu?

                                          -9-

Mykol som plecami. Hm, po dnešnom dni ma nič neprekvapí, tie výlety do prázdna a potom späť, to si mi pripravil ty? Spýtal som sa dvojníka.

     Tak nejako, chcel som ťa pripraviť na isté šokujúce zážitky, ako vidím máš sily na to, aby si uveril aj tomu, čo ťa čaká. Buď pripravený a pevný. Stále ešte máš možnosť odísť. Ešte nie je štvrtý deň. Ako správne hovoríš, začína o pol noci, a to už nie je ďaleko. Nemáš strach?

Nie nemám, ostanem. Zajtra pôjdem domov. 

Tým si nebuď tak istý. Odpovedal. Bude len na tebe, či domov budeš chcieť. Pravda je príjemná a krutá. S tým musíš počítať., ale v každom prípade to bude závisieť iba od teba, ako sa rozhodneš.

     Nedočkavo som sa ho spýtal. Tak mi povedz , čo ma čaká. Naliehal  som. Ešte nie je štvrtý deň odvetil.

     Potom som sa zasa nemal s kým rozprávať, pretože môj dvojník sa jednoducho rozplynul.

     Keď som ostal iba takto sám, na chvíľu prišla na mňa zasa akási úzkosť. Musel som priznať, že predsa len mám trocha strach. S nejasným očakávaním budúceho dňa som si ľahol a napriek celodennej únave som iba pomaly zaspával nepokojným spánkom.

                                       III.  Štvrtý deň

      Neviem ako dlho som spal, ale ešte v polospánku som začal vnímať vysoké tóny, ktoré sa stále viac prehlbovali až do hlbokých tónov burácajúceho organu. Precitol som úplne vtedy, keď sediac na posteli som si zapchával dlaňami uši, v snahe uniknúť ohlušujúcim tónom organovej hudby. Zaklonil so hlavu, a zo stropu sa na mňa dívali vzďaľujúce sa oči môjho dvojníka., ktoré vyžarovali silné zelenkasté lúče. Náhle som pocítil ohromnú silu a moje celé telo sa začínalo strašlivou rýchlosťou prepadávať kdesi hore. Zrazu som pocítil, že nie som ničím a nie som nikde. Ach Bože, čo sa to so mnou deje?

      Ešte nikdy som sa nepotešil môjmu prízraku. Môjmu dvojníkovi, ktorého obraz sa predo mnou vynáral.  

-         kde som?

-         Si mimo vašej Zeme. Si v štvrtom rozmere.

-         Čo je ten štvrtý rozmer?

-         Štvrtý rozmer spočíva v podstate v prechode do inej kvalitatívnej vlastnosti hmoty, ktorá sa ocitne mimo priestor a čas. 

                                              -10-

( Poznámka autora : od doby písania tejto poviedky sa uznáva ako štvrtý rozmer práve čas, napriek tomu  čas tu hraje  určitý svoj pojem v únik mimo našu trojrozmernú rsp. štvorozmernú realitu, ale pokračujme v príbehu. )

      Jeho odpoveď ma nijako neuspokojila a jednoducho som odpovedal: Ja tomu nerozumiem.

      Je to dosť jednoduché, zober si príklad dvojrozmerného priestoru. Teda napríklad dĺžku a šírku, ku príkladu povrch vodnej hladiny, na ktorej žije prvok améba. Tá nevníma zo svojho pohľadu tretí rozmer, výšku, rsp. Hĺbku. Nakoľko z povrchu vody pre svoje životné vlastnosti nemôže preniknúť ani nad, teda do vzduchu, ani pod hladinu vody, to znamená do tretieho priestoru.. Iba keď zahynie  jej telo sa zmení, klesne dole, alebo keď ju niekto iný vydvihne nad hladinu. V oboch prípadoch sa dostáva do tretieho priestoru mimo svojej vôle.

       To som urobil ja s tebou, vyzdvihol som ťa do ďalších rozmerov, kde nie je priestor ani čas!

      Kto si pre Boha ?

      Som mimozemšťan!

    Dlho som nevedel na to nič povedať, ani sa pýtať, ani poriadne rozmýšľať. Bol som ohúrený, prekvapený a bezmocný.

-         To znamená že ja vlastne ako hmota neexistujem?

-         Niečo na tom pravdy je . Neexistuješ ako hmota trojrozmerná, ale v iných rozmeroch, kde sa môžeš dostať smrťou, alebo preniknutím cez tebe známe rozmery, ako práve teraz, pretože inakšie by sme sa ani rozprávať nemohli.

-         A ako som sa sem dostal?         

-         Je to sila myšlienky, a vy ľudia nie ste ďaleko od toho, že to pochopíte. Zatiaľ je to však pre vás asi privčas.

-         Tak kde som vlastne , povedz mi to bližšie. Pýtal som sa.

-         Nechápeš?  Predsa v iných rozmeroch, to je všade a nikde, všade kde chceš a nechceš.

-         Keď si mimozemšťan, prečo nejdeme na tvoju planétu? Poďme tam. Prosil som.

-         Nie  odpovedal dvojník, tú by si ešte nepochopil, tá je od vašich vedomostí a vašej viery veľmi vzdialená. Mám ale iný nápad.

-          

-                                                        -11-

-         Existujú vo vašom poznateľnom vesmíre civilizácie, ktoré sú vám veľmi blízke. Jednu ti predstavím.

Opätovne sme sa začali prepadávať kdesi do nekonečna. Dvojník ma uviedol na planétu, ktorú bolo možno nazvať raj.  Boli tu ľudia mimoriadne pekných tvárí  s priam sršiacou inteligenciou, bez známky drsnosti a násilia . Pod oblohou  ružovo – bielo modrou, ktorá akoby bola bez oblakov , nebolo vidieť slnko, a predsa bolo príjemné svetlo. Príroda, každá rastlina, bola akoby skleníková, bujná súmerná, plného nádherného vzrastu. Vôbec tu nebola badateľná drsnosť vetra, mrazu či po páľave, alebo suchu, či nadmernom mokre. Ideálna klíma, príjemnej teploty s nepatrným vánkom. Ale tí ľudia. Tí krásni ľudia. Srdcom mi preblesklo chvenie s túžbou ostať a spoznať tento svet raja.

     V tom sa mi vynorila otázka môjho dvojníka. Bude otázne, či sa vôbec budeš chcieť vrátiť. Len čo som  si na to pomyslel, môj dvojník sa ma hneď spýtal. Tak čo chceš sa ešte vrátiť?

     Váhal som.

      Premietol som si rodnú Zem, jej drsnú krásu, krásu hôr, lesov nížin. Páľavu leta, drsnosť prekrásnych zím, pochmúrnosť jesene a prebúdzajúceho sa života jari. To všetko tu v tom raji zrejme nie je.

Áno máš pravdu odpovedal môj dvojník na moje myšlienky. To všetko tu nie je. Ale sú tu možnosti poznania, o ktorých nemáš ani potuchy, alebo sa môžeš túlať so mnou ďalšími rozmermi ďalej.

      Zamyslel som sa : Zem moja rodná Zem, mám ťa opustiť v rozkvete môjho života? Zahorel som mocnou túžbou vrátiť sa späť.

     Dvojník sa na mňa pozrel : Ach si ty predsa len dravec, túžiš po drsnostiach svojej Zeme, nedospel si, si primladý, vraciam ťa späť!

     Nekonečný pád ustal, keď som sa ocitol v posteli na chate. Zrazu mi prišlo ľúto, že je to posledný deň a ja musím ísť domov. Snehová prikrývka brieždenie ešte urýchlila. Mal som prakticky zbalené, netrvalo dlho a definitívne pre tento rok som zamykal za sebou dvere na chate. Kľúč som ukryl na dohodnutom mieste a kráčal smerom dole. Päťdesiat metrov od chaty som zastal, otočil som sa a díval na balvany pri chate. Stáli tam chladné, nedotknuté, pod snehovou prikrývkou. Čakal som, že sa objaví, Kto: Prízrak? Dvojník? Mimozemšťan?

     Mal som pocit, akoby práve balvany dávali môjmu vedomiu najavo, že všetko je pevné, nemenné, a nepohnuteľné. To snáď ani nie je pravda.

                                                -12-

     S ľahkou mysľou som sa znova otočil smerom do údolia a brodil sa asi 40 cm vysokým snehom dolu.

    Ako to povedal?

     Iné rozmery vesmíru spočívajú v podstate v prechode do inej kvalitatívnej vlastnosti hmoty, mimo priestor a čas, do ktorého sa môžeme dostať smrťou, alebo silou myšlienky a vôle.

      Áno, rozumiem, život má svoj prchavý zmysel, preto sa nemusím báť ani smrti.

     V údolí sa za mnou hadil dlhý chodník v inak neporušenom snehu, ktorý sa postupne strácal v stále menšom snehu v nižších polohách, až úplne zmizol na bez snežnom podklade dole. Ostáva len dodať, že viac som žiadny prízrak nevidel.     

Poznámka autora Rudolfa Pellionisa  záverom ku dňu 5.2.2008: Keďže poviedku som napísal ešte asi v rokoch 1980 a niektoré skutočnosti najmä čo sa týka názoru na  štvrtý rozmer sa zmenili, bol som nútený  zmeniť niektoré drobné skutočnosti, ktoré sa líšia od originálu , ako boli vydané v knižke v roku 1994. Obsah a myšlienka však ostáva zachovaná.   

      Túto poviedku som napísal v rokoch 1980 a knižne bola vydaná v roku 1994 spolu s ďalšími poviedkami, ktoré by som časom tu tiež rád uverejnil. Knižka bola vydaná práve pod názvom Šepot duší vydavateľstvom Dolinár Košice pod ISBN 80-967219-0-9.

Rudolf Pellionis 5.2.2008

© Publikovanie je možné iba so súhlasom autora stránky!

Knižne vydané v roku 1994